Naevius

Na rozdiel od svojho významného predchodcu, Livia Andronica, Naevius nebol len prekladateľom gréckej literatúry, ale aj autorom autentických rímskych diel. Svojimi témami, spracovaním i štýlom sa podobá na neskoršieho plebejského autora komédií Plauta. Rovnako ako on aj Naevius používa pre svoje hry latinské, nie grécke názvy. Oboch ich spája živelnosť jazyka na úkor strojenosti, rýchly sled replík a aliterácia ako umelecký prostriedok. Zachovali sa mená piatich jeho drám z gréckeho prostredia – Aegisthus, Lycurgus, Hector Proficiscens (Hektor tiahnúci do boja), Iphigenia a Equus Troianus (Trójsky kôň). Posledná z hier bola uvedená pri otvorení Pompeiovho divadla roku 55 pred Kr.. Naevius navyše napísal dve drámy rímskeho typu, praetexty – Romulus o detstve zakladateľa Ríma Romulovi a Clastidium o víťazstve Marca Claudia Marcella nad keltským kmeňom Insubrov pri osade tohto mena roku 222 pred Kr. (dnes Casteggio v Taliansku).

Naevius sa preslávil hlavne ako autor komédií. V rebríčku grammatika Volcacia Sedigita sa radil na tretie miesto medzi rímskymi autormi komédií, hneď po Caeciliovi a Plautovi. Podľa Volcacia Sedigita ho charakterizuje plamenný, útočný štýl. Naevia si ako autora komédií vysoko váži aj Terentius. Zdá sa, že Naevius sa prikláňal k voľnej adaptácii gréckych originálov podobne ako Plautus, na rozdiel od Andronica a Terentia, ktorí sa pokúšali skôr o preklad. Hoci čerpal námety tak zo starej antickej komédie (Aristofanes), ako aj z novej komédie helenistického obdobia (Menandros), jeho vlastné diela majú politické zafarbenie podobne ako diela Aristofanove. Naevius sa v nich nevyhýbal politickým narážkam a útokom na osobnosti verejného života. Naeviove politické cítenie súvisí s jeho plebejským pôvodom a odporu voči patricijskej senátorskej šľachte, ktorá zažíva počas púnskych vojen vzostup. Popri rode Metellovcov je objektom jeho kritiky aj veľký hrdina vojen, Publius Cornelius Scipio Africanus. Poznáme mená viacerých Naeviových komédii – Colax (Pochlebník), Guminasticus (Učiteľ gymnastiky), Dolus (Klam), Corollaria (Komédia o vencoch) a Tarentilla (Dievčina z Tarentu).

Najdôležitejším Naeviovým dielom zostáva epická skladba Bellum Poenicum, epos síce krátky, ale dôležitý pre vývoj samostatnej rímskej epiky, obzvlášť kvôli použitiu aineiovského motívu, ktorý rozvinie neskôr Vergílius v svojej Eneis. Z pôvodných štyri až päťtisíc veršov sa do dnešného dňa zachovalo sotva sedemdesiat. Bellum pôvodne existovalo v jednom kuse, ale grammatikos Lampadio ho rozčlenil do siedmich kníh.

Bellum Poenicum spájalo mytologickú látku so skutočnými dejinami. Jeho úvodná časť sa zaoberala dobrodružstvami Aineia na Sicílii, v Kartágu a v Taliansku. Inšpiroval sa pri tom rozhovorom medzi Diom a Thetis v prvej knihy homérovej Iliady, z ktorého pochádza rozhovor medzi Diom a Venušou, ktoré prevzal do svojej Eneis aj Vergílius. Druhá časť eposu má podobu veršovanej kroniky Prvej púnskej vojny. Je možné, že sa v nej nachádzali životopisné detaily z Naeviovho života, dochované zlomky takéto fakty ale, žiaľ, neobsahujú. U Naevia sa po prvý raz objavuje motív mytologickej súvislosti medzi Aineiom utekajúcim z Tróje a založením Ríma. To, čo máme zachované z epickej skladby, poukazuje na živý spád básne, pre ktorú Naevius zvolil vhodnejší pôvodný latinský saturnský verš namiesto ťažkopádneho hexametru.