Titus Maccius Plautus

Postavy Plautových komédii sú typickými predstaviteľmi niekoľkých opakujúcich sa ľudských „typov“. Ich úlohu v deji zvyčajne prezrádza už ich samotné meno a býva objasnená v prológu hry. Môže to byť vystatovačný vojak, zištná kurtizána, naivný mladík, parazit, chamtivec, kupliarka alebo chlipný starec. Najobľúbenejšou Plautovou postavou je ale vychytralý otrok (servus callidus), ktorý sa objavuje v mnohých hrách (Epidicus v rovnomennej hre, Palaestrio v hre Miles gloriosus, Tranio v hre Mostellaria a obzvlášť Pseudolus v hre toho istého mena).

Zápletky Plautových hier nie sú nijak nápadité. Všetky sa objavujú už novej gréckej komédii, ktorá slúži Plautovi za vzor. V skratke ich možno zhrnúť do niekoľkých schém:

• dvaja protivníci sa usilujú o jeden predmet, zvyčajne ženu alebo peniaze, za ktoré si možno ženu získať. Víťazom je zvyčajne mladík, prehráva chlipný starec, kupliar alebo obchodník s otrokmi. Na mladíkovej strane stojí tak vychytralý sluha, ktorý mu svojimi intrigami pomáha, ako Šťastena (Fortuna).
• dochádza k zámene, ktorá je objasnená na konci hry. Týka sa najčastejšie súrodencov, ktorí nevedia, že sú súrodencami, stratených detí a slobodných žien, ktoré sú považované za otrokyne alebo hetéry. Komickosť vyplýva zo zámien a z konečného odhalenia.

Predlohami pre väčšinu Plautových hier sú diela gréckej novej komédie Menandra, Difila a menších dramatikov. Vzory rímskeho komika možno identifikovať, je tiež ale zrejmé, že s nimi Plautus narába voľne, na rozdiel od Terentia alebo od Livia Andronica. Všetky Plautove komédie majú latinské mená. Aj jeho postavy, hoci predstavuje tie isté charakterové typy, aké sa objavujú u Menandra, majú mená odlišné od svojich vzorov. Zdá sa, že Plautus ich síce preberá z gréckej komédie, ale používa ich nezávisle od gréckej predlohy.

Vzťah medzi gréckymi predlohami pre dramatika a jeho dielami nie je spoľahlivo objasnený ani dnes. Chýbajú grécke komédie, ktoré by bolo možné s Plautovymi dielami porovnať a rozhodnúť, nakoľko sú jeho výtvory originálmi a nakoľko preberajú celé pasáže od svojich predchodcov. Posun v tomto ohľade predstavuje nález zlomkov Menandrovej komédie Dis expatón (Dvojnásobný podvodník), vzor pre Bacchides (Bakchantky), ktorý ukázal, že Plautus svoje pramene pomerne rozsiahle prepracovával.

Častým prvkom plautovského jazyka sú archaizmy. V skratke ich možno zhrnúť ako:

• používanie neskrátených variant niektorých slovies (malo, volo)
• oprava koncového –e v imperatíve singuláru
• používanie –o v koreňoch niektorých slovies, kde by bežne bolo -e
• používanie koncovky –ier v pasíve prézentu a infinitíve deponentii
• tvary slovesa byť sú často spojené s predchádzajúcim slovom
• vynechávanie koncového –s a –e pri pripojení častice ne
• nahrádzanie koncového –u koncovkou –o u niektorých podstatných mien
• používanie qu- namiesto c-, napríklad v cum (quom)
• používanie –ai ako koncovky genitívu singuláru
• pridávanie koncového –d k osobným zámenám v akuzatíve a ablatíve
• časté pridávanie koncoviek –pte, -et a –met k zámenám
• používanie koncovky –is v nominatíve plurálu

Plautove postavy často používajú gréčtinu, aby dodali svojej reči „z ulice“ zdanie vyššieho štýlu – gréčtina bola jazykom vzdelancom, a tak chytrý otrok používa grécke slová, aby tým dal najavo svoju inteligenciu. Gréčtina zároveň poukazuje na to, že mnohí otroci v Ríme pochádzali z gréckeho prostredia.

Štandardným umeleckým prostriedkom, ktorý používa Plautus v svojich komédiách, je aliterácia. Objavuje sa v replikách otrokov a opäť má poukazovať na ich chytrosť a ich jazykové schopnosti.

Väčšina Plautových hier je písaná trochejským septenáriom. Je to odklon od metra gréckej komédie, ktorým je jednoduchý jambický trimeter. Metrum komédii poukazuje na to, že niektoré pasáže, tzv. cantica, mohli byť určené pre spev.