Terentius

Hoci Terentius vychádzal z rovnakých predlôh ako Plautus, jeho spracovanie sa od diel významného predchodcu výrazne líšilo. Plautove divadelné hry možno označiť ako ľudové komédie. Boli určené nenáročnému ľudovému divákovi, ktorému nevadili opakujúce sa motívy a očakával slovnú a situačnú komiku. Terentius, tvoriaci pod vplyvom Scipionovského krúžku, sa zameriaval na vyššie spoločenské triedy, ktorým ľudová zábava nestačila a ktoré navyše mali hlboké znalosti gréckeho jazyka i kultúry. Odklon od ľudového divadla, ktoré bolo pôvodnou formou dramatického umenia v antickom Ríme, sa prejavil vo viacnásobných neúspechoch, ktorých sa Terentiovi dostalo od bežných divákov. Príkladom môže byť jeho komédia Hecyra (Svokra). Pri prvom uvedení roku 165 pred Kr. dali diváci prednosť vystúpeniu komediantov, pri opakovanom uvedení roku 160 pred Kr. sa v polovici predstavenia zdvihli, keď sa v dave rozšírila informácia, že začína vystúpenie gladiátorov. Až na tretíkrát bola komédia dohraná až do konca.

Protagonisti Terentiových hier sú rovnaké „typy“ ako v prípade komédii Menandra a Plauta – zamilované páry, hašterivé manželky, chamtivci, paraziti, chytrí otroci -, pritom ale Terentius prichádza s hlbšou psychologizáciou postáv, ktorá narušuje stereotypnú typizáciu jeho hrdinov. Jeho hetéry netúžia iba po obohatení, ale sú schopné pomáhať, jeho otcovia sa správajú k synom zhovievavo, jeho svokry môžu byť ľudskejšie, ako sa od nich očakáva. Týmto krokom vyšiel v ústrety náročnejšiemu divákovi, ktorému nestačila variáca na rovnakú tému s rovnakými postavami, ale zároveň stratil úspech u más, ktoré nemali zmysel pre jeho psychologický humor.

Ďalšími Terentiovými inováciami boli jeho záujem o prepracovanosť formy i obsahu, vylúčenie neuveriteľných prvkov z deja (na rozdiel od Plauta, ktorý sa pri rozuzlení zápletky rád obracal na Šťastenu) a predovšetkým vytvorenie nového typu prológu. U Plauta a v novej attickej komédii prológ slúži, aby uviedol diváka do deja, zoznamuje ho s postavami a ich vzájomnými vzťahmi a často v skratke podáva celý dej tak, aby sa divák mohol plne sústrediť na komický výstup na scéne. Terentius volí odlišný postup: neprezrádza dej, ktorý bude nasledovať, namiesto toho podáva skôr literárnu štúdiu o svojom diele, obhajuje postoje, ktoré v ňom prezentuje, porovnáva s gréckym vzorom, vyjadruje sa k technike a vkusu. To prezrádza, že hry skutočne neboli určené masám.

Všetkými Terentiovými hrami rezonuje ako spoločná téma ľudskosť (humanitas). Je to zaiste vplyv helenistickej vzdelanosti, odkaz gréckej filozofie, ktorá sa pestovala vo vznešenej rímskej spoločnosti. S tým súvisí i slávny výrok, ktorý sa objavil v hre Heautontimoroumenos (Sebetrápič): Homo sum, humani nil a me alienum puto (Som človek, nič ľudské nepovažujem za cudzie).

Terentiove dielo tvorí protiklad k Plautovej „urečnenej“ komédii. Jeho jazyk pôsobí prirodzene, až všedne, čo mu niektorí vytýkajú a iní ho za to chvália. Repliky sú krátke a zrozumiteľné. V príkrom kontraste s Plautom sa u neho neobjavuje latinčina „z ulice“ a dokonca aj jeho hetéry, otroci a gauneri sa vyjadrujú spisovne. Všetkých šesť hier akoby podliehalo určitej cenzúre. Chýbajú v nich výrazy spojené so sexom, ľudským telom, nadávky a hrubé výrazy. Naopak, pomerne silne sú zastúpené slová týkajúce sa abstraktných pojmov. Pokiaľ možno terentiovsku latinčinu nejako charakterizovať, tak ako jazyk vzdelanej „strednej“ vrstvy v Ríme, nie jeho más.

U Terentia sa stretávame tiež s menšou metrickou pestrosťou ako u Plauta. Úseky určené pre spev (cantica) sú obmedzené na úkor prednášaných pasáži. Aj to súvisi s odklonom od ľudového vkusu.