Miroslav Remo

Vôbec prvým filmom, ktorý Remo natočil nesie názov Jano (2004). Študentské zadanie - portrét je o predavačovi Nota bene a je založený na 5-minútovom rozhovore. Už v tomto filme sa objavil Remov typický observačný prístup, ktorý rozvinul v jeho ďalšom študentskom filme Studený spoj (2007). Dokument ukazuje život 11-ročného dievčaťa z prostredia sociálne slabšej rodiny a postupne odhaľuje ťažkú citovú chorobu vo vlastnej rodine. Portréty sa stali Removou hlavnou dokumentárnou formou počas štúdia a aj v dlhometrážnej tvorbe sa k nim vracal. Po minútovom filme Ecce homo (2009) - portrét starého človeka vystavanom na výraznej formálnej manipulácii - natočil najoceňovanejší slovenský film v histórii (dokopy 36 festivalových cien z celého sveta) s názvom Arsy Versy. Portrét muža menom Ľuboš, ktorý rezignoval na život ľudí a začal sa naplno venovať svojej záľube - netopierom. Svoje štúdium na Vysokej škole múzických umení ukončil 50-minútovým príspevkom do televízneho seriálu Slovenské kino s podnázvom jeho kapitoly: Strach a napätie (o slovenského diváka). Na tomto seriály spolupracoval spolu s pedagógmi z jeho katedry Robertom Kirchhoffom, Marekom Šulíkom, Petrom Kerekesom či Jaroslavom Vojtekom. Súčasťou absolovania štúdia na katedre dokumentárnej tvorby bola 30-minútová ukážka z jeho rozpracovaného projektu s názvom Comeback.

Po absolvovaní magisterského stupňa na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU pokračoval v doktorandskom štúdiu. Už počas týchto rokov sa začal venovať stredometrážnej tvorbe v prevažnej miere pre Slovenskú televíziu, ojedinele aj pre Českú televíziu. Najväčší rozruch vyvolal jeho film Pohoda, stredometrážna snímka o najväčšom slovenskom hudobnom festivale. Po jeho nakrútení a zostrihaní sa nedohodol na finálnej podobe s riaditeľom festivalu Michalom Kaščákom a odmietol urobiť iný zostrih filmu. Premiéra filmu sa tak nekonala. V súčasnosti je už tento spor vyriešený a film Pohoda sa môže distribuovať v televízii. Do rodnej dediny Ladce sa vrátil s dokumentom Beverly Hills 01863. Jeho TV tvorba obsahuje portréty Tibor Huszár - Návrat späť (2012), COLNICA - Ježkovy voči (portrét rodiny ; dokument mal premiéru v Českej televízii a STV v roku 2013) a Osmičkári (2011). Posledne menovaný, 26-minútový dokument o skupine filmových nadšencoch vznikol na základe scenára jeho otca Mira Rema st., ktorý bol súčasťou tejto skupiny. Posledným stredometrážnym filmom pred jeho celovečerným debutom je Vrbovský veter o hudobníkovi Braňovi Jobusovi. Dokument je spojením dvoch charakteristických rysov Removej tvorby - portrét a hudobný motív. Portrét je najčastejšou formou dokumentov Mira Rema už od jeho školských čias, tému hudby a jej interpretov načal už vo filme Pohoda. Príbehom „človeka, ktorý prestal piť, aby začal znova naplno žiť“ do svojej tvorby vložil aj prvky vnútorných problémov známeho hudobníka. Túto trojkombináciu naplno rozvinul v jeho neskoršom filme Richard Müller: Nespoznaný.

Celovečerný debut z roku 2014 priniesol Mirovi Removi niekoľko ocenení a účasť na Medzinárodnom filmovom festivale Karlovy Vary. Niekoľkoročný projekt vznikajúci v ilavskej väznici rieši otázku (ne)možnosti života na slobode dvoch bývalých recidivistov. Úspešný dlhometrážny debut podčiarkli prevažne kladné reakcie zo strany kritikov. Významnú úlohu pri filme zohral aj scenárista Juraj Šlauka, ten s Remom spolupracuje už od dokumentu o Pohode a má na starosti dramaturgiu jeho filmov. S Mirom Remom končili na Vysokej škole múzických umení v Bratislave (odbor dramaturgia a scenáristika) v rovnakom roku.

Doteraz mediálne najznámejším filmom Mira Rema je Cooltúra. Dokument zachytávajúci úseky z viacerých kultúrnych akcií a showbiznisu na Slovensku vyvolal záujem médií a verejnosti predovšetkým vďaka kontroverziám, ktoré vznikli pri distribúcii filmu. Nemožnosť verejnej distribúcie bola spôsobená nevyriešenými autorskými právami s viacerými protagonistami z dokumentu. Film si napokon našiel cestu k divákom prostredníctvom alternatívnej distribučnej platformy s názvom Dokument na kolesách, ktorá dokument premietala vo viacerých školách s priamou účasťou režiséra. Po filme Pohoda sa tak jedná o druhý film, ktorému bola odobraná možnosť klasickej televíznej distribúcie či kinodistribúcie. Aj napriek tomu si film našiel cestu k veľkému počtu divákov - či už cez spomenutý projekt Dokument na kolesách, alebo nelegálnym spôsobom cez internet. Film sa tak dostal aj ku kritikom, recenzie boli rozporuplné: od výsostne pozitívneho hodnotenia filmu v podobe: „Remova Cooltúra je zkrátka našim zrcadlem. Podívejte se do/na něj a konfrontujte se sami se sebou“[1] až po charakterizovanie snímky ako „vulgárneho obrazu Slovenska ako kabinetu kuriozít pre degenerovaných chudákov, kde je „kultúra“ definovaná predovšetkým ako panoptikum tých najbizarnejších alebo najprimitívnejších javov… bez akéhokoľvek analytického presahu i bez jasného posolstva“[2].

Zatiaľ najúspešnejším dlhometrážnym filmom Mira Rema je portrét známeho speváka Richarda Müllera, ktorý dlhodobo trpí mániodepresiou. Nejedná sa však o klasický portrét umelca, „do istej miery je to aj portrét tejto choroby, jej prejavov a liečby. No a v neposlednom rade je to film, ktorý možno čítať ako metaforu o uväznenosti jedinca v systéme, nielen v systéme šoubiznisu, ale v systéme akejkoľvek práce a pláce, teda v ekonomickej a existenčnej mašinérii, v ktorej väzíme takmer všetci, či už tým, že si vezmeme hypotéku, porodíme deti alebo skrátka len chceme zabezpečiť seba i našich blízkych.“[2] Za zvuk vo filme si odniesol Lukáš Kasprzyk ocenenie Slnko v sieti. Výrazný podieľ na finálnej podobe filmu má aj spoluautor a strihač Marek Kráľovský a opäť aj scenárista Juro Šlauka. Kontroverziam pri uvedení sa však nevyhol ani tento film. Rodina Richarda Müllera obvinila tvorcov z manipulovania a nepravdivosti celkového vyznenia filmu. Problémy pri distribúcii sa ale nekonali. Film patril k najnavštevovanejším filmom v slovenských kinách v čase svojho uvedenia, pričom prekonal všetky ostatné slovenské tituly. Film sa zaradil k ostatným portrétom mediálne známych osobností z tohto obdobia (38 a Rytmus - sídliskový sen). Oproti nim však dosahuje výrazne lepšie hodnotenia zo strany kritikov.

Najčastejším typom dokumentu Mira Rema sú portréty. Častým motívom v jeho filmoch je umenie a kultúra (Tibor Huszár - Návrat späť, Slovenské kino - Strach a napätie, Osmičkári, Cooltúra), pričom najpočetnejší je motív hudby. Slovenská hudobná scéna je zastúpená vo filmoch Pohoda, Vrbovský veter, Cooltúra a Richard Müller: Nespoznaný. V jeho dokumentoch absentuje priamy komentár, Miro Remo sníma observačným spôsobom, svoj komentár k danej téme divákom sprostredkúva predovšetkým postprodukčne, cez strih. Miro Remo kladie dôraz na formálnu stránku filmu, viackrát si svoje filmy aj sám natáčal (ako kameraman spolupracoval aj pri iných filmoch, napríklad pri filme Ťažká voľba Zuzany Piussi).