Martin Hollý ml.

Martin Hollý ml. (* 11. august 1931, Košice – † 18. marec 2004, Bratislava) bol slovenský filmový a televízny režisér a scenárista. Syn herca a divadelného režiséra Martina Hollého st.

Martin Hollý ml.
slovenský filmový a televízny režisér a scenárista
Narodenie11. august 1931
Košice
Úmrtie18. marec 2004 (72 rokov)
Bratislava
 Biografický portál

Začiatky a televízna tvorba

Už ako dieťa sa Martin Hollý mladší vďaka otcovi dostal k filmovaniu a ako štvorročný hral Jánošíkovho malého syna v slovenskom filme Jánošík (1935). V rokoch 1951 - 1953 študoval réžiu na FAMU. Štúdium nedokončil a začal pracovať v Štúdiu krátkych filmov Bratislava (1953 - 1957). V rokoch 1958 - 1961 pôsobil ako asistent réžie na Barrandove. Od roku 1962 pracoval ako režisér Slovenského filmu v Bratislave. Debutoval filmom Havrania cesta (1962), ktorý vznikol podľa rozhlasovej hry Ľudovíta Filana A bolo svetlo z roku 1958. Film predstavil nóvum v zobrazení skutočných problémov živých ľudí, nie abstraktných budovateľov socializmu. Vniesol do kinematografie prvok kritickosti a autenticity. Hovorí tiež o tom, ako úspech v práci motivuje dobrá výplata a že dosadzovanie neodborných kádrov kriví ľudské charaktery. V televízii natočil filmy Sudca a jeho kat (1966), Balada o siedmich obesených (1968) - ocenený na MTTF v Monte Carlo a na festivale v Sorrente. Päť revolucionárov je zatknutých za pokus o atentát na vysokopostaveného predstaviteľa cárskej moci. Vo väzbe čakajú na popravu spolu s ďalšími dvoma odsúdenými. Snímka zobrazuje individuálne prežívanie posledných chvíľ. Zaujímavú scénografiu tu vytvoril Anton Krajčovič. Ďalej pre televíziu Hollý nakrútil filmy Bašta (1969), A. C. Dupin zasahuje (1970), Stroskotanie Danubia (1977), Amok (1977), Zámek v Čechách (1993). Celovečerné filmy pre kiná začal natáčať v roku 1962. V posledných rokoch svojho života sa venoval najmä dabingu a ako tvorca dokumentárnych profilov z cyklu Tucet.

V roku 1982 dostal titul zaslúžilý umelec a v roku 2001 bol ocenený Zlatou kamerou na MFF Art Film Trenčianske Teplice.

Charakteristika tvorby

Už v dokumentaristických začiatkoch sa prejavuje jeho výrazný rozprávačský talent. Okrem dotyku so sociálnou skutočnosťou hľadá vnútorný príbeh a vonkajšiu fakticitu zdôvodňuje psychickou situáciou. Diela sa často nachádzajú na hranici dokumentárneho a hraného filmu, inscenuje motivácie, vytvára vnútornú kauzalitu. Autentické postavy, nehercov režíruje po krajnú hranicu ich herectva. V dielach nekladie dôraz na filmové metafory, ale skôr na budovanie dramatických vzťahov a akcií. Zvýrazňovanej psychológii postáv podriaďuje aj formálne zobrazenie, napr. dĺžkou záberov, vnútorným rytmom. Rovnako, ako aj Luther považuje režisérsku úlohu za službu príbehu, než za osobnú výpoveď. Do jeho stabilnej časti tímu patrili najmä kameraman Václav Krška a hudbu vytváral Zdeněk Liška. Na začiatku sedemdesiatych rokov režíruje prvé dve časti Bukovčanovho tatranského triptychu - Medená veža a Orlie pierko. Filmy mali za úlohu naplniť kiná a nie vytvárať intelektuálny diskurz. Vyhýbajú sa ideológii, vyzdvihujú fotogenickosť exteriérov a typológiu mužských hrdinov.

Téma minulosti

V roku 1973 nakrúca film Hriech Kataríny Padychovej podľa Jilemnického poviedky Návrat a scenára Moniky Gajdošovej. Hlavná postava je blízka ženskej hrdinke z filmu Pole neorané (Zuzana Cudráková), ktorý taktiež zobrazuje chudobu Kysúc, vysťahovalectvo, neveru, tehotenstvo a následné odvrhnutie spoločnosťou. V Hollého diele však do popredia vystupuje psychológia ženskej postavy, jej utrpenie. O rok neskôr prináša Hollý ďalšiu snímku s názvom Kto odchádza v daždi..., podľa literárnej predlohy Jána Jonáša a scenára Tibora Vichtu. Film narúša schému typického zobrazenia kolektivizácie. Posledný z trojice filmov o minulosti je Smrť šitá na mieru z roku 1979. Príbeh je inšpirovaný skutočnou udalosťou. Zobrazuje obeť hospodárskej krízy, majiteľa krajčírskeho salónu tesne pred bankrotom. Na záchranu svojej rodiny chce obetovať svoj život a svoju životnú poistku. Konanie i rozmýšľanie i je v tomto prípade racionálne, prekombinované, alebo aj neľudské. Veľký úspech prinieslo režisérovi aj nasledujúce dielo Signum Laudis roku 1980. Film je prvou skutočnou koprodukciou českej a slovenskej kinematografie v právnom i ekonomickom zmysle. Názov filmu odkazuje k vyznamenaniu, k "znameniu chvály". Dostane ho fanatický nadšenec armády, ktorý svojou angažovanosťou a zaslepenosťou naháňa strach. Snímka je akousi meditáciou o militarizácii duše.

Ocenenia

V roku 2001 mu prezident Rudolf Schuster prepožičal štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy.

Režijná filmografia

Dokumentárna filmografia
  • 1957: Na vedľajšej koľaji
  • 1958: Ľudia na vode

Herecká filmografia

Použitá literatúra
  • Václav Macek, Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie, (Martin: Osveta, 1997). 599 s. ISBN 80-217-0400-4
  • Richard Blech a kolektív, Martin Hollý Život za kamerou, (Bratislava: SFÚ, 2001). 263 s.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.