Miroslav Džunko

Miro Džunko dostal prvú gitaru ako dvojročný, avšak aktívne začal hrať až na kamarátov popud v šestnástich rokoch. Prvými skladbami boli piesne britskej skupiny Beatles, ktorá neskôr Mira preslávila. Hudobné vplyvy pochádzali z domáceho zázemia, ktoré boli preferované pri rodinných návštevách.[1] Bol to práve Mirov otec, ktorý svojho syna naučil prvé akordy a ktorý učil spievať skladby Beatles skupinu Backwards.[2] Mirovým hudobným vzorom bola paradoxne budúca „rola“ v skupine The Backwards, Paul McCartney.

V r. 1995 začal Džunko hrať v skupine so susedom z ulice, Daliborom Štroncerom. Skupina The Backwards bola spočiatku autorskou skupinou s vlastnou tvorbou, avšak pri spoločnom hraní obľúbených skladieb od The Beatles sa začala prejavovať ich schopnosť vernej interpretácie skladieb. Miroslavovi Džunkovi bola jeho okolím tiež pripisovaná ako verná reprodukcia vokálov Paula McCartneyho, tak aj značná vizuálna podobnosť.

Backwards ako revivalová skupina začali svoju kariéru v r. 1996 v košickom Jazz Clube. O dva roky na to (1998) už získali medzinárodné víťazstvo na New York Beatlefeste, kde v imitácii skupiny Beatles porazili tridsaťšesť účastníkov. Skupina ktorá sa preslávila veľkým zmyslom pre detail[3] a verným zvukom, začala svoje úspešné ťaženie v Európe aj Spojených štátoch.

Problémy v The Backwards

Vo februári r. 2000 dostali Backwards ponuku účinkovať v muzikáli bratislavského divadla Nová scéna, Beatles: Never nikomu nad štyridsať. Tu začali medzi hudobníkmi problémy, ktoré sa týkali ako smerovania skupiny, tak aj chýbajúcej komunikácie: „...The Backwards prestali fungovať ako kapela a každý ´ťahal´ sám za seba...(...)...Neskôr som sa dokonca zo strany chalanov dočkal niekoľkých nie veľmi pekných podrazov. Zmluvu s Novou scénou podpísali za mojim chrbtom. Dozvedel som sa to až o dva týždne neskôr, keď už každý z nich mal uzavretú vlastnú zmluvu,“[4] tvrdil na adresu skupiny Miro Džunko. Napriek všetkému Džunko v muzikáli účinkoval, jeho nespokojnosť sa však začala prejavovať aj v otázke hudobného smerovania skupiny: „Zdalo sa mi, že nás to účinkovanie v muzikáli akosi zastavilo. Ja som veľmi chcel, aby sme aj ďalej fungovali ako kedysi, začali vystupovať ako normálna kapela a pustili sa aj do nejakých vlastných skladieb.“[4] Dalibor Štroncer (John Lennon) svoj postoj vyjadril v rozhovore z r. 2002: „To, čo robíme, nás v prvom rade veľmi baví. Najlepšie na tom všetkom ale je, že hudba The Beatles nepozná hranice. Či už ideš do Maďarska, do Poľska, alebo do Štátov, všade tie pesničky poznajú."[5] Cesty hudobníkov sa tak na istý čas rozišli, pričom Miro Džunko, účinkujúci v 50-tich vydaniach muzikálu, sa vydal na dráhu sólového umelca.

The Backwards; Naľavo: Miroslav Džunko

Po dvoch rokoch „totálnej blokády“[4] v komunikácii sa však spory v r. 2002 začali medzi hudobníkmi urovnávať. Došlo tak aj k osobnému stretnutiu medzi Štroncerom a Džunkom na kamarátskej úrovni: „Dokonca som mu povedal nejaké svoje názory, týkajúce sa toho, ako by podľa mňa mohlo to jeho cédečko vyzerať a tak,“ tvrdil v tom čase Džunkov bývalý kolega Dalibor Štroncer. Zároveň nevylúčil, že si Mirov návrat do kapely dokáže predstaviť. Pred stou reprízou muzikálu na Novej scéne zaslali The Backwards Miroslavovi pozvánku na jubilejné predstavenie. Ten pozvanie prijal, čo bol podľa Štroncera tiež „veľmi ústretový krok“.[5]

Džunko sa nakoniec do skupiny vrátil a absolvoval s ňou turné ako s predkapelou českého Olympicu, ale i ďalšie samostatné koncerty: „Musím priznať, že odlúčenie bolo pre kapelu Backwards len dobré, pretože nás časom veľmi zblížilo, začali sme spolu komunikovať, spomínať na staré zlaté časy a uvažovať o pokračovaní tohto projektu.“[2] Džunko sa nakoniec do skupiny vrátil natrvalo a pôsobí v nej dodnes.

Po odchode z The Backwards sa Miro Džunko vydal na sólovú dráhu. Prvým projektom bola zhudobnená rozprávka vydavateľstva Forza Soľ nad Zlato, na ktorej sa textovo podieľal Daniel Hevier a hudobne Paľo Habera. Pozvanie k nahrávaniu dostal Miro na základe predošlých vystúpení The Backwards pre Forzu. Následne na to vytvoril formáciu z prešovsko-košickej skupiny Fade Out, ktorej propagačné CD pozostávalo zo sedemnástich skladieb Paula McCartneyho v čase jeho pôsobenia s The Beatles, s The Wings, ale aj zo sólovej kariéry. Formácia sa dohodla na spoločnom používaní názvu Miro Džunko a Fade Out. „Z pochopiteľných príčin, keďže im sa podarilo dosiahnuť úspechy pod svojim názvom a mne pod mojim menom, takto sa nám to javilo ako najlepší kompromis.“[4] Skupina však postupne začala pracovať aj na vlastnom repertoári.

V r. 2001 sa objavil aj na debutovom albume Nataša svojej sestry Nataše Džunkovej, s ktorou naspieval anglický duet. V r. 2002 mu vyšiel prvý sólový britpopový album pod názvom Dievča z Liverpoolu, pričom k skladbe s rovnomenným názvom bol natočený aj videoklip často nasadzovaný v slovenských televíziách. „Je to fantastický pocit, pretože sa mi podarilo verejnosti sprístupniť moju hudbu a som rád, že sa jej páči.“[2]

V r. 2010 prichádza Miroslav na trh s novou skladbou Thoughts, na ktorej sa textovo podieľal Martin Orosz, hudobne Miro Džunko a Tomáš Sýkora (bicie).

S The Backwards:

• 2000 - Meet The Backwards
• 2003 - Four by The BACKWARDS
• I Want To Hold Your Hand

Sólová:

• 2002 - Dievča z Liverpoolu
• 2010 - „Thoughts“ (singel)

Hudobné kolaborácie:

• 2000 - Soľ nad zlato - postava princa
• 2001 - Nataša - duet na albume Nataši Džunkovej

Košický portál Hudobný portál

• Oficiálna stránka The Backwards