Milankovičov cyklus

Milankovičova teória alebo milankovičove (klimatické) cykly sú periodicky sa opakujúce systematické zmeny v príjme slnečného žiarenia, spôsobené výkyvmi v obehu Zemského telesa okolo Slnka. Tieto zmeny môžu na Zemi ovplyvňovať viacero environmentálnych parametrov, ako napríklad zmeny podnebia (zaľadnenie, globálne otepľovanie) ale ovplyvňujú aj viaceré geologické činitele ako je napr. cyklická sedimentácia[1].

Tabuľka znázorňujúca minulé aj budúce zemské orbitálne cykly:
ε – oblikvita (náklon zemskej osi)
e – excentricita
ϖ – šírka perihélia
esin(ϖ) – index precesie
Tieto faktory spolu s oblikvitou kontrolujú sezónne cykly zemou prijatého slnečného žiarenia, ktoré sa po prepočte na jeden deň vyjadrujú Q^-deň.
Bentické foraminifery a vrtné jadrá ľadu z Antarktickej stanice Vostok sú dva nezávisle získané údaje o stave vodnej hladiny a teploty oceánu. Vertikálna línia sú súčasné podnebné podmienky v roku 2000.

Pomenovaná je podľa srbského fyzika a matematika M. Milankoviča (1879 – 1958), ktorý ako prvý počas prvej svetovej vojny podal dôkazy o existencii spomínaných cyklov. Milanković podal matematické odôvodnenie toho ako môžu súvisieť klimatické cykly s cyklickými orbitálnymi pohybmi Zeme ako je excentricita, precesia a oblikvita.

Zemská os uskutoční jeden cyklus precesie za približne 26 000 rokov. Súčasne dochádza k zmene náklonu osi medzi 22,1 a 24,5° v 41 000 ročných cykloch. Excentricita zemskej dráhy vyjadruje zmeny obežnej dráhy Zeme z eliptickej na takmer kruhovú. Cykly spôsobené týmto dejom sa opakujú každých približne 96 až 127 000 rokov[2].

Opakujúce sa cykly sú pomerne dobre zaznamenané vo fosílnom stave. Výskum ukázal, že systematicky sa opakujúce obdobia teplej a chladnej klímy pomerne výstižne zodpovedajú milankovičovym cyklom a s časom si získali podporu u veľkého množstva vedcov. Naďalej však existujú rôzne ťažkosti pri preukazovaní niektorých častí teórie. Napr. to, že cyklus ekcentricity opakujúci sa každých približne 100 000 rokov má omnoho menší dopad ako cyklus precesie a oblikvity.

Pokračovaním výskumov vrtov v ľadovcoch v Grónsku a na Antarktíde došli vedci k záveru, že na severnej aj južnej pologuli došlo za posledné 2 milióny rokov k 20 cyklom nárastu a poklesu ľadovcovej pokrývky.

Existujú aj ďalšie astronomické cykly, ktoré objavil Joseph Adhemar, James Croll a ďalší, ale ich potvrdenie bolo dlhú dobu komplikované, kvôli absencii presvedčivo datovateľných dôkazov poukazujúcich. ktoré z cyklov boli významnejšie. Až do začiatku výskumu vrtných jadier projektu Deep Sea Drilling Project, sumarizovanom v článku Haysa, Imbrieho a Shackletona v časopise Science v roku (1976)[3] nebol astronomickým cyklom prikladaný veľký význam.