Milan Sečánsky

Milan Sečánsky absolvoval po skončení základnej školy vzdelanie na Štátnej vyššej lesníckej škole v Banskej Štiavnici. Následne sa zamestnal na okresnom národnom výbore v Topoľčanoch. Neskôr externe študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pre svoje postoje k udalostiam v roku 1968 bol vylúčený z KSČ. Od roku 1969 pôsobil ako pedagóg na Strednej ekonomickej škole v Topoľčanoch, kde vyučoval právo a hospodársku korešpondenciu. V roku 1989 bol zvolený do funkcie tajomníka Západoslovenského krajského Národného výboru.[2]

V prvých slobodných parlamentných voľbách v júni 1990 bol zvolený za poslanca Slovenskej národnej rady za VPN v Západoslovenskom kraji.[3] Na ustanovujúcej schôdzi SNR, ktorá sa konala 26. júna 1990 bol zvolený za predsedu Ústavnoprávneho výboru a člena predsedníctva SNR.[4] Po rozporoch premiéra Vladimíra Mečiara s vedením VPN sa ako člen predsedníctva parlamentu zúčastnil na hlasovaní o jeho odvolaní z postu predsedu slovenskej vlády, spolu s ďalšími piatimi členmi predsedníctva SNR hlasoval Milan Sečánsky proti odvolaniu. Na jar 1991 11 poslancov VPN (R. Hofbauer, M. Miček, R. Žingor, A. M. Húska,...) vytvorili nový poslanecký klub HZDS, ktorého sa stal predsedom a viedol ho až do najbližších volieb.[5] Zúčastnil sa ustanovujúceho snemu HZDS, ktorý sa konal 22. júna 1991 v Banskej Bystrici. V júli 1991 je zvolený do 15-členného politického grémia HZDS.[6]

V parlamentných voľbách v roku 1992 je po druhýkrát zvolený za poslanca SNR v Západoslovenskom kraji, teraz už za HZDS.[7] 23. júna 1992 na ustanovujúcej schôdzi SNR je opäť zvolený za predsedu Ústavnoprávneho výboru a člena predsedníctva SNR.[8] 17. júla 1992 svojím hlasom podporil Deklaráciu SNR o zvrchovanosti Slovenska.[9] Podieľal sa aj na tvorbe Ústavy SR, za ktorú 1. septembra 1992 aj zahlasoval.[10] Po vzniku samostatného Slovenska pri voľbe prezidenta v NR SR bol predsedom volebnej komisie, ktorá regulovala jej priebeh.[11]

V predčasných parlamentných voľbách, ktoré sa konali na jeseň 1994 je po tretí raz zvolený za poslanca za Západoslovenský kraj, za koalíciu HZDS – RSS.[12] Opäť pôsobil v Ústavnoprávnom výbore NR SR, no teraz už ako podpredseda. V tomto volebnom období bol spolu s Petrom Brňákom a Milanom Ftáčnikom autorom zákona o rokovacom poriadku NR SR, na základe ktorého sa parlament riadi dodnes.[13]

V apríli 1998 ho HZDS nominovalo na funkciu prezidenta SR. V tej dobe išlo už o tretie kolo volieb, pretože sa poslancom stále nepodarilo zvoliť hlavu štátu. Jeho protikandidátmi boli Brigita Schmögnerová (SDĽ) a Zdeno Šuška (kandidát nezaradeného poslanca Miroslava Kočnára). V prvom skrutíniu získal najviac hlasov (59) a spolu s Brigitou Schmögnerovou postúpil do druhého, ktoré sa konalo 30. apríla 1998. V ňom ale žiadny z kandidátov nezískal potrebných 90 hlasov. V Národnej rade zotrval do konca volebného obdobia v septembri 1998. V ďalších parlamentných voľbách už nekandidoval.

V roku 1998 mu bolo udelené štátne vyznamenanie Rad Andreja Hlinku I. triedy za mimoriadne zásluhy o vznik samostatnej Slovenskej republiky.