Miklós Jancsó

Celý svoj život bol tvorbou orientovaný hlavne pro-maďarsky ale aj východoeurópsky a univerzálne. Všetky jeho veľké filmy sa odohrávajú v Maďarsku, nech už sú časovo zaradené do akéhokoľvek dejinného obdobia. V tejto atmosfére predstavuje divákovi parabolické príbehy, situácie v rôznych obmenách, ale zásadne vždy zobrazuje nejakú fomu útlaku. Čas a situácie môžu byť hoci aj súčasné, Jancsó však vždy posúva celkové vyznenie do univerzálnej roviny tým, že tému personifikuje do človeka, ktorý je vydaný napospas osudu a žije v podriadenom vzťahu k druhým čím skúma tému zo všetkých strán. Napríklad v roku 1974 natočil vlastnú verziu filmu Elektra a jej pravda, ktorú zasadil opäť do scenérie maďarskej pustiny. Významné postavenie v maďarskej kinematografii si však vydobyl už pred tým, filmom Odvrátená tvár z roku 1963, príbehom mladého chirurga Ambrusa, ktorý v životnej kríze radikálne zmení svoj pohľad na svet, v ktorom Jancsó rieši problémy komunikácie človeka s okolím a zaoberá sa jeho odcudzením a izoláciou. Odvrátená tvár ešte nie je natočená v typickom Jancsóovom štýle. Predlohou k filmu bola novela Józsefa Lengyela, podľa ktorej napísal scenár práve Gyula Hernádi, autor takmer všetkých ďalších scenárov Jancsóových filmov, taktiež jeho blízky priateľ a mnohokrát aj spoluautor. Jancsóve a Hernádiho filmy by sa dali nazvať variáciami na základnú dilemu ľudstva: stavajú proti sebe „tyrana” a “bezmocného,” ​​násilie a vedomie možnosti či nutnosti sa proti nemu postaviť. Hrdina ako individum zvyčajne nie je dôležitý, mnohokrát len ​​reprezentuje určitú vlastnosť alebo princíp, na základe ktorého sa snaží Jancsó vytvárať všeobecné a nadčasové modely, niekedy až hraničných ľudských situácií s jemnými náznakmi hrozby smrti a zraniteľnosti.[2][3]

Po štúdiu sa nejakú dobu venoval dokumentárnej tvorbe. Dôležitejšia ako jeho raná tvorba je práve tá povojnová, kedy zostal aktívnym v hnutí mladej inteligencie vidieka a tiež členom vtedy módneho ľudového tanca. Oboje sa nepriamo prejavilo vo filmoch Agnus Dei z roku 1970, Ľud stále žiada z roku 1972 a priamo v snímke Svieži vietor z roku 1969. Jancsó siahol po historickej téme ešte raz a to v roku 1966 filmom Beznádejný. Dej je zasadený do 19. storočia a v uzavretej scenérii vypovedá o rôznych formách fyzického a psychického teroru. Film radikálnym spôsobom popiera romantickú predstavu o idealizovanom svete zbojníkov. Svojim deheroizujícím štýlom a čisto štrukturálnym dielom ukazuje Jancsó svedectvo východoeurópskeho človeka. Film Beznádejný možno považovať za prvý snímok z trilógie s podobným námetom a štýlom. Ďalším bol film Hviezdy na čiapkach z roku 1967, príbeh z Ruska po prvej svetovej vojne, v ktorom bieli nie sú zlí a červení nie sú dobrí, vyvolal obrovské pobúrenie a iba celosvetová sláva a tiež pozvanie na MFF do Cannes zachránilo Jancsóa pred zákazom distribúcie. Trilógiu uzatvára film Ticho a krik z roku 1967, ktorého dej sa odohráva v Maďarsku po páde Maďarskej republiky. Pre jeho neskoršie filmy sú charakteristické až neuveriteľne dlhé zábery. Na jeden film mu ich stačí len desať alebo dvanásť, ďalej neustály pohyb kamery všetkými smermi dokonca aj 360 stupňov dokola, ku ktorému navyše pridáva aj prepracovaný pohyb postáv v rámci mizanscény, pripomínajúce až balet. Táto prísna pohybová choreografia slúži na vyjadrenie uceleného zdelenia. Veľmi úsporne pracuje so zvukom, dialógy sa obmedzujú na minimum a bývajú nositeľom symbolických významov, pričom hlavný význam zvyčajne nesie obraz. Všetky tieto prvky tvoria neopakovateľný a charakteristický Jancsóov autorský filmový štýl či rukopis. Na všetkých Jancsóových filmoch sa vždy intenzívne podieľal celý filmový štáb a preto často spolupracoval s tým istým tímom, či už to bol scenárista Gyula Hernádi, kameraman János Kende či scénograf Tamás Bánov, alebo herci József Madaras, András Kozák, Zoltán Latinovits, György Cserhalmi alebo András Bálint. Jancsó taktiež spolupracoval so zahraničnými hviezdami na filmoch Sirocco (1969), Agnus Dei (1971) a v Taliansku natočený snímok Pacifistka (1970). V 70. rokoch sa presťahoval do Ríma a počas tej doby natočil v Taliansku štyri filmy. Medzi nimi boli Súkromné ​​neresti, verejné cnosti (1976) a Technika a obrad (1972). So scenáristom Gyulom Hernádim usilovali natočiť trilógiu o maďarských dejinách. Prvým snímkou ​​bola Maďarská rapsódia (1979), na ňu nadväzuje Allegro Barbaro (1979). Tretí film Concerto už nebol natočený. V roku 1981 nakrútil Tyranovo srdce alebo Boccaccio v Uhorsku. Aj po návrate do Maďarska naďalej točil koprodukčné filmy, napríklad Úsvit (1985) v hlavnej roli s Michaelom Yorkom. So svetom predstáv a skutočností sa hrá vo filme Sezóna príšer (1987). Po páde komunizmu sa novej situácii venoval v snímkach Boh kráča pospiatačky (1991) a Valčík na modrom Dunaji (1992). V roku 1999 nakrútil komediálnu snímku Lucerna Pána v Budapešti. Jeho posledným filmom bol film Tu je pravda z roku 2010, ktorého bol aj sám autorom scenáru. Zomrel 31.1.2014  vo veku 92 rokov v Budapešti.[3]

• Miklós Jancsó v Česko-Slovenskej filmovej databáze
• Miklós Jancsó v Internet Movie Database (po anglicky)