Méhér Bába

Méhér Bába ako 16-ročný v roku 1910

Hazrat Babadžan, ktorej bozk na čelo „prebudil“ Merwana

Méhér Bába bol Iránec narodený v Púne, v Indii. Pochádzal zo zoroastriánskej rodiny. Jeho rodné meno bolo Merwan Šeriar Irání. Bol druhým synom Šeriara Mundegara Iráního, perzského zoroastriána, ktorý bol pred usadením sa v Púne putujúcim súfijským dervišom, a jeho manželky Širinmai.

Spolužiaci prezývali Merwana "Elektrina". Ako mladý chlapec založil Club Cosmopolite, ktorého cieľom bolo získavať informácie o novinkách vo svete a prispievať peniazmi na charitu - chlapci tieto peniaze často získavali stávkovaním na konských dostihoch. Merwan mal veľmi pekný hlas, hral na viacero hudobných nástrojov a písal básne; zvlášť mal v obľube Háfizove básne, ale aj Shakespeara a Shelleyho. Plynulo hovoril viacerými jazykmi.

V mladosti nemal sklony k mysticizmu či mystické skúsenosti, no ako neskôr napísal, bol "naplnený pokojom zmysluplnosti vlastného osudu". Skôr ho zaujímal šport, zvlášť kriket. Bába neskôr uvádzal, že avatár je vždy zakrytý závojom až do okamihu, ktorý je vhodný pre začatie jeho práce. Keď sa v jeden májový deň roku 1913 ako 19-ročný študent druhého ročníka univerzity vracal na bicykli z Deccan College, stretol na ulici súfijskú sväticu Hazrat Bábádžán, žijúcu v Púne, ktorá mala v tom čase viac ako sto rokov (ako dátum narodenia sa uvádza rozpätie rokov 1790 až 1806, zomrela v roku 1931). Kývla na neho, aby k nej prišiel a pobozkala ho na čelo, čím mu udelila „nekonceptuálne poznanie jeho Pravej Prirodzenosti (nirvikalpa samádhí)“. Táto udalosť mala na Merwana mimoriadny vplyv. Začal mať také silné mystické vízie a zážitky, že musel opustiť bežné činnosti. Prežíval nekonečnú blaženosť a zároveň nekonečnú agóniu pri pohľade na utrpenie bežných ľudí. Jeho matka bola presvedčená, že zošalel. Až po deviatich mesiacoch od tzv. „seberealizácie“, v novembri 1914, si začal byť do istej miery vedomý svojho okolia. Ako neskôr uviedol, v tom období udieral hlavou o kameň, aby sa prostredníctvom tejto bolesti udržal aspoň v akom-takom kontakte s fyzickým svetom. Postupne stretol aj ďalších duchovných majstrov, ktorých označil za "piatich dokonalých učiteľov" epochy (spolu s Bábádžán).

Ako Méhér Bábá uvádzal, Bábádžán mu dala v záblesku pocítiť, čím v skutočnosti je, a Upasání Mahardž mu pomohol integrovať mystické skúsenosti s bežným vedomím, aby dokázal vo svete fungovať. V roku 1921, keď mal 27 rokov a za sebou sedem rokov spoločného života s Upasáním Maharadžom, začali za Merwanom prichádzať žiaci. Prví žiaci mu dali meno Méhér Bába, čo v preklade znamená Súcitný Otec.

V roku 1922 Méhér Bába a jeho žiaci založili "Manzil-e-Mîm" (Dom Majstra) v Bombaji. Baba začal vyžadovať od žiakov prísnu disciplínu a bezvýhradnú poslušnosť. O rok neskôr Baba a jeho "mandalí" (členovia kruhu jeho žiakov) odišli na iné miesto, niekoľko kilometrov od Ahmadnagaru, ktoré nazval "Méhérabád" (Kvitnúci Méhér). Tento ášram sa stal strediskom jeho práce. V roku 1924 tu Méhér Bába založil školský internát, ktorý nazval "Prém Ášram" (Ášram lásky). Škola bola bezplatná, otvorená žiakom zo všetkých kást a akéhokoľvek vyznania. Prichádzali do nej študenti z celej Indie a Iránu.

Od roku 1925 do roku 1954 Méhér Baba komunikoval ukazovaním na písmenká abecednej tabuľky.

Od 10. júla 1925 až do svojej smrti v roku 1969 Méhér Bába zachovával mlčanie. Do roku 1927 písal, potom (s výnimkou svojho podpisu) prestal aj písať a komunikoval za pomoci abecednej tabuľky, čo trvalo do roku 1954. Od tohto roku komunikoval vlastným gestickým jazykom, ktorý prekladal jeden z jeho mandalí. Méhér Baba vyhlásil, že jeho mlčanie nebolo duchovnou praxou, ale že je spojené výlučne s jeho univerzálnou prácou.

Pretože človek nežije prakticky Božské Slovo, prekrúca učenie Mesiášov, z ktorého najčastejšie ostáva iba odlesk. Skôr než by súcitil s bolesťami blížnych, človek sa odvoláva na Boha, aby v ňom našiel ospravedlnenie vlastnej násilnosti. Hoci Božské slovo mu umožnilo viesť čistý, pokorný a pravdivý život, človek dal prednosť chamtivosti, nenávisti a násiliu. Keďže človek sa odvrátil od Božskej výuky, vo svojom súčasnom božskom vtelení som zachovával mlčanie.

V 30. rokoch Méhér Bába začal cestovať po svete, pričom uskutočnil viacero ciest do Európy a Spojených štátov amerických. Práve v tomto období nadviazal kontakty s prvou skupinou svojich blízkych západných žiakov.

Svoju prvú cestu do Európy uskutočnil v roku 1931 na palube Rajputany. Touto loďou cestoval zároveň Mahátmá Gándhí k druhému okrúhlemu stolu do Londýna. Méhér Bába a Gándhí sa trikrát stretli na palube; jedno z týchto stretnutí trvalo tri hodiny. Britská tlač tieto stretnutia zdôrazňovala (článok v Daily Herald zo 4. apríla 1932), no jeden z Gándhího asistentov vyhlásil: "Môžete zdôrazniť, že Gándhí nikdy nežiadal Méhér Bábu ani o pomoc, ani o duchovnú či inú radu".

Méhér Bába v roku 1925, keď začal s mlčaním, ktoré trvalo až do konca jeho života

Počas plavby s ním urobila rozhovor agentúra Associated Press, ktorá jeho cestu opisovala "ako novú križiacku výpravu zameranú na prelomenie náboženských bariér, zničenie amerického materializmu a rozpustenie všetkých vier v jednotnom vyznaní lásky". Podľa publikovaného článku bolo jeho cieľom zachrániť tisíce Američanov pred hriechom. Článok opisuje Babu ako Mesiáša, autor píše, že Baba uvádzal zázraky, ktoré vykonal a že vyhlásil, že osoba, ktorá sa zjednotí s pravdou, môže vykonať všetko, čo chce, že je však chybou robiť zázraky s cieľom ukazovať svoju duchovnú moc.[1] Iné zhrnutie tohto interview však uvádza, že keď sa Babu pýtali na zázraky, ktoré sa mu pripisovali, odpovedal: "Jediným zázrakom pre dokonalého Človeka je to, aby aj iných ľudí urobil rovnako dokonalými. Chcem, aby aj Američania realizovali nekonečný stav, v ktorom sa nachádzam".

Malcom a Jean Schloss pozvali Bábu na miesto ústrania nazvaného Méhérášram v Harmone (štát New York). Článok v časopise Time venovaný tejto návšteve referuje, že Schloss píše o Bábovi vždy veľkými písmenami, teda "On, Jeho", a že jeho žiaci Babu opisujú ako Boho-človeka, Mesiáša alebo Dokonalého Učiteľa.[2]

20. mája 1932 Baba pricestoval do New Yorku a poskytol tlači 1000-slovné vyhlásenie, ktoré jeho žiak Quentin Tod označil za "Posolstvo pre Ameriku". Baba o sebe vyhlasuje, že je "zjednotený s nekonečným zdrojom všetkého", a že má v úmysle prerušiť svoje mlčanie: "Keď prehovorím, moje pôvodné posolstvo bude prinesené svetu a bude musieť byť prijaté". Keď sa ho pýtali, čo si myslí o indicko-britskej politickej situácii, nevyjadril sa, no podľa jeho žiakov Méhér Baba Gándhímu poradil, aby sa už nezaoberal politikou.[3]

Na Západe sa Méhér Bába stretol s ľuďmi, ktorých zaujalo to, čo počuli o jeho duchovnej úrovni a o jeho práci v Indii. Boli medzi nimi mnohé celebrity a umelci, ako napríklad Gary Cooper, Charles Laughton, Tallulah Bankhead, Boris Karloff, Tom Mix, Maurice Chevalier, Ernst Lubitsch.

Mary Pickfordová a Douglas Fairbanks Jr. zorganizovali 1. júna 1932 pre Babu recepciu v Pickfair, na ktorej poskytol svoje posolstvo pre Hollywood. V roku 1934 po tom, ako oznámil, že preruší mlčanie pre ktoré sa rozhodol v Hollywood Bowl, Baba náhle zmenil svoje plány, nastúpil na palubu Empress of Canada a bez vysvetlenia odcestoval do Hongkongu. Agentúra Associated Press uviedla, že "Baba sa rozhodol odložiť prerušenie svojho slovného pôstu na február, lebo podmienky zatiaľ nedozreli". V roku 1936 Baba navštívil opäť Anglicko, no do Spojených štátov sa vrátil až začiatkom 50. rokov. Napriek opakovaným vyhláseniam, že preruší mlčanie, Méhér Bába v ňom zotrval až do konca svojho života.

Začiatkom 30. rokov Méhér Bába pozval skupinu žien zo Západu, aby prišli za ním do Indie, kde zorganizoval sériu ciest naprieč krajinou, ktorá bola neskôr nazvaná Výletmi Modrého autobusu. Keď sa tieto ženy vrátili domov, mnoho časopisov opisovalo ich cestu ako škandalóznu udalosť. Kritika v časopise Time z roku 1936 v článku God Is My Adventure opisuje americkú fascináciu "dlhovlasým Peržanom s hodvábnymi fúzmi, ktorý sa volá Šrí Sadguru [sic] Méhér Bába".

Počas prvých stretnutí svojich blízkych žiakov a nasledovníkov Méhér Bába diktoval prejavy týkajúce sa mnohých duchovných tém. Na požiadanie jednej zo svojich prvých západných nasledovníčiek, princeznej Noriny Matchabelliovej, Méhér Baba v rokoch 1938 až 1943 nadiktoval za pomoci abecednej tabuľky sériu prejavov s cieľom ich uverejnenia v Meher Baba Journal, ktorý princezná založila v New Yorku. Na základe pokynov od Babu boli prejavy prepísané a vydávané jeho blízkymi žiakmi, pričom Baba sa v nich zaoberá rôznymi aspektmi duchovného života a poskytuje pokyny pre hľadajúceho. Počas dlhých rokov bol v uvedenej revue uverejňovaný vždy minimálne jeden prejav mesačne. Blízky žiak Méhéra Bábu, pán C. D. Deshmukh, neskôr prejavy zoradil a vydal.

Medzi rokmi 1939 až 1954 bola viackrát vydaná päťzväzková antológia nazvaná Discourses (Prejavy). V roku 1967 Méhér Bába osobne dohliadal na prípravu a vydanie novej, trojzväzkovej verzie Prejavov, známej ako šieste vydanie. Siedme, veľmi rozšírené vydanie Prejavov, vydané v roku 1987 (po Bábovej smrti), obsahuje množstvo vydavateľských zásahov, ku ktorým Méhér Bába nedal súhlas.[4]

Méhér Bába s mastom Šariatom Chánom v Bangalore

V 40. rokoch Méhér Bába „pracoval“ s ľuďmi, ktorých volal mastovia: tí, ktorí sú "opití Bohom". Podľa Meher Babu sú títo ľudia hendikepovaní pre ich skúsenosť očarenia vysokými duchovnými úrovňami. Mastovia sú ľudia, ktorí stratili kontakt s vonkajším svetom, no nie pod vplyvom depresie alebo šialenstva, ale preto, lebo sú naplno pohrúžení do lásky k Bohu. Hoci navonok môžu vyzerať ako šialení, Meher Baba vraví, že ich duchovná úroveň je v skutočnosti veľmi vysoká a že keď sa s nimi stretával, pomáhal im duchovne napredovať, pričom takisto využíval ich pomoc pre svoju duchovnú prácu.

Méhér Bába cestoval po odľahlých miestach celej Indie a Srí Lanky, stretol sa s tisícmi mastov a zriaďoval dočasné ášramy, kde sa o nich staral. Jeden z najslávnejších mastov bol Mohammed Mast, ktorý žil v Méhérabáde až do svojej smrti v roku 2003.

V roku 1949 Méhér Bába začal záhadnú etapu svojho života, ktorú nazval Nový život. Méhér sa najprv niektorých svojich žiakov opýtal, či sa cítia byť schopní a pripravení poslúchnuť aj jeho najnáročnejšie pokyny, a potom si spomedzi nich vybral dvadsiatich spoločníkov, aby spolu viedli život "bez akejkoľvek nádeje, bez akejkoľvek pomoci a bez akéhokoľvek cieľa" ("Hopelessness, helplessness and aimlessness").

Najprv sa postaral o tých, ktorí od neho finančne záviseli, potom sa aj so svojimi spoločníkmi vzdal akéhokoľvek majetku a finančnej zodpovednosti. Začali inkognito cestovať naprieč Indiou, pričom nemali žiadne peniaze, žiaden stály príbytok, žobrali o potravu a podriaďovali sa pokynom Méhér Bábu, ktoré sa týkali prísneho dodržiavania "podmienok Nového života". Jednou z týchto podmienok bolo bezvýhradné prijatie akýchkoľvek životných okolností a zachovanie radostného výrazu bez ohľadu na ťažkosti. Spoločníci, ktorí nedokázali tieto podmienky splniť, boli poslaní domov.

Méhér Baba na tému Nového života napísal:

Tento Nový život je bez stanoveného cieľa a aj po mojej fyzickej smrti bude udržiavaný tými, ktorí sa vo svojom živote absolútne zriekli akejkoľvek falošnosti, klamstva, nenávisti, hnevu, chtivosti a pohlavných chúťok; a ktorí, napĺňajúc tento život, sa nedopúšťajú žiadnych chtivých činov, nikomu neubližujú, neohovárajú, nevyhľadávajú vlastníctvo alebo materiálnu moc, neprijímajú žiadnu poctu, nevyhľadávajú prejavy úcty, ani sa nevyhýbajú nemilosti, a neboja sa ničoho a nikoho; tými, ktorí sa spoľahnú totálne a výlučne na Boha, ktorí milujú Boha výlučne kvôli tejto láske; ktorí veria v milencov Božích a v skutočnosť Manifestácie, ktorí však neočakávajú žiadnu materiálnu alebo duchovnú odmenu; ktorí sa neustále držia Pravdy a nenechajú sa poznačiť nešťastiami, ale odvážne a celým srdcom čelia ťažkostiam, pričom si zachovávajú dokonalú veselosť, a ktorí neprikladajú nijakú dôležitosť kastám, náboženským presvedčeniam a obradom. Tento Nový život bude živý naveky, aj keby nebol nikto, kto by ho žil.

Méhér Bába ukončil Nový život vo februári 1952 obdobím samoty a pôstu a vrátil sa k verejným vystúpeniam v Indii a na Západe.

V predhovore k prvému vydaniu knihy Boh hovorí Don E. Stevens podáva svedectvo o Méhér Bábovi počas tejto jeho návštevy v USA:

Boh za mnou nikdy neprišiel, aby sa so mnou porozprával, som si však istý, že som ho videl konať v ľudskej podobe. Iba takto dokážem vysvetliť onú neuveriteľnú vnímavosť v činoch a reagovaní, ktorá bola vlastná Méhér Bábovi počas tých okamihov, keď som ho po prvýkrát videl v jedno sobotňajšie popoludnie v New Yorku. Rozprával príbeh o niekom, kto hľadal Pravdu a od koho učiteľ prv, než ho prijme, vyžadoval, aby znášal mimoriadne tvrdé a celkom ľubovoľné zaobchádzanie. /.../ Sedel som naboku, mimo jeho zorného poľa. Takmer proti svojej vôli som zrazu zdvihol ruku a spojil som palec a ukazovák do znaku starodávneho kruhu dokonalosti. Len čo moja ruka začala formovať gesto, s radosťou som zbadal, že Méhér Bába sa obrátil smerom ku mne, zdvihol ruku a urobil to isté gesto. Ľudské bytosti si len zriedka uvedomujú pocity svojich blížnych a ešte zriedkavejšie na ne reagujú, bol som preto prekvapený, že som stretol niekoho natoľko vnímavého. Nevenoval som pozornosť tejto udalosti až do okamihu, keď neskôr počas onoho dňa Méhér Bába išiel smerom k výťahu. Bol som v skupinke ľudí, ktorá stála na ceste, kadiaľ musel prejsť. Znova som zdvihol ruku v podobnom geste a tentoraz som sa sám seba spytoval, či si to všimne, keďže som bol na ešte menej viditeľnom mieste než prvýkrát. Znova, len čo som začal robiť ono gesto, upriamil pohľad na mňa a odpovedal mi tým istým gestom. Tento raz som bol skôr prekvapený než naradostený. Vyzeralo to skutočne veľmi zvláštne. Keď vychádzal z miestnosti a prechádzal do haly, kde mal vojsť do výťahu, rýchlo som po tretí raz zdvihol ruku, aby som urobil kruh dokonalosti. Tentokrát sa ku mne celým telom obrátil a znova urobil to isté gesto. /.../

V 50. rokoch Méhér Bába založil dve strediská mimo Indie: Meher Spirituel Center v Myrtle Beach v Južnej Kalifornii a Avatar's Abode pri Brisbane v Austrálii. Meher Spiritual Center otvoril v apríli 1952. 24. mája 1952, keď sa odtiaľ vracal do Meher Mount v Ojai v Kalifornii, pri mestečku Prague v Oklahome do auta, v ktorom sedel, čelne narazilo iné auto. On i jeho spoločníci boli katapultovaní von z auta a utrpeli mnohé zranenia. Méhér Baba utrpel vážnu zlomeninu nohy a bol zranený aj na tvári. Zranení boli odvezení do Duke Hospital v Durhame v Severnej Karolíne, rekonvalescenciu prežili v Myrtle Beach v Kalifornii.

V septembri 1953 v Déhrádúne Méhér Baba vyhlásil, že je "najvyšší z najvyšších". 10. septembra 1954 po prvý raz v Méhérastáne, odľahlom meste v Severnej Indii, verejne a explicitne vyhlásil, že je Avatárom a na svojej abecednej tabuľke vyhláskoval: "Avatar Méhér Bába ki džai".

V septembri toho istého roku Méhér zorganizoval "sahavás" (सहवास): doslova "spoločné bývanie" v Méhérabáde, výlučne pre mužov; tento pobyt bol neskôr nazvaný "Tri neuveriteľné týždne". Počas týchto dní Méhér poskytol vyhlásenie nazvané "Výzva Méhéra Bábu", v ktorom potvrdil svoje postavenie Avatára "bez ohľadu na pochybnosti a presvedčenia druhých".

V októbri 1954 Méhér Baba prestal používať abecednú tabuľku a začal na komunikáciu používať výlučne svoj systém znakového jazyka.

2. decembra 1956 pri Satare v štáte Maháraštra šofér auta, v ktorom cestoval Méhér Bába, stratil nad autom kontrolu a spôsobil vážnu dopravnú nehodu. Méhér utrpel fraktúru panvy a ďalšie zranenia. Dr. Nilu, blízky mandali, pri nehode zahynul. Méhér Bába pri nehode utrpel zranenia s trvalými následkami. Napriek predpovediam lekárov začal po vyvinutí nesmierneho úsilia opäť chodiť; neustále však trpel bolesťami a jeho pohyblivosť bola obmedzená. Keď v roku 1958 cestoval na Západ, väčšinou ho museli voziť na vozíku. Baba vravel, že tieto automobilové nehody a s nimi spojené utrpenie, podobne ako jeho mlčanie, boli zámerné a udiali sa z jeho vlastnej vôle.

Pri svojej piatej návšteve Spojených štátov v roku 1956 Baba býval v hoteli Delmonica v New Yorku, potom odcestoval do Myrtle Beach. V júli cestoval do Washingtonu D.C. a u pani Ivy Terryovej, manželky prezidenta Arabian American Oil Co., prijímal svojich priateľov a žiakov. Potom odcestoval do Meher Mountu a neskôr pokračoval v ceste do Austrálie. Jeho posledná cesta do Spojených štátov a Austrálie sa uskutočnila v roku 1958.

Méhér Bába sa vrátil do Indie a začal obdobie čoraz intenzívnejších a častejších pôstov, meditácií a ústraní. Vravel, že hoci jeho práca je čoraz vyčerpávajúcejšia, vysilujúcejšia, uskutočňuje ju pre duchovné dobro ľudstva.

V roku 1962 Méhér Baba zorganizoval sériu stretnutí nazvaných Zhromaždenie Východ-Západ, ktoré boli jednými z jeho posledných verejných vystúpení. Išlo o stretnutia jeho západných žiakov s indickými, pri ktorých poskytoval daršan niekoľkým tisícom ľudí, a to aj napriek silným fyzickým bolestiam, ktoré mu to spôsobovalo.

Od polovice 60. rokov bol Méhér Baba čoraz väčšmi znepokojený rastúcim vplyvom psychedelickej subkultúry na Západe a začal viesť korešpondenciu na túto tému s viacerými osobnosťami, napríklad s Timothym Learym a Richardom Alpertom, pričom rázne odmietal používanie akýchkoľvek halucinogénnych drog (vrátane marihuany) na duchovné účely.

V roku 1966 boli odpovede Méhéra Bábu ohľadom drog uverejnené v pamflete nazvanom God in a Pill ? Méhér v ňom uvádza, že užívanie drog je duchovne škodlivé, a že ak by osvietenie bolo možné dosiahnuť prostredníctvom drog, "Boh by nebol hoden byť Bohom". Niektorých svojich západných žiakov povzbudzoval v šírení tohto posolstva medzi dobovou mládežou. V rozhovore s Frederickom Chapmanom, absolventom Harvardu a výskumníkom Fulbrightovho programu, ktorý sa s Méhérom Bábom stretol počas svojho študijného pobytu v Indii, sa Baba vyjadril, že LSD "je na fyzickej, mentálnej i duchovnej úrovni škodlivé" a upozornil, že "dlhodobé užívanie LSD vedie k šialenstvu alebo smrti".[5]

Od konania Zhromaždenia Východ-Západ sa Méhér Babove zdravie zhoršovalo. Napriek tomu pokračoval v dlhých ústraniach, pôstoch a meditáciách.

Koncom júla 1968 ukončil mimoriadne náročné obdobie ústrania a vyhlásil, že jeho práca "je hotová k mojej 100%-nej spokojnosti". Od tejto chvíle sa pohyboval iba sediac vo vozíku. V priebehu niekoľkých mesiacov sa jeho fyzický stav veľmi zhoršil a musel ostať na lôžku. Jeho telo bolo doslova ničené svalovými kŕčmi nejasného pôvodu. Napriek starostlivosti viacerých lekárov sa kŕče zosilňovali.

Méhér Bába zomrel 31. januára 1969 po tom, ako poslednými gestami povedal: "Nezabudnite, že som Boh." Jeho žiaci neskôr tento deň pomenovali Amartithi (अमरतिथि, deň nesmrteľnosti). Jeho telo bolo verejne vystavené v jeho samádhí (समाधी, v tomto kontexte toto slovo znamená hrobku) v Méhérabáde. Pokryté ružami a uložené v ľade bolo vystavené počas jedného týždňa, až kým nebolo pochované. Pred svojim odchodom Méhér Bába starostlivo pripravil program verejného daršanu, ktorý sa mal konať v Púne. Jeho mandali sa rozhodli zorganizovať ho napriek fyzickej neprítomnosti hostiteľa. Na tomto poslednom daršane sa zúčastnilo niekoľko tisíc osôb, pričom stovky ich prišli z mnohých západných krajín.

Méhér Bábove metafyzické názory sú rozvinuté zvlášť v dvoch knihách: Prejavy a Boh hovorí. Jeho kozmológia používa pojmy pochádzajúce z védanty, súfizmu a kresťanstva. Používa pojem ne-dvojnosti a o stvorení alebo dualite hovorí ako o ilúzii. Tvrdí, že cieľom života je vedomé realizovanie absolútnej Božskej Jednoty, ktorá je inherentná všetkým živým i neživým bytostiam a objektom. Prirovnáva "pôvodný" stav Boha (Boh, ktorý je za) k nekonečnému bezbrehému oceánu nevedomej Božskosti, bez vedomia o samom sebe, pretože nič okrem neho nejestvuje. Božským "rozmarom" (whim po anglicky, لھر lahar v jazyku fársí (perzština)) je spoznať sa, vzniká teda otázka "Kto som?". Ako odpoveď na ňu povstáva stvorenie. Rozvíjajúc uvedenú analógiu s oceánom, tento sa sčerí a tak vznikajú nespočetné kvapky: sú to kvapky-duše.

Podľa Méhér Bábu každá kvapka-duša, teda individualizovaná duša, hľadá v procese evolúcie vedomú božskosť; to znamená, že nadobúda skúsenosť foriem v siedmich rôznych prostrediach: ako kameň (a kov), rastlina, červ (ríša bezstavovcov), ryba, vták, zviera a človek. Kvapka-duša nadobúda sanskáry (संस्कार), teda dojmy, vnemy v každej z týchto foriem; uvedené vnemy podporujú evolúciu a vyjadrujú sa prostredníctvom toho, že kvapka-duša používa stále nové a komplexnejšie formy. S každou novou formou rastie aj vedomie, až kým kvapka-duša nedosiahne ľudskú formu, ktorá je najvyššou formou evolúcie. Iba táto forma môže mať skúsenosť vlastnej božskosti, a to tým, že vstúpi do procesu involúcie, v ktorom postupne odstraňuje všetky nahromadené dojmy spôsobujúce jej zdanlivú oddelenosť od Boha.

Baba tvrdí, že individuálna duša v jej ľudskej forme je podrobená reinkarnácii, "nedobrovoľnému procesu vznikania a zanikania vedomia". Cieľom reinkarnácie je poskytnúť možnosť oslobodiť sa od ilúzie. Individuálna duša sa reinkarnuje nespočetnekrát do všetkých životných podmienok, aby obsiahla úplnosť ľudskej skúsenosti (napríklad ako muž/žena, bohatý/chudobný, silný/slabý atď.). Vďaka protikladným skúsenostiam sa sanskáry oslabujú a postupne sa vyčerpávajú. Méhér Bába takto opisuje proces realizácie Boha:

Z hlbín nehybného nekonečna povstala otázka: "Kto som?". A prichádza na ňu odpoveď: "Som Boh!"

Méhér vraví, že na Zemi vždy existuje päťdesiaťšesť realizovaných bytostí, a že päť spomedzi nich prijíma úlohu Dokonalých učiteľov danej epochy. Keď jeden z týchto piatich Dokonalých učiteľov zomrie, iná realizovaná bytosť okamžite zaujme jeho miesto.

Avatár je podľa Méhér Bábu prvá duša, ktorá dosiahla božskú realizáciu. Táto duša, pôvodný alebo "Prastarý" Dokonalý učiteľ sa pravidelne inkarnuje. Bába hovorí, že táto duša stelesňuje Božský stav, ktorý sa v hinduizme nazýva Višnu a v súfizme Parvadigar, teda ochranca. Avatár sa objavuje každých 700 až 1400 rokov; piati Dokonalí učitelia epochy ho "zošlú" v ľudskej podobe na Zem, aby pomáhal stvoreniu v jeho nekonečnej púti k Božskosti. Baba tvrdí, že v iných epochách bol Avatár známy pod menami Zoroaster, Rám, Kršna, Gautama Buddha, Ježiš a napokon Mohamed.

Baba spája koncept Avatára s konceptami iných tradícií ako Rassul, Mesiáš, Kristus, Maitréja, Spasiteľ. Meher Baba opisuje Avatára ako mierku, ktorá človeku umožňuje poznať, čím je a čím sa môže stať.

Väčšina Méhér Bábových žiakov prijíma tieto jeho vyhlásenia.