Lustrácia
Lustrácie znamenajú osvetľovanie či overovanie skutočností v dokumentoch, registroch, resp. úradných knihách.[1]
Pôvod a cieľ
Slovo lustrácie je neutrálny termín z právnického, byrokratického a policajného slovníka. Slovo získalo politický obsah po Novembri 1989, keď sa lustrácie stali nástrojom zápasu nových politických síl so zvyškami starého totalitného režimu i nástrojom intríg a súbojov rôznych prúdov vnútri politických elít (najmä Občianske fórum, Obroda, VPN a KDH).
Lustrácie mali zodpovedať otázku, či sa lustrovaná osoba nachádza v evidenciách československej bezpečnosti ako kádrový pracovník ŠtB. Zápis v evidenciách a registroch sa pokladal za politicky nezlučiteľný s výkonom ústavných a ďalších štátnych funkcií v demokratickom politickom režime.[1]
Lustrovanie
Po Novembri 1989 prebiehali v dvoch fázach, v divokej a regulovanej lustračným zákonom. Záujem o lustrácie vyvolali rozsiahle skartácie a manipulácie s archívmi ŠtB. Manipulácie a krádeže spisového materiálu ŠtB sa diali aj na Slovensku a súviseli so slovenským ministrom vnútra Vladimírom Mečiarom. Lustrovanie ústavných činiteľov začala bez zákonných podkladov vykonávať Kancelária prezidenta republiky i vnútorná a organizačná správa FMV - tajne lustrovaní boli i prezident, členovia všetkých vlád i poslanci. Lustrácie vyvolali vážne politické napätie, vniesli do spoločnosti silné morálne dilemy a mali dlhodobý negatívny vplyv na spoločenský i súkromný život zúčastnených (napr. Jána Budaja). V ďalších obdobiach prebiehali lustrácie podľa lustračného zákona a mnohí lustrovaní boli na jeho základe po čase súdne rehabilitovaní. Problematika lustrácií sa na Slovensku výrazne premietla do vzniku a činnosti Ústavu pamäti národa.[1]
Referencie
- ŠÚTOVEC, Milan. Politické Slovensko : encyklopedická príručka : aktéri, dokumenty, inštitúcie, politické strany, udalosti. 1. slov. vyd. Bratislava : SLOVART, 2019. 487 s. ISBN 978-80-556-3894-2. S. 227.
