Amblyrhynchus

Dospelý leguán morský dosahuje dĺžku 50 až 100 cm, veľké jedince až 150 cm. Samičky vážia okolo 0,5 kg a samčeky 1,5 kg, niekedy aj viac. Vo veľkosti a hmotnosti medzi jedincami z jednotlivých ostrovov sú veľké rozdiely. Napríklad na ostrove Fernandina majú samce vyše 11 kg, kým na ostrove Genovesa sotva 1 kg. Sfarbenie siaha od tmavosivej po čiernu alebo červenú. Leguán morský má oblú hlavu; charakteristický ostnatý hrebeň, ktorý býva u samcov väčší, tiahnúci sa od hlavy cez krk a chrbát; silné pazúry umožňujúce lozenie po skalách; chvost koordinujúci pohyb vo vode a oblé, ale silné čeľuste. Prebytočnú soľ, ktorú príjmu leguány morské z potravy vylučujú žľazami nachádzajúcimi sa pri nose, preto často vyzerajú vybielene. Telo majú špeciálne adaptované na chlad a slanosť vody.

Leguán morský je endemit, ktorý sa vyskytuje iba na Galapágoch. Galapágske ostrovy ležia na teplom rovníku, ale obmýva ich studený Humboldtov prúd smerujúci pozdĺž západného pobrežia Južnej Ameriky na sever.

Poznáme 7 recentných poddruhov leguána morského:

• Amblyrhynchus cristatus albemarlensis (Eibl-Eibesfeldt, 1962) - ostrov Isabela
• Amblyrhynchus cristatus cristatus (Bell, 1825) - ostrov Fernandina
• Amblyrhynchus cristatus hassi (Eibl-Eibesfeldt, 1962) - ostrovy Santa Cruz a Caamaño
• Amblyrhynchus cristatus mertensi (Eibl-Eibesfeldt, 1962) - ostrovy San Cristóbal a Santiago
• Amblyrhynchus cristatus nanus (Garman, 1892) - ostrov Genovesa
• Amblyrhynchus cristatus sielmanni (Eibl-Eibesfeldt, 1962) - ostrov Pinta
• Amblyrhynchus cristatus venustissimus (Eibl-Eibesfeldt, 1962) - ostrovy Espaňola a Gardner

Leguány morské, ako aj všetky ostatné plazy, si nedokážu zvyšovať vlastnú telesnú teplotu, preto majú špecifické stravovacie návyky. Pri ponáraní sa im pulz zníži na polovicu, čo pomáha leguánom šetriť energiu, čím si udržiavajú vyššiu telesnú teplotu oproti prostrediu. Veľké jedince, na rozdiel od malých kŕmiacich sa mimo vody, sa ponárajú do hĺbky až 12 metrov a pod hladinou vydržia viac ako hodinu. Väčšinou však spásajú potravu ponorené v plytkej vode, čo netrvá dlhšie ako 10 minút. Leguány si musia neustále udržiavať telesnú teplotu, preto sa schádzajú vo veľkej skupine, kde je aj niekoľko tisíc jedincov. Cez deň sa vyhrievajú pod slnečnými lúčmi na skalách a v noci sa zomknú nahusto vedľa seba. Jedince z tohto druhu sa pohybujú medzi skalami, aby sa uchránili pred útokmi čajok a iných vtákov. Okrem dravých vtákov majú veľa nepriateľov, napríklad žraloky, ale aj introdukované zvieratá – psy a potkany.

Potrava tohto druhu je obmedzená na riasy a chaluhy. Veľké jedince sa za riasami ponára do studených morských vôd okolo Galapág. Malé leguány nevchádzajú do mora, lebo by ich telesná teplota priveľmi poklesla, namiesto toho žerú riasy na skalách, ktoré zaplavuje príliv vodou. Na galapágskych ostrovoch rastú odlišné riasy, čo je možná príčina farebnej odlišnosti tohto druhu.

V období rozmnožovania prebiehajú agresívne zápasy samcov o možnosť páriť sa so samičkami, počas ktorých sa udierajú hlavami. Na ostrovoch je málo vhodných lokalít na hniezdenie, preto hniezdi tisíc samíc spolu. Jedna samica nakladie do dier v piesku 1 až 6 vajec. Mláďatá sa liahnu po inkubačnej dobe, ktorá trvá 2 až 3 mesiace. Spočiatku sa kŕmia v odlivovej zóne pobrežia.

• 
  Leguán morský vo vode.
• 
  Detail nohy leguána.
• 
  Mláďa leguána morského na dospelom jedincovi.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Amblyrhynchus
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Amblyrhynchus

• BURNIE, David; KOVÁČ, Vladimír, a kol. Zviera: Obrazová encyklopédia živočíšnej ríše. Bratislava : Ikar, 2002. ISBN 80-551-0375-5.
• DORLING KINDERSLEY, Dorling Kindersley Publishing Staff; BOHUŠ, Mirko, a kol. Oceán: Odkrývanie tajomstiev poslednej divočiny sveta. Bratislava : Ikar, 2007. ISBN 978-80-551-1443-9. S. 512.
• Aipysurus foliosquama na stránke Reptárium.cz Reptile Database.
• Nelson, K., Snell, H. & Wikelski, M. 2004. Amblyrhynchus cristatus. In: IUCN 2011. IUCN Red List of Threatened Species. Version 2011.2. <www.iucnredlist.org>. Downloaded on 25 March 2012.