Società Sportiva Lazio

Silvio Piola

V roku 1922 sa stal Benito Mussolini predsedom vlády Talianska. V priebehu niekoľkých rokov došlo nútene na nátlak vládnych predstaviteľov k postupnému spájaniu rímskych futbalových klubov do jedného, z ktorého v roku 1927 vznikol AS Rím. Iba Lazio odolalo tlaku a do nového klubu nevstúpilo[2]. V sezóne 1929/30 došlo k veľkej reorganizácií talianskeho futbalu, keď najvyššia súťaž bola premenovaná na Serie A a nebola už rozdelená na viacero súťaží. Lazio sa umiestnilo na 15. mieste z 18. V roku 1931 angažovalo Lazio Brazílčana menom Amílcar Barbuy, ktorý sa stal zároveň prvým brazílskym futbalistom v Serie A[3]. Tento zároveň Lazio trénoval, no ani dve sezóny pod jeho vedením sa Laziu príliš nedarilo. V roku 1934 sa ku klubu pripojil legendárny Silvio Piola, ktorý je až do súčasnosti najlepší strelec klubu[4]. Až v sezóne 1936/37 sa Laziu konečne podarilo uhrať lepší výsledok, keď v konečnej tabuľke obsadilo druhé miesto. Následne v roku 1937 hralo Lazio prvýkrát európsku súťaž, keď si zahralo Stredoeurópsky pohár, kde sa dostalo až od finále, v ktorom prehralo s maďarským klubom Ferencváros Budapešť[5]. Okrem tohto ročníka sa však Lazio v priebehu celých 30. a 40. rokov 20. storočia rokov umiestňovalo prevažne v strede ligovej tabuľky. Naopak najväčší rival Lazia AS Rím dokázal v sezóne 1941/42 vyhrať svoj prvý ligový titul.

V roku 1950 si zahralo Lazio druhýkrát európsky pohár, keď sa zúčastnilo Latinského pohára, v tej dobe najprestížnejšieho európskeho pohára[6]. V roku 1951 si Lazio opätovne zahralo Stredoeurópsky pohár[7]. V tomto období obsadilo Lazio v tabuľke trikrát po sebe štvrté miesto. V sezónach 1955/56 a 1956/57 obsadilo Lazio v Serie A tretie miesto. Prvý veľký domáci úspech sa dostavil v roku 1958, keď Lazio vyhralo prvýkrát národný pohár. V sezóne 1960/61 však skončilo Lazio z dôvodu finančných problémov posledné a zostúpilo do Serie B. Druhú ligu hralo Lazio dva ročníky, keď sa mu v druhej sezóne podarilo postúpiť z tretieho miesta späť do najvyššej súťaže. Tu však klub vydržal iba do roku 1967, kedy opäť nasledoval zostup do druhej ligy. V Serie B bolo Lazio zas dva ročníky, keď v roku 1969 postúpilo z prvého miesta. Hneď v prvej sezóne po návrate do najvyššej súťaže sa Lazio kvalifikovalo do ďalšieho ročníka Pohára Veľtržných miest, predchodcu Pohára UEFA. Tu sa Laziu veľmi nedarilo, keď vypadlo už v prvom kole s anglickým klubom Arsenal[8].

Majstrovský tím Lazia z roku 1974

Začiatok 70tych rokov bol pre klub neúspešný, keď v roku 1971 opätovne zostúpil do druhej ligy. Tu však tento raz bol iba jednu sezónu, po ktorej sa hneď vrátil späť do Serie A. V sezóne 1972/73 skončilo Lazio na treťom mieste. V nasledujúcom ročníku tak mohlo hrať Pohár UEFA, kde vypadlo v druhom kole s anglickým tímom Ipswich Town[9]. Tento zápas však poznačili výtržnosti fanúšikov, ktoré mali neskôr pre Lazio nepríjemné následky. V sezóne 1973/74 získalo Lazio svoj prvý majstrovský titul, hráč klubu Giorgio Chinaglia sa zároveň s 24 gólmi stal najlepším strelcom súťaže. Lazio tak malo právo hrať v nasledujúcom ročníku Pohára majstrov európskych krajín. Z dôvodu výtržností fanúšikov z predchádzajúceho ročníka Pohára UEFA však Lazio nebolo do Pohára majstrov európskych krajín pripustené a Taliansko tak nemalo v tejto súťaži v nasledujúcom ročníku žiadneho zástupcu[10]. Až do konca 80tych rokov skončilo Lazio ešte niekoľkokrát na mieste zaručujúcom účasť v Pohári UEFA. Sezóna 1979/80 bola poznačená škandálom, ktorý súvisel s ovplyvňovaním zápasov. Jedným z dotknutých klubov bolo aj Lazio, ktoré bolo automaticky preradené na posledné miesto tabuľky a zo Serie A tak vypadlo[11]. Nasledujúce tri sezóny strávilo Lazio v druhej najvyššej súťaži. V Serie A vydržalo Lazio iba dve sezóny, keď v roku 1985 opäť zostúpilo. V roku 1987 dokonca hrozil Laziu reálne zostup aj zo Serie B, keď sa zachránilo až v barážových stretnutiach. Toto obdobie je považované za najhoršie v dejinách klubu. Do najvyššej súťaže sa vrátilo až v sezóne 1988/89.

Alessandro Nesta v drese Lazia

V roku 1992 do Lazia vstúpil nový vlastník Sergio Cragnotti, šéf potravinárskej spoločnosti Cirio. S príchodom nového majiteľa prišli aj peniaze, ktoré pred tým Lazio nemalo, čím začali nebývalé nákupy. Do klubu prišli v nasledujúcich rokoch Giuseppe Signori, Paul Gascoigne, Aron Winter, Diego Fuser, Giuseppe Favalli, Pierluigi Casiraghi, Roberto Di Matteo, Paolo Negro, Luca Marchegiani, Alen Bokšić, Marco Di Vaio, José Chamot, Carlo Cudicini, Pavel Nedvěd, Giuseppe Pancaro, Vladimir Jugović, Matías Almeyda a Roberto Mancini. V roku 1993 sa do hlavného tímu presadil aj odchovanec klubu Alessandro Nesta. Po príchode posíl sa Lazio postupne umiestnilo na piatom, štvrtom, druhom, treťom, štvrtom a siedmom mieste. V sezóne 1994/95 sa Lazio prebojovalo do štvrťfinále Pohára UEFA. V roku 1997 sa trénerom Lazia stal Švéd Sven-Göran Eriksson. V sezóne 1997/98 sa dostalo dokonca do finále Pohára UEFA, kde prehralo s Interom Miláno. V roku 1998 však Lazio vyhralo Coppa Italia. Veľký úspech sa dostavil v sezóne 1998/99. Do klubu prišli Siniša Mihajlović, Dejan Stanković, Sérgio Conceição, Iván de la Peña, Fernando Couto a Christian Vieri. V lige skončilo Lazio na druhom mieste a vyhralo taliansky superpohár. Najväčší úspech však zaznamenalo v Pohári víťazov pohárov, ktorý dokázalo vyhrať. Pred sezónou 1999/00 prišli do klubu Roberto Sensini, Marcelo Salas, Diego Simeone, Juan Sebastián Verón a Fabrizio Ravanelli. Nové posily splnili presne to, čo od nich majiteľ klubu očakával a pomohli získať Laziu jeho druhý majstrovský titul v histórií. V Lige majstrov skončil klub vo štvrťfinále, no zaznamenal triumf v Superpohári UEFA. V roku 2000 sa Lazio zároveň stalo prvým talianskym futbalovým klubom, ktorý začal obchodovať svoje akcie na burze. V ďalšej sezóne skončilo Lazio tretie v tabuľke, no vyhralo taliansky superpohár. Ligu však vyhral mestský rival AS Rím. Do klubu prišli Hernán Crespo, Claudio López, Karel Poborský, Dino Baggio a Angelo Peruzzi. Hernán Crespo sa stal najlepším strelcom ligy s 26 gólmi. Pred ďalšou sezónou do klubu prestúpili Darko Kovačević, Fabio Liverani, Stefano Fiore, Jaap Stam, no predovšetkým Gaizka Mendieta, ktorý sa stal v danej dobe jedným z najdrahších hráčov. Napriek nákladným posilám skončilo Lazio v lige šieste.

Claudio Lotito

V roku 2002 sa majiteľ klubu Sergio Cragnotti a jeho spoločnosť dostali do veľkých finančných problémov. Následkom toho musel Cragnotti v roku 2002 odísť z čela klubu a až do roku 2004 ho nahradil správca, ktorý dohliadal na reštrukturalizáciu klubu. Nasledoval nútený odchod väčšiny najväčších hviezd. Napriek zlej finančnej situácií prišli do klubu Juan Pablo Sorín či Massimo Oddo a Laziu sa pod vedením svojho bývalého hráča Roberta Manciniho podarilo v lige skončiť na štvrtom mieste. Pred sezónou 2003/04 prišiel do klubu okrem iných aj Demetrio Albertini. V lige skončilo Lazio šieste, no dokázalo v zložitej situácií vyhrať Coppa Italia. V roku 2004 sa novým majiteľom klubu stal Claudio Lotito, ktorý de-facto zachránil klub pre úplným krachom. V nasledujúcom ročníku skončilo Lazio na desiatom mieste. Sezóna 2005/06 bola poznačená veľkým korupčným škandálom, ktorý postihol aj Lazio[12]. To pôvodne skončilo v tabuľke na šiestom mieste. Po prepuknutí škandálu sa zistilo, že je doň zapojené aj Lazio. Pôvodný trest pre Lazio hovoril o zostupe klubu do Serie B, odpočítaní 7. bodov a zákaze štartu v Pohári UEFA. Zákaz sa týkal tiež prezidenta Lazia Claudia Lotita. Po odvolaní sa trest pre Lazio zmenil na odpočítanie 11 bodov, no klub mohol zostať v Sérii A. Súdny verdikt nakoniec zmenil trest pre Lazio len na odpočítanie 3. bodov. Konečné umiestnenie Lazia v tabuľke sa tak zmenilo až na 16 miesto. Klub sa rýchlo spamätal a v nasledujúcej sezóne obsadil v lige tretie miesto. V roku 2009 vyhralo Lazio opäť národný pohár, v nasledujúcom roku vyhralo taliansky superpohár. V lige sa však klubu veľmi nedarilo, keď končil v spodnej časti tabuľky.

V roku 2010 sa novým trénerom Lazia stal Edoardo Reja a jeho príchod znamenal návrat na stratené pozície. Piate a štvrté miesto v Sérii A sú toho najlepším dôkazom. V roku 2011 sa k tímu pripojil nemecký majster sveta Miroslav Klose[13]. Aj napriek tomu nemal tréner Reja najlepšie vzťahy ani s fanúšikmi, ani prezidentom Lazia Lotitom a po sezóne 2011/12, v ktorej Lazio zaostalo za tretím miestom zaručujúcim účasť v Lige Majstrov iba o dva body, rezignoval. V máji 2012 bol pre podozrenie z ovplyvňovania zápasov v súvislosti so stávkarskou aférou zadržaný kapitán Lazia Stefano Mauri[14]. Novým trénerom klubu sa stal bosniansky Chorvát Vladimir Petković. Pod vedením nového trénera však skončilo Lazio v ďalšej sezóne iba na siedmom mieste a po neuspokojivých výsledkoch v sezóne 2013/14 vystriedal už v januári 2014 trénera Petkovica opäť Edoardo Reja[15]. V sezóne 2014/15 sa stal trénerom Lazia Stefano Pioli[16]. Pod jeho vedením obsadilo Lazio v tabuľke tretie miesto zaručujúce možnosť hrať o Ligu majstrov. V sezóne 2015/16 sa Laziu opäť nedarilo, v Lige majstrov vypadlo už vo štvrtom predkole, kedy bolo vyradené nemeckým Leverkusenom a tak sa novým trénerom stal dočasne Simone Inzaghi[17]. V sezóne 2016/17 mal Lazio trénovať Argentínčan Marcelo Bielsa, no tento krátko pred začiatkom sezóny nečakane ukončil zmluvu a tak sa stal trénerom opäť Simone Inzaghi[18]. Pod jeho vedením skončilo Lazio v sezóne 2016/17 na piatom mieste a kvalifikovalo sa tak do Európskej ligy UEFA. Rovnaké miesto obsadilo aj v nasledujúcej sezóne, keď malo horšie vzájomné zápasy so štvrtým Interom Miláno.[19]

• Serie A: 2

1973/74, 1999/00

• Coppa Italia: 6

1958, 1997/98, 1999/00, 2003/04, 2008/09, 2012/13

• Supercoppa Italiana: 3

1998, 2000, 2009

• Pohár víťazov pohárov UEFA: 1

1998/99

• Superpohár UEFA: 1

1999

• Coppa delle Alpi: 1

1971