Kreditné riziko

Kreditné riziko alebo úverové riziko je finančné riziko vyplývajúce z možnej neschopnosti alebo neochoty dlžníka splatiť svoje záväzky. Vlastníctvo aktíva, ktoré je splatné v budúcnosti, znamená pre veriteľa neistotu. Počas medziobdobia do splatenia je vystavený možnosti, že zo strany dlžníka nedôjde k splateniu záväzkov podľa podmienok kontraktu a veriteľ tým utrpí stratu.

Strata môže nastať v dôsledku:

  • nesplatenia záväzku zo strany dlžníka v danom čase a v danej výške (priame kreditné riziko)
  • zmenou kreditnej kvality (tzv. ratingu) dlžníka a následnou zmenou trhovej ceny aktíva.

V prípade, že sa protistrana dostane do stavu platobnej neschopnosti, hovoríme o defaulte.

Aktíva vystavené kreditnému riziku

Typické aktívum nesúce kreditné riziko je bankový úver. Z hľadiska kreditného rizika je úverovanie podnikateľských aktivít a projektové financovanie vnímané ako viac rizikové, aj preto nastúpil po prelome tisícročí na Slovensku a v Česku trend úverovania domácností, ktoré je vnímané ako menej rizikové a nemenej výnosné. Rozmach úverovania domácností súvisí aj s rastúcim bohatstvom obyvateľstva a zvýšenou dostupnosťou vlastného bývania. Zhruba polovicu bilancie väčšiny bánk tvoria práve poskytnuté úvery.[1]

Dalšie aktíva vystavené kreditnému riziku sú napríkad štátne a korporátne dlhopisy. Štátne dlhopisy sú považované za finančné aktívum vystavené malému kreditnému riziku, nakoľko pravdepodobnosť platobnej neschopnosti štátu je všeobecne nízka. To je zpravidla vyvážené nižším výnosom do splatnosti.

Pri kontraktoch, v ktorých banka vystupuje na pasívnej strane, sú aktíva jej klientov vystavené kreditnému riziku. Príkladmi takýchto aktív sú bežné účty alebo termínované vklady.

Príkladom nefinančného aktíva vystaveného kreditnému riziku je pohľadávka za odberateľom.

Rozdelenie strát kreditného rizika

Strata vyplývajúca z kreditného rizika je vždy nezáporná, pretože dlžník nesplatí viac ako je dané podmienkami kontraktu.

  • Z pohľadu jednotlivých aktív je vysoká pravdepodobnosť nulovej straty, avšak pomerne vysoká pravdepodobnosť veľkých strát, až do výšky kontraktu.
  • Z pohľadu rozsiahleho kreditného portfolia existuje vysoká pravdepodobnosť aspoň nejakých strát. Strata do očakávanej straty (v strednej hodnote) je typicky krytá opravnými položkami, strata do určitej (vysokej) hladiny spoľahlivosti je krytá kapitálom.[1]

Hodnotenie kreditného rizika

Kreditné riziko, ktorému je vystavené dobre diverzifikované portfolio, je dané rizikami jednotlivých aktív, teda spoľahlivosťou splácania jedotlivých dlžníkov. Dôležité pri hodnotení kreditného rizika je teda posúdenie kreditnej kvality potenciálneho dlžníka. Typická analýza kreditnej kvality podnikateľského subjektu zahŕňa:[1]

  • analýzu finančných výkazov a finančných ukazateľov
  • analýzu faktorov ako postavenie na trhu, kvalita manažmentu, situácia v odvetví
  • analýzu schopnosti splatiť potenciálne záväzky

Rating

Výsledkom analýzy dlžníka je kvantitatívne ohodnotenie jeho kreditnej kvality. Subjekty s podobným hodnotením sú zoskupení do ratingových kategórii, ktoré vyjadrujú spoľahlivosť subjektov a umožňujú ich medzi sebou porovnávať. Na základe ratingu sa dlžníkovi priradí napríklad pravdepodobnosť defaultu. Veriteľ si môže vyvinúť vlastný rating alebo využiť externé ratingové agentúry, najznámejšími spoločnosťami, ktoré udeľujú rating, sú Moody's, Standard & Poor's a Fitch Ratings. Ratingové agentúry delia rating podľa časového horizontu. Krátkodobý rating hodnotí spoľahlivosť inštrumentov so splatnosťou do 1 roku, dlhodobý potom inštrumenty so splatnosťou dlhšou ako 1 rok. Krátkodobý a dlhodobý rating subjektu sú spolu úzko previazané. Hrubšie členenie podľa ratingových kategórii je na subjekty investičného stupňa a špekulatívneho stupňa. Samostatný stupeň je default, pre subjekty, ktoré už majú problém so splácaním svojich záväzkov. Je výrazný skok v postavení dlžníka s ratingom na rozmedzí investičného a špekulatívneho stupňa. Mnohí manažéri finančných aktív majú právomoci definované iba na inštrumenty investičného stupňa.[1]

Skóring

Pre hodnotenie spoľahlivosti fyzických osôb sa často používa skóringová funkcia. Ako premenné do nej vstupujú príjem, vek, stabilita zamestnania, počet osôb v domácnosti, často platobná morálka z už splatených úverov a ďalšie. Skóring sa využíva v bankách, predovšetkým pri poskytovaní spotrebných úverov a hypoték.[1]

Problémy spojené s hodnotením dlžníka

Dôležitou prekážkou pri ohodnotení kreditnej kvality je informačná asymetria medzi veriteľom a dlžníkom.[1] Dlžníci vedia vždy viac o svojej schopnosti splácať, preto sa môžu pokúsiť skryť niektoré negatívne informácie z dôvodu získania veľmi potrebného úveru. Ďalším problémom môžu byť rozdielne záujmy vlastníkov a zamestnancov, typicky keď je veriteľom veľká inštitúcia ako banka. Zamestanci a dlžníci môžu byť personálne prepojení, poskytnutie úveru je potom vec rozhodnutia osobného a tým menej ekonomického. Tento jav sa nazýva problém principál-agent.

Kreditné riziko v bankovníctve

Hlavnými obchodníkmi s kreditným rizikom sú banky. Úvery a iné rizikové inštrumenty tvoria podstatnú časť ich aktívnej strany bilancie a kapitálové požiadavky na krytie strát kreditného rizika tvoria typicky okolo 80 % všetkých kapitálových požiadavkov. Riadenie kreditného rizika je tak stredobodom riadenia všetkých rízík v štandardnej komerčnej banke. Cieľom banky je kreditné riziko na základe dostupných informácii zmerať a následne riadiť tak, aby maximalizovala svoj rizikovo upravený výnos.[1]

Banky sa pri riadení kreditného rizika musia zamerať ako na spoľahlivosť jednotlivých klientov, tak na portfoliový prístup. Banka čelí možnosti, že v jej portfoliu je nadmerná expozícia voči jednému klientovi alebo ekonomicky zviazanej skupine klientov.[2] Defaulty kontraktov potom nemusia byť zďaleka nezávislé a môže existovať nezanedbateľná pravdepodobnosť veľmi veľkých strát. Pri riadení kreditného rizika portfolia je teda kľúčová diverzifikácia.

Dôležitým faktorom, ktorý ovplyvňuje kreditné riziko je zaistenie úverov. Kvalitné zaistenie výrazne znižuje stratu pri zlyhaní týchto úverov a dlžníkovi často prináša výhodnejší úrok.[2] Príklad úveru so zaistením je hypotéka – úver na nákup nehnuteľnosťi, kde ako zaistenie slúži práve nakúpená nehnuteľnosť.[1]

Zlé riadenie kreditného rizika je často považované za hlavnú príčinu bankových kríz. Banky majú v období hospodárskeho rastu tendenciu byť menej obozretné pri hodnotení dlžníkov, čo má za následok horšiu kvalitu ich portfolia. V čase hospodárskeho útlmu sa to prejaví väčším množstvom defaultov a problémami bánk.[2]

Referencie
  1. MEJSTŘÍK, Michal, a kol. Bankovnictví v teorii a praxi. 1. vyd. Praha : Univerzita Karlova v Praze, 2014. 855 s. ISBN 978-80-246-2870-7. Kapitola VIII.
  2. POLOUČEK, Stanislav, a kol. Bankovnictví. 1. vyd. V Praze : C. H. Beck, 2006. 716 s. ISBN 80-7179-462-7.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.