Nicejsko-carihradské vyznanie viery

Nicejsko-carihradské vyznanie viery (iné názvy: nikejsko/nikajsko/nikájsko/níkajsko-carihradské vyznanie viery; nicejsko/nikejsko/nikajsko/nikájsko/níkajsko-konštantínopolské vyznanie viery, namiesto výrazu „vyznanie viery“ môže byť výraz krédo) je vyznanie viery, ktoré bolo formulované na všeobecnom ekumenickom koncile v Nicei roku 325 a v Carihrade (Konštantínopole) roku 381. Je súčasťou učenia katolíckej, pravoslávnych, anglikánskych, luteránskych, starokatolíckych a iných cirkví. Nicejsko-carihradské vyznanie viery v súčasnom slovenskom preklade sa v jednotlivých cirkvách mierne líši. Keďže neexistuje spoločne používaný jednotný text, je kvôli závažnosti témy, vhodné uviesť najprv čo najvernejší preklad originálu, a potom znenia tradične používané jednotlivými cirkvami.

Cisár Konštantín I. v sprievode biskupov držia Nicejsko-carihradské vyznanie

Pôvodné znenie

Preklad Výkladu viery 150 otcov prvého konštantínopolského ekumenického snemu z gréčtiny, snažiaci sa o čo najväčšiu vernosť originálu:

Veríme v jedného Boha, vševládneho Otca, Stvoriteľa neba i zeme, všetkého viditeľného aj neviditeľného.
A v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Božieho Syna, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z pravého Boha, zrodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom, skrze ktorého všetko vzniklo, ktorý pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies, vtelil sa zo Svätého Ducha a Márie - Panny a stal sa človekom, bol za nás ukrižovaný za Poncia Piláta, trpel a bol pochovaný, a na tretí deň vstal (z mŕtvych) v súlade s Písmami, vystúpil do nebies, sedí po Otcovej pravici a znova príde, so slávou, súdiť živých i mŕtvych, jeho kráľovstvu nebude konca.
A v Ducha Svätého, Pána a Tvorcu života, ktorý vychádza z Otca, ktorému sa spolu s Otcom a Synom vzdáva poklona i sláva, ktorý hovoril skrze prorokov.
V jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev,
vyznávame jeden krst na odpustenie hriechov, očakávame vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.[1]

Liturgické preklady používané v niektorých cirkvách

Rímskokatolícky preklad

Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.
Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi;
Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom:
skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies.
A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.
Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný,
ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma. A vystúpil do neba,
sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca.
Verím v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna.
Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov.
Verím v jednu, svätú, katolícku a apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov.
A očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.[2]

V roku 2001 bola vydaná slovenská reedícia Rímskeho misálu, v ktorej bol mierne upravený text vyznania viery oproti predchádzajúcemu vydaniu. Napríklad v Katechizme katolíckej cirkvi[3] je publikované ešte staršie znenie.

Gréckokatolícke znenie

Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného.
I v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi;
Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom. Skrze neho bolo všetko stvorené.
On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.
Za nás bol aj ukrižovaný za vlády Poncia Piláta, bol umučený a pochovaný, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych podľa Svätého písma.
A vstúpil do neba, sedí po pravici Otca. A zasa príde v sláve súdiť živých i mŕtvych a jeho kráľovstvu nebude konca.
I v Ducha Svätého, Pána a Oživovateľa, ktorý vychádza z Otca i Syna. Jemu sa zároveň vzdáva tá istá poklona a sláva ako Otcovi a Synovi. On hovoril ústami prorokov.
V jednu, svätú, všeobecnú, apoštolskú Cirkev. Vyznávam jeden krst na odpustenie hriechov
a očakávam vzkriesenie mŕtvych a život budúceho veku. Amen.[4]

V oficiálnych vydaniach gréckokatolíckych liturgických kníh je výraz „i Syna“ uvádzaný vždy v zátvorkách. V modlitebných knižkách pre ľud sa však na Slovensku v súčasnosti nachádza bez zátvoriek a tak sa aj v praxi používa.

Cirkevnoslovanské znenie používané v pravoslávnej cirkvi

Viruju vo jedinaho Boha Otca, Vsederžiteľa, Tvorca nebu i zemli, vidimym že vsim i nevidimym.
I vo jedinaho Hospoda Iisusa Christa, Syna Božija, jedinorodnaho, iže ot Otca roždennaho predže vsich vik:
Svita ot Svita, Boha istinna ot Boha istinna, roždenna, ne sotvorenna, jedinosuščna Otcu, imže vsja Byša.
Nas radi čelovik i našeho radi spasenija, sšedšaho s nebes, i voplotivšahosja ot Ducha Svjata i Mariji Divy, i vočelovičšasja.
Raspjataho že za ny pri Pontijstim Pilati, i stradavša, i pohrebenna, i voskresšaho v tretij deň, po pisanijem.
I vozšedšaho na nebesa, i siďjašča odesnuju Otca. I paki hrjaduščaho so slavoju suditi živym i mertvym, Jehože Carstviju ne budet konca.
I v Ducha Svjataho, Hospoda, Životvorjaščaho, iže ot Otca ischoďaščaho, iže so Otcem i Synom spoklaňajema i sslavima, hlaholavšaho proroki.
Vo jedinu svjatuju, sobornuju i apostolskuju Cerkov. Ispoviduju jedino kreščenije, vo ostavlenije hrichov.
Čaju voskresenija mertvych: I žizni buduščaho vika. Amiň.

Viruju – vyznanie viery (symbol viery) sa spieva alebo číta pri každej sv. liturgii. Gréckokatolícka i Pravoslávna cirkev na Slovensku používa v liturgii v súčasnosti buď slovenský, alebo cirkevnoslovanský jazyk. Znenie vyznania viery, ktoré pravoslávna cirkev používa, neobsahuje dodatok „i zo Syna“ tzv. Filioque, ktoré je v pravoslávnej cirkvi považovaný za herézu. Gréckokatolíci sa túto vetu modlia v tejto úprave: "I v Ducha Svjataho, Hospoda životvorjaščaho, iže ot Otca i Syna ischoďaščaho, iže so Otcem i Synom spoklaňajema i soslavima, hlaholavšaho proroki."


Najdôležitejšie odlišnosti medzi cirkvami v texte Nicejsko-konštantínopolského vyznania

Na Západe sa výraz „ktorý vychádza z Otca“ doplnil o časť „i Syna“ (lat. Filioque) a teda jeho znenie je „ktorý vychádza z Otca i Syna“. Niekedy sa pri teologických diskusiách o objasňovaní tohto dodatku spomína aj výraz „skrze Syna“.

V časti „jednu, svätú, všeobecnú a apoštolskú Cirkev“, sa v rímskokatolíckej cirkvi namiesto slova „všeobecnú“ niekedy používa výraz „katolícku“, ktorý je gréckeho pôvodu, a ktorého význam je rovnaký.

Referencie

  1. „Výklad viery 150 otcov.“ In: Dokumenty prvých dvoch ekumenických snemov. Fakulta humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave v Náboženskom vydavateľstve Petra, Prešov, 1999, s. 31. ISBN 80-88774-61-6
  2. Jednotný katolícky spevník a najpotrebnejšie modlitby kreťana katolíka. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 2003. ISBN 80-7162-466-7. S. 33-34.
  3. „Nicejsko-carihradské vyznanie viery“. In: Katechizmus katolíckej cirkvi. Trnava : Spolok svätého Vojtecha, 1998, s. 53-54. ISBN 80-7162-253-2
  4. „Nicejsko-konštantínopolské vyznanie viery“ In: Hore srdcia. Modlitebník a spevník gréckokatolíka. Prešov : Vydavateľstvo PETRA, 2002, s. 6-7. ISBN 80-89007-29-5

Pozri aj

Externé odkazy

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.