Karol Salva

Jeho otcom bol Ján Salva, kováč (1819 – 1871), matkou Zuzana, rodená Lovichová . Mal ešte brata a štyri sestry. Manželka sa volala Emília Lehotská (1859 – 1897). Z tohto manželstva mal syna Milana (nar. 1891) a ešte dve dcéry. S druhou manželkou, Máriou Pivkovou (1870 – 1951) mal ďalšie tri dcéry a troch synov, medzi nimi aj Fedora Ivana Salvu (1901 - 1988), krajanského pracovníka v USA.

Navštevoval ľudovú školu v Liptovskej Sielnici, potom v rokoch 1863 – 1867 slovenské evanjelické gymnázium vo Veľkej Revúcej. V rokoch 1867 – 1868 študoval na gymnáziu v Levoči a v školskom roku 1868 – 1869 ma učiteľskom ústave v Revúcej. V rokoch 1869 – 1885 bol pomocným učiteľom v Sielnici a v rokoch 1885 – 1887 v Klenovci. V roku 1887 bol z učiteľského miesta suspendovaný úradmi pre panslávske aktivity. V roku 1888 sa vyučil za sadzača v srbskom Osijeku a následne pôsobil ako kníhtlačiar v Ružomberku. V roku 1909 emigroval do USA. Pôsobil ako redaktor Amerikánsko-slovenských novín, Raráška a Slovenského denníka, ktoré vychádzali v Pittsburghu. V roku 1910 absolvoval teologické skúšky a po vysvätení bol v rokoch 1910 – 19111 evanjelickým farárom v Pleasant City. V rokoch 1911 – 1913 bol kňazom v meste Cleveland (Ohio). Zomrel v meste Cleveland (Ohio), pochovaný je na tamojšom cintoríne Brooklyn Hights Cemetery.

Počas štúdia v Revúcej pôsobil ako divadelný ochotník. Ochotnícke divadlo pomáhal po roku 1869 zakladať aj v niektorých obciach na Liptove (Liptovská Sielnica, Liptovský Trnovec, Ružomberok). V roku 1871 založil Čitateľský spolok v Liptovskej Sielnici a stal sa jeho knihovníkom a zapisovateľom. Od roku 1887 bol za článok s názvom „Čo Slovák, to človek“, uverejnený v časopise Domový kalendár, vyšetrovaný uhorskými orgánmi.

Bol propagátorom česko-slovenskej vzájomnosti. V roku 1895 bol vedúcim učiteľskej delegácie na národopisnej výstave v Prahe. Bol členom Muzeálnej slovenskej spoločnosti, ktorej daroval početné knihy, najmä z vlastnej produkcie. Sám publikoval články v rôznych slovenských denníkoch, kalendároch a časopisoch. Jeho články mali často ľudovýchovný obsah, prípadne boli pedagogicky zamerané. Za svoje názory, články a publikačno-vydavateľské aktivity bol prenasledovaný. Napokon sa z existenčných dôvodov vysťahoval do štátu Ohio v USA.

S českým jazykovedcom Karolom Kálalom pripravil česko-slovenský a slovensko-český slovník (1896).

Po vyučení za sadzača na radu Ivana Branislava Zocha a s pomocou Štefana Marka Daxnera založil kníhtlačiareň v Ružomberku. V roku 1888 zamestnával v podniku šesť ľudí, ale v roku 1898 už 34. Neskôr pri tlačiarni zriadil aj kníhkupectvo, papiernictvo a centrálny sklad pre knihy dovážané zo slovanských krajín. V roku 1900 zriadil filiálku v Liptovskom Mikuláši. Jeho tlačiareň bola neustále cieľom útokov a šikany zo strany uhorských úradov. V roku 1898 bol v súdnom procese v Bratislave odsúdený na dva mesiace väzenia a pokutu 100 zlatých. V roku 1909 z dôvodu finančnej tiesne odpredal kníhtlačiareň Jozefovi Páričkovi. V rokoch 1888 – 1909 bolo v jeho kníhtlačiarni vytlačených 258 titulov v náklade trištvrte milióna výtlačkov. Tlačil a vydával aj periodiká ako napr.

• Domový kalendár (1888 – 1892), premenovaná neskôr na Slovenský domový kalendár (1893 – 1905),
• časopis Dom a škola (1888 – 1897),
• časopis Priateľ dietok (1888 – 1889),
• Obzor (1889 – 1905),
• Slovenské listy (1897 – 1900),
• Dennica (1898 – 1903) a iné.

Tlačil a vydával aj edície kníh v tzv. Lacnom čítaní (1890 – 1895), ktoré mali prinášať slovenskému čitateľovi najmä novinky zo svetovej literatúry. V rokoch 1896 – 1898 vydával edíciu tolstojovských diel pod názvom Poučné čítanie, ktorú pripravoval tolstojovec Dušan Makovický.

• Földváriová, Anna: K výročiu Karola Salvu a jeho tlačiarne, Kniha '89 (1990) s. 155-162

• SALVA, Karol. In: Slovenský biografický slovník : od roku 833 do roku 1990. Zväzok V R – Š. Martin : Matica slovenská, 1992. 560 s. ISBN 80-7090-216-7. S. 171-172.