Karbid kremičitý

Karbid kremíka alebo pod obchodným názvom karborundum (chemický vzorec SiC) je zlúčenina kremíka a uhlíka. V prírode sa vyskytuje ako veľmi ojedinelý minerál moissanit. Karbid kremíka sa vyrába vo forme prášku od roku 1893 a pôvodne sa používal ako abrazívum. Zrnká karbidu kremíka sa spájajú spekaním a vytvárajú veľmi tvrdú, ale ťažko opracovateľnú a tvarovateľnú keramiku, ktorá má široké uplatnenie v aplikáciách, kde je potrebná vysoká odolnosť, ako sú brzdy a spojky automobilov alebo nepriestrelné vesty. Karbid kremíka sa používa v elektrotechnike v luminiscenčných diódach (LED) a ako detektor v starých rozhlasových prijímačoch. Dnes sa používa vo vysokoteplotných/vysokonapäťových polovodičoch (šírka zakázaného pásma je 2,2 eV pre β-SiC a 3,3 eV pre α-SiC) alebo na výrobu výhrevných elementov s prevádzkovou teplotou do 1 800 °C.

Karbid kremíka
Karbid kremíka
Karbid kremíka
Všeobecné vlastnosti
Sumárny vzorec SiC
Synonymá karborundum
moissanit
Vzhľad Bezfarebné kryštály
Fyzikálne vlastnosti
Molárna hmotnosť 40,10 g mol−1
Teplota topenia 2 730 °C
Hustota 3,21 g·cm−3 (všetky polytypy)[1]
Rozpustnosť Nerozpustný
Bezpečnosť
Globálny harmonizovaný systém
klasifikácie a označovania chemikálií
Hrozby[2][3]
Vety H H315, H319, H335
Vety P P261, P305+351+338
Európska klasifikácia látok
Hrozby
Dráždivá
látka
(Xi)
Vety R R36/37/38
NFPA 704
0
1
0
Ďalšie informácie
Číslo CAS 409-21-2
EINECS číslo 206-991-8
Číslo RTECS VW0450000
Pokiaľ je to možné a bežné, používame jednotky sústavy SI.
Ak nie je hore uvedené inak, údaje sú za normálnych podmienok.
Chemický portál

Výroba

Najjednoduchší spôsob výroby karbidu kremíka je zahriatie zmesi kremičitého piesku a koksu na teplotu od 1 600 °C do 2 500 °C. Materiál sa vytvára karbotermickou redukciou oxidu kremičitého a v závislosti od vzdialenosti od grafitového výhrevného elementu má rôznu kvalitu a čistotu. Čisté, slabo žlté a zelené kryštály majú najvyššiu kvalitu a spravidla sú blízko grafitového rezistora. Farebné zmeny k modrej a čiernej farbe sa prejavujú vo väčších vzdialenostiach od rezistora, čo je spojené s nižšou čistotou.

Čistý karbid kremíka možno pripraviť metódou CVD (chemical vapor deposition). Jej nevýhodou je vysoká ekonomická náročnosť a nízke výťažky, naopak výhodou je vysoká čistota, homogénnosť a jemnosť. Čistý karbid kremíka môže byť pripravený tiež tepelným rozkladom polymérov, (polymetylsilánu), pod inertnou atmosférou a pri nízkej teplote.

Hutný karbid kremíka sa pripravuje spekaním v tuhej fáze alebo v prítomnosti kvapalnej fázy pri teplotách okolo 1 850 až 2 500 °C, horúcim lisovaním (pri tlaku 35 MPa), reakčným spekaním, zrážaním z plynnej fázy alebo pestovaním monokryštálov pre špeciálne polovodičové aplikácie. Kremík, ktorý je počas spekania tekutý, reaguje s grafitovým práškom a vytvára sklenú fázu karbidu kremíka, pôsobiacu ako spojivo. Po spracovaní obsahuje materiál obvykle 10  15 % zvyškového kremíka.[4]

Vlastnosti

Vyznačuje sa vysokou tvrdosťou (na Mohsovej stupnici tvrdosti má hodnotu 9,5), pričom má podobnú hustotu, chemickú stálosť ako nitrid kremíka, má však nižšiu pevnosť v ohybe a lomovú húževnatosť. Jeho odolnosť voči teplotným zmenám je dobrá vďaka relatívne nízkej teplotnej rozťažnosti a vysokej tepelnej vodivosti.

Použitie

Abrazívne a rezné nástroje

V umeleckom priemysle sa karbid kremíka používa ako abrazív v modernej glyptike, hlavne kvôli svojej odolnosti a pomerne nízkej cene. Vo výrobe sa používa pre svoju tvrdosť v procesoch abrazívneho obrábania, ako brúsenie, honovanie, obrábanie vodným prúdom a otryskovanie. Čiastočky karbidu kremíka vrstvené na papier tvoria brúsny papier. Vrchná strana skejtbordových dosiek sa pokrýva vrstvou čiastočiek karbidu kremíka na zvýšenie adhézie.[5]

Výrobný materiál

V 80. a 90. rokoch bol karbid kremíka skúmaný v niekoľkých vývojových programoch pre vysokoteplotné plynové turbíny v Európa, Japonsku a USA. Uvažovalo sa o ňom ako o náhrade niklových superzliatinových lopatiek turbín alebo lopatiek trysiek. Ale zo žiadneho z týchto projektov nevzišla sériová výroba, a to hlavne kvôli nízkej odolnosti voči nárazom a nízkej lomovej húževnatosti.[6]

Karbid kremíka je používaný tiež ako regále alebo police vo vysokoteplotných peciach určených pre vypaľovanie keramiky alebo odlievanie skla. Regále v peciach sú porovnateľne ľahšie a odolnejšie ako regále z oxidu hlinitého.[7]

Automobilový priemysel

Karbokeramický brzdový kotúč (z karbidu kremíka) automobilu Porsche Carrera GT

Kremíkom obohatený uhlík-uhlíkový kompozit je používaný v kotúčových brzdách pretekárskych automobilov, pretože dokáže znášať vysoké teploty. Kremík reaguje s uhlíkom v uhlík-uhlíkovom kompozite a tvorí tak karbid kremíka vystužený uhlíkovým vláknom (C/SiC). Tieto kotúče sa montujú aj do niektorých civilných športových automobilov, ako Porsche Carrera GT, Bugatti Veyron, Chevrolet Corvette ZR1, a tiež do automobilov značiek Ferrari, Bentley, Lamborghini a do niektorých výkonných modelov Audi.[8] Karbid kremíka sa používa vo svojej spekanej forme pre filtre pevných častíc v naftových motoroch.[9]

Referencie

  1. Patnaik, P.. Handbook of Inorganic Chemicals. [s.l.] : McGraw-Hill, 2002. ISBN 0-07-049439-8.
  2. Silicumcarbid [online]. IFA, [cit. 2013-11-14]. Dostupné online.
  3. SIGMA-ALDRICH
  4. Hnatko M.; Křesťan J.. Karbid kremíka (SiC) [online]. MatNet Slovensko, [cit. 2013-11-14]. Dostupné online.
  5. Fuster, Marco A. (1997) "Skateboard grip tape", Patent v USA 5622759
  6. Ceramics for turbine engines. unipass.com. Dostupné online [cit. 2009-06-06].
  7. Silicon Carbide [online]. Ceramic Arts Daily. Dostupné online.
  8. Top 10 Fast Cars [online]. topmost10.com, [cit. 2009-06-06]. Dostupné online.
  9. O'Sullivan, D.; Pomeroy, M.J.; Hampshire, S.; Murtagh, M.J.. Degradation resistance of silicon carbide diesel particulate filters to diesel fuel ash deposits. MRS proceedings, 2004, roč. 19, s. 2913 – 2921. DOI: 10.1557/JMR.2004.0373.

Iné projekty

Externé odkazy

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Silicon carbide na anglickej Wikipédii (číslo revízie nebolo určené).

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.