Kanadský systém vlády

Alžbeta II.

Alžbeta II., kráľovná Kanady, je panovníkom a hlavou štátu, ktorá má výkonnú, legislatívnu a súdnu moc tak, ako je vyjadrené v ústave: "výkonná moc a právomoc nad celou Kanadou je zaistená kráľovnou." No monarcha nikdy neuplatňuje svoju absolútnu moc nad Kanadou z dôvodu prijatia Bill of Rights v roku 1689, neskôr zdedenému a uplatňovanému aj v Kanade, ktorý položil základy parlamentnej zvrchovanosti v Spojenom kráľovstve. Napriek tomu je označovaný za panovníka Kanady.

V kanadskom federálnom systéme hlava štátu nie je súčasťou federálnej alebo provinčnej jurisdikcie, kráľovná vládne nestranne nad celou krajinou ako celkom; čo znamená, že zvrchovanosť každej jurisdikcie neprechádza cez generálneho guvernéra, alebo kanadský parlament, ale cez "korunu". Z toho dôvodu je "koruna" "rozdelená" do jedenástich legislatívnych jurisdikcií, jedenástich "korún" – jednej federálnej a desiatich provinčných. Termín "koruna" sa používa na označenie právomocí a sily panovníka. Otcovia konfederácie videli tento systém konštitučnej monarchie ako oporu proti akémukoľvek pokusu o rozdelenie kanadskej konfederácie.

Panovník v praxi zriedkavo osobne vykonáva svoju výkonnú, súdnu či legislatívnu moc. Pretože panovník nesídli v Kanade, vymenúva generálneho guvernéra, ktorý ho reprezentuje a vykonáva jeho právomoci. Osoba, ktorá sa na túto funkciu hodí sa vyberá na základe odporúčania predsedu vlády. Odporúčanie v tomto zmysle je v podstate len formalita, keďže by bolo veľmi nezvyčajné, keby bolo odporúčanie predsedu vlády prehliadnuté – je to zaužívaný zvyk, ktorý chráni monarchiu. Pokiaľ sa panovník riadi radami jeho ministrov, nie je osobne zodpovedný za rozhodnutia vlády. Generálny guvernér nemá stanovené funkčné obdobie, nakoľko má byť "jej Výsosti k službám", no v praxi je vždy po približne piatich rokoch v úrade vymenený.

Aj keď panovník, či generálny guvernér (alebo viceguvernéri) zriedkavo priamo zasahujú do politických záležitostí, skutočná sila panovníka, tak ako je zakotvená v Kanadskej ústave by nemala byť podceňovaná. Panovník síce môže mať plnú moc, no musí byť vykonávaná diskrétne, inak jej použitie môže vyvolať ústavnú krízu. Udelenie moci do rúk panovníka predstavuje posledný dohľad nad výkonnou mocou. Ak by panovník mal napríklad dojem, že navrhovaný zákon ohrozuje slobodu alebo bezpečnosť jeho občanov, môže jeho schválenie odmietnuť vyhlásením takzvaného Royal Assent. Taktiež jeho prípadné násilné zbavenie moci by bolo obťažné, keďže panovník je hlavným veliteľom ozbrojených síl, ktoré mu prisahajú svoju vernosť.

Ministerského predsedu Kanady vymenúva generálny guvernér. Aby bola zaistená stabilná vláda, musí mať táto osoba dôveru parlamentu. V praxi tento post zvyčajne zastáva líder politickej strany, ktorá má väčšinu v House of Commons, dolnej komore kanadského parlamentu. V niektorých prípadoch sa v kanadskej histórii stalo, že žiadna strana nemala majoritu v House of Commons, v tom prípade jedna strana, zvyčajne najväčšia, sformuje menšinovú vládu.

Ministerský predseda ostáva v úrade, až kým nepodá demisiu, alebo ho neodvolá z funkcie generálny guvernér. V tom prípade sa strana, ktorá bola u moci môže pokúsiť o pokračovanie vlády aj keď má menej kresiel v parlamente ako druhá strana. Koaličné vlády sú na federálnej úrovni vzácnosťou, od vlády Sira Johna A. Macdonalda a jeho Liberálno-Konzervatívnych vlád v polovici 19. storočia mala Kanada iba jednu koaličnú vládu, na čele ktorej počas prvej svetovej vojny stál Sir Robert Borden.

Politické strany nie sú spomenuté v ústave. Predseda vlády a väčšina jeho kabinetu sú členmi parlamentu, ktorému sa zodpovedajú za svoje pôsobenie vo vláde. Podľa ústavy je akykoľvek dospelý kanaďan spôsobilý na zastávanie tejto pozície. Predseda vlády si vyberá zloženie svojho kabinetu, jeho členovia sú menovaní generálnym guvernérom, pričom ostávajú v úrade až do rozhodnutia generálneho guvernéra o ich odvolaní.

Vnútorné priestory House of Commons

Ak parlament vysloví vláde nedôveru, očakáva sa, že ministerský predseda a zvyšok jeho kabinetu buď rezignujú, alebo požiadajú o rozpustenie parlamentu a vypísanie predčasných federálnych parlamentných volieb. Aby sa vyhli hlasovaniu členov parlamentu len podľa ich presvedčenia, vyžadujú politické strany v parlamente od svojich poslancov silnú stranícku disciplínu, keď sú poslanci – najmä z vládnucej strany – pod silným tlakom, aby hlasovali za "líniu svojej strany", lebo v opačnom prípade budú čeliť následkom. Aj keď poslanec vládnej strany môže hlasovať podľa svojho vedomia a svedomia, je si vedomý faktu, že hlasovanie proti línii svojej strany (najmä počas hlasovania o vyslovení dôvery vláde) môže vyústiť do jeho vylúčenia zo strany. Vylúčenie znamená stratu poslaneckého mandátu, pričom strana, ktorá svojho poslanca vylúči, zaňho dosadí svojho náhradníka. Podľa tradície môže vláda padnúť iba vtedy, ak v parlamente neprejde vládny návrh rozpočtu. Takisto ak vláda zistí, že v parlamente nedokáže presadiť svoju legislatívu, je zvykom (no nie povinnosťou) dať hlasovať o vyslovení dôvery vláde. Predseda vlády môže tiež spojiť hlasovanie o novom zákone s hlasovaním o vyslovení dôvery vláde.

V prípade, že po rezignácii predsedu vlády má iná politická strana v parlamente dostatok poslancov na vytvorenie vlády, môže ju generálny guvernér požiadať o sformovanie novej vlády. Táto situácia nastala po ústavnej kríze v roku 1926, známej ako King-Byng Affair. V praxi je nepravdepodobné, že by sa dokázala sformovať nová aliancia, ktorá by získala dôveru parlamentu.