Kaštieľ v Radoli

Obec Radoľa sa nachádza neďaleko Kysuckého Nového Mesta, na dolnom toku rieky Kysuca. Prvá písomná zmienka o obci pochádza z rokov 1332-1337, keď na území Slovenska vyberali pápežskí legáti cirkevné desiatky. V Radoli sa v tom čase nachádzala jediná kysucká fara, za ktorú farár Peter odviedol 6 grošov. Obec v tom čase patrila do panstva Varín, v 14. storočí sa stala súčasťou budatínskeho panstva. V 15. až 18. storočí vlastnili budatínske panstvo Suňogovci z Jasenice a Budatína. Menšie majetky mali v obci aj niekoľkí zemania.

Majiteľom budatínskeho panstva sa v roku 1487 stal Gašpar I. Suňog (Szunyogh). Jeho potomkovia dali v obci postaviť renesančný kaštieľ ako sídlo miestnej správy, a tiež príležitostnú rezidenciu zemepána. Prvá zmienka o kaštieli pochádza z roku 1575, kedy Juraj Suňog zvolal svedkov in domum curialem suam nobilitariam in possessione sua Radola habitam, čiže do svojho šľachtického kuriálneho domu v Radoli. Radoľa s kúriou sa znovu spomína v roku 1580. Ďalšie kúrie vlastnili Suňogovci v Rudine a Rudinke, ktoré odkúpili od miestnych zemianskych rodov. Kysucké kúrie po rozdelení budatínskeho panstva zostali v majetku uhorskej vetvy rodu Suňog.

Kaštieľ pred rekonštrukciou.

V 17.storočí bol kaštieľ v Radoli centrom majera a tiež prechodným sídlom Gašpara III. Suňoga, ktorý ho dal prestavať. Nechal postaviť aj kamenný pivovar, ľadovňu, rybníky, majerský dom s maštaľami a stodolami, a tiež stajne pri kaštieli. Kaštieľ mal aj obrannú funkciu, o čom svedčia dodnes zachované kľúčové strieľne. V čase veľkého nebezpečenstva sa však Suňog a niektorí okolití zemania uchyľovali na bezpečnejší Budatínsky hrad. V roku 1712 si Gašpar III. Suňog so synom Ladislavom podelili budatínske majetky, pričom kaštieľ v Radoli aj s majerom pripadol Gašparovi. Ten žil v kaštieli až do svojej smrti v roku 1727. V tomto roku zomrel aj Ladislav Suňog a jeho vdova Terézia Šimoničová-Horvátová a dcéra Eva Suňogová viedli o majetky po ňom spor s Antonom Suňogom zo sliezskej vetvy rodu. V roku 1732 im musel Anton ako náhradu vyplatiť 60 000 zlatých. Anton Suňog sa v kaštieli pravdepodobne nezdržiaval. Kaplnka bola zrušená a jej zariadenie bolo prevezené do kostola v Kysuckom Novom Meste. Na konci 18. storočia rod Suňogovcov po meči vymrel, dedičkou budatínskeho panstva aj s kaštieľom v Radoli sa stala Jozefa Suňogová, ktorá ho sobášom s Antonom II. Čákim preniesla na rod Čákiovcov.

Čákiovci v Radoli nesídlili, na bývanie využívali hrad a kaštiele v Budatíne. Po prvej svetovej vojne posledný majiteľ budatínskeho panstva, Gejza Čáki, predal pozemky aj budovy obyvateľom Radole. Od roku 1926 kaštieľ slúžil na obytné účely, a to až do 70. rokov 20. storočia, kedy bol reštaurovaný a prešiel do správy Kysuckého múzea v Čadci.

Expozícia meštianskeho bývania na Kysuciach v kaštieli.

Kaštieľ vo svojej najstaršej fáze mal podobu vežovitej stavby so štvorcovým pôdorysom, s dvoma podlažiami a pivnicou. Na každom podlaží bola len jedna miestnosť, v prízemnej sa zachovala renesančná krížová klenba s lunetami a štukovou výzdobou, na poschodí bol drevený trámový strop. Prístup do miestnosti na poschodí bol cez vonkajšie schodisko a drevenú pavlač, prízemná miestnosť a pivnica mali vlastný vstup. Dolnú miestnosť osvetľovali malé štrbinové okná, zachované dodnes. Fasáda stavby bola omietnutá kvalitnou renesančnou omietkou s maľovanou výzdobou. Okná lemovali červeno maľované rámy s trojuholníkovým frontónom a motívom rozviliny, bohatú výzdobu mal aj vstupný otvor. Nárožia zdobilo iluzívne kvádrovanie v sivej farbe doplnenej červenou linkou. Časť tejto výzdoby sa zachovala dodnes, bola však sňatá pri architektonickom a umeleckohistorickom výskume v 70.rokoch 20.storočia.

V roku 1658 bol kaštieľ prestavaný - k pôvodnej vežovitej stavbe bolo pristavaná časť s veľkou sieňou na oboch podlažiach a s niekoľkými obytnými miestnosťami radenými za sebou, bočný trakt s ďalšími miestnosťami, a k najstaršej časti bol pristavaný arkier murovaný z tehál. Niektoré okná boli zväčšené, iné zamurované, maľovanú výzdobu nahradili šambrány a rímsy vymurované z tehál, celú fasádu napokon zjednotili do jedného tónu v okrovej farebnosti. Okná na prízemí boli neskôr výrazne zväčšené, vo viacerých sa zachovali pôvodné drevené rámy s kovanými prevliekanými mrežami. Zvláštnosťou sú malé kľúčové strieľne na poschodí - zvonku mierne vystupujú z hmoty múrov, zvnútra majú malý výklenok, pravdepodobne pre strelcov. Strieľne dokladajú, že si kaštieľ stále uchovával obranný charakter, ktorý pravdepodobne dopĺňalo aj vonkajšie opevnenie, ktoré sa však nezachovalo.Z čias ranobarokovej prestavby pochádzajú aj maľované slnečné hodiny na juhovýchodnom priečelí.

V urbári z roku 1710 sa kaštieľ spomína ako poschodový, s komnatami, dvoma pivnicami, kaplnkou, kuchyňou, izbou pre kuchárov, ďalšou izbou pre pekára a bola tu aj pekárenská pec. Kaplnka slúžila pre potreby zemepána, vstupovalo sa do nej zo súkromnej komnaty. Na mape z 18. storočia je kaštieľ zakreslený s dvoma vežami, nedá sa však dokázať, či to zodpovedalo skutočnosti.

Koncom 18. storočia boli v kaštieli urobené drobné úpravy (delenie niektorých miestností), ktoré pravdepodobne súviseli s jeho využívaním ako sídla pre úradníkov.

Ani ďalšie úpravy v 19. storočí nezasiahli výraznejšie do podoby kaštieľa.

Na začiatku 20. storočia zhorela strecha kaštieľa, pri obnove boli v miestnostiach horného podlažia urobené nové trámové stropy.

Pri stavbe kaštieľa boli použité aj kamene z neskororománskeho kostola na Koscelisku v Radoli. Kostol sa nachádzal na terase nad kaštieľom, postavili ho niekedy po roku 1240 a zanikol zrejme v prvej polovici 15. storočia, pravdepodobne ho vypálili husiti. Ruiny kostola však boli viditeľné ešte v polovici 20. storočia. Je zrejmé, že po zániku kostola miestni obyvatelia využívali ruiny ako zdroj stavebného materiálu.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Kaštieľ v Radoli

• www.kysuckemuzeum.sk

• KOSTKA, J. – ŠEVČÍKOVÁ, Z.: Renesančný kaštieľ v Radole. In: ARS 2, 1982, s.73-80.
• MAJERČÍKOVÁ, Danka: Svedkovia dávnych čias. In: Kysuce č. 32, 11.august 2010, s. 12.
• PARÁČOVÁ, Andrea: Kaštieľ v Radoli. In: Pamiatky a múzeá 4, 2012, s. 29-33.
• PARÁČOVÁ, Andrea: Suňogovci z Jasenice a Budatína. In: Pindur, D. - Turoci, M.: Šľachta na Kysuciach a jej susedia. Zborník z vedeckej konferencie. Čadca 2012, 38-53.
• ŠEDO, Ondrej: Prieskum archeologických lokalít v okrese Čadca. In: AVANS v r.1980, Nitra 1981, s. 284.
• Radoľa. In: Kultúrne krásy Slovenska – kaštiele. Dajama: Bratislava 2008.