Kňaz

U patriarchov v židovstve sa nenachádza nič podobné (neexistuje kvalifikovaný kňaz Boha Abraháma, Izáka a Jakuba). Léviho národ do čias Exodu je iba svetským kmeňom, bez posvätných funkcií.

Až počnúc Mojžišom, ktorý bol z levitského kmeňa, vzniká určitá špecializácia na kultové funkcie. No popri levitskom kňazstve sa ďalej udržiava rodinné kňazstvo.

Za čias monarchie vykonáva kráľ viaceré funkcie (medzi nimi aj kňazské): prináša obety, požehnáva ľud; je skôr akýmsi patrónom kňazstva, ale nie je členom posvätnej kasty.

V roku 621 pred Kr. Joziáš zrušil miestne svätyne, nastolil tak levitský monopol a zvrchovanosť jeruzalemského kňazstva. Joziášovou reformou, ktorá prekračovala predpisy Deuteronómia (Dt 18,6nn) vzniká rozlišovanie medzi kňazmi a levitmi.

Pádom chrámu a monarchie 587 pred Kr. kňazstvo je oslobodené od vplyvov a pokušení politickej moci a stáva sa tak náboženským vodcom národa. Kňazská hierarchia pozostávala z veľkňaza, pod ním sú kňazi, synovia Árona a napokon leviti (nižšie duchovenstvo). K levitom sa pridružujú speváci a vrátnici.

Do roku 172 pred Kr. neboli v hierarchii žiadne zmeny. Až v roku 171 pred Kr. bol pre politické intrigy zavraždený Oniáš III. - posledný veľkňaz pochádzajúci od Sadoka a králi Sýrie ustanovujú jeho nástupcov bez ohľadu na jeho rodokmeň. Z nich sa stávajú viac politickí a vojenskí ako náboženskí vodcovia, čím vyvolávajú opozíciu farizejov. Nakoniec, počnúc Herodesom, veľkňazov určuje politická moc. Veľkňazov si vyberali z veľkých kňazských rodín.

V starodávnych náboženstvách sú kňazi služobníkmi kultu, strážcami posvätných tradícií. V Izraeli napriek spoločenskému vývinu, kňazstvo vždy vykonáva dve základné služby:

• služba kultu
• služba slova

Kňaz je človekom svätyne. Prijíma veriacich v Božom dome, predsedá pri liturgii. V judaizme a katolicizme je hlavným úkonom prinášať obetu, kde vystupuje ako prostredník medzi Bohom a ľudom. Bohu prináša obetu veriacich a veriacim prináša Božie požehnanie. Rovnako postupuje Mojžiš pri obete zmluvy na Sinaji (Ex 24, 4-8). V novozákonnom protestantskom kresťanstve už kňaz obetu neprináša - pretože jedinú dostatočnú obeť priniesol Ježiš Kristus.

V Mezopotámii a v Egypte vykonával kňaz veštenie. V starodávnom Izraeli podobne narába s efodom, alebo s urimom a tumimom, po Dávidovi sa tieto úkony už vo Svätom písme nespomínajú, lebo Božie slovo sa k ľudu dostáva inou cestou: cez rozprávanie prorokov. Tí poukazujú na významné spomienky z minulosti a nachádzajú zmysel. Kňazi sú služobníkmi tohto slova, opakujú veriacim rozprávania ktoré zdôvodňujú vieru. Pri obnovách Zmluvy oni vyhlasujú Tóru a vykonávajú úlohu sudcu (Dt 17,8-13). Starajú sa o redakciu Zákona.

Ani jeden novozákonný text pre zodpovedných činiteľov Cirkvi nedáva meno kňaz. Ale podobne ako v Starom Zákone kňazstvo Božieho ľudu môžu podľa katolicizmu konkrétne vykonávať iba Bohom povolaní služobníci.

Ježiš si vyvolil 12 apoštolov, pripravil ich na službu slova a podľa rímsko-katolíckej teológie im zveril zodpovednosť za Cirkev a v posledný večer im zveril Eucharistiu.

Apoštoli neskôr ustanovujú podľa príkladu Ježiša Krista zodpovedných ľudí, aby pokračovali v ich činnosti. Niektorí majú titul starší, v ňom môžeme hľadať pôvod slova kňaz, presbyter. Sv. Pavol tým, čo sú zodpovední za spoločenstvá, dáva kňazské tituly: správcovia Božích tajomstiev (Kor 4,1n), služobníci novej Zmluvy (Kor 3,6). Sv. Pavol definuje kázanie ako liturgickú službu (Rim 1,9; 15,15n). Tu kdesi môžeme nájsť tradíciu o služobnom kňazstve, teda už nie kasta privilegovaných. Kňaz sa stáva, nie sluhom, ale služobníkom Božieho ľudu.

V evangelikálnom a letnično-charizmatickom protestantskom kresťanstve je ako kňaz vnímaný každý znovuzrodený veriaci, akceptuje sa všeobecné kňazstvo znovuzrodených veriacich.

Služobné kňazstvo v Spoločnosti Ježišovej je podstatným znakom tejto rehoľnej spoločnosti, ktorú založil sv. Ignác a ktorá sa uskutočňuje vo všetkých kútoch sveta a v rozličných kultúrach. V dnešnej dobe je úlohou jezuitského služobného kňazstva služba viery a podporovanie v ľudskej spoločnosti. Táto služba sa osobitne zameriava na tých, čo ešte nepočuli evanjelium; na tých, čo sú na okraji Cirkvi alebo spoločnosti; na tých, ktorým sa upiera ľudská dôstojnosť; na tých, čo sú bez hlasu a bez moci; na tých, čo sú slabí vo viere alebo sa jej odcudzili; na tých, ktorých bieda je väčšia, ako vládzu uniesť. Pre jezuitského kňaza je to práve svet, kde má byť najviac aktívny v mene uzdravujúceho a uzmierujúceho Krista.

Najpodstatnejším znakom, ktorý charakterizuje kňaza – jezuitu, je dávanie duchovných cvičení. Pravá jezuitská kňazská služba dnešnej doby, je založená: v službe kázania, v službe vnútorného života; v službe spovedania a vyučovania; v službe vysluhovania sviatostí; katechéza detí a nevzdelaných ľudí; a v službe angažovania sa v sociálnej oblasti. Každá apoštolská činnosť a služba má smerovať k napomáhaniu spravodlivosti, a to najmä týmito spôsobmi:

• priama služba chudobným a spoločenstvo s nimi
• rozvíjanie podvedomia požiadaviek spravodlivosti spojené so sociálnou zodpovednosťou za jej dosiahnutie
• účasť na mobilizovaní sociálnych síl s cieľom vytvoriť spravodlivejší sociálny poriadok.

Kňaz má vedieť používať všetky dobré prostriedky tohto sveta. Jezuitskí kňazi majú robiť to, čo pokladajú za najnaliehavejšie a najužitočnejšie apoštolské úlohy bez ohľadu na vlastnú osobnú odmenu alebo kultúrne alebo triedne rozdelenie. Sv. Ignác však pre usmernenie dodáva: „Aby sa každý usiloval zo všetkých síl, dosiahnuť tento cieľ, a každý nech to robí podľa milosti, ktorú mu udelil Duch Svätý...“