Juan Ramón González de Balcarce

Narodil sa v Buenos Aires do rodiny vojenského dôstojníka pôvodom zo španielskej Barcelony a miestnej matky. Politickej kariére sa venovali aj jeho mladší bratia, Antonio González de Balcarce bol na čele Spojených provincii La Platy v roku 1816 a Marcos González de Balcarce bol guvernérom Provincie Cuyo v roku 1812. Juan Ramón sa spočiatku venoval vojenskej kariére a vyznamenal sa v bojoch proti Britom v rokoch 1806 a 1807. Po Májovej revolúcii z mája 1810 sa zúčastnil vojenských výprav proti stúpencom monarchie do Horného Peru (súčasná Bolívia). Jeho politická kariéra sa začala v roku 1818 menovaním za guvernéra intendanta Intendancie Buenos Aires, kde vydržal pol roka. Do rovnakej pozície bol vymenovaný aj v marci 1819, pričom tento raz vo funkcii zotrval do februára 1820. Krátko potom sa Intendancia Buenos Aires pretransformovala na Provinciu Buenos Aires. Mesiac po jej vzniku, teda v marci 1820 sa stal na týždeň už jej tretím guvernérom.[1]

Pridal sa na stranu federalistov a čoskoro sa stal podporovateľom Juana Manuela de Rosasa. Postupne pôsobil vo funkcii ministra vojny vo vládach guvernérov Buenos Aires Manuela Dorrega, Juana Josého Viamonteho a Juana Manuela de Rosasa. Po skončení funkčného obdobia Juana Manuela de Rosasa na poste guvernéra bol na jeho miesto zvolený práve Juan Ramón González de Balcarce, ktorý sa úradu ujal v decemberi 1832. Oponenti Rosasa ale presadili jeho súdenie a tak bol González de Balcarce pod tlakom podporovateľov Rosasa, ktorí ho obviňovali, že sa podieľal na vyvolaní súdu voči Rosasovi. Zastupiteľstvo tak radšej pod tlakom verejnosti odvolalo v novembri 1833 Gonzáleza de Balcarceho z funkcie. Nakoniec bol uväznený aj González de Balcarce, po prepustení odišiel do Provincie Entre Ríos pod ochranu tamojšieho guvernéra Justa Josého de Urquizu. Po smrti boli jeho pozostatky prevezené do Buenos Aires, kde je pochovaný.[2]