Jozef Kostka

Vyučil sa v džbánkárskej dielni svojho strýka Ferdiša Kostku. V rokoch 1932 – 37 študoval na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe u prof. Karola Dvořáka. V rokoch 1938 – 39 študoval na École des Beaux-Arts v Paríži.

V rokoch 1940 – 49 pôsobil na Slovenskej vysokej škole technickej, odbor modelovanie. Táto škola bola akousi predchodkyňou Vysokej školy výtvarných umení.

V roku 1949 spoluzakladal Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave. Spolu s Rudolfom Pribišom vychovali množstvo vynikajúcich slovenských sochárov (Jankovič, Meliš, Huba, Roller, Brezany). V jeho ateliéri pôsobil dva roky ako asistent slovenský sochár Justín Hrčka. Až na nátlak normalizátorov školu opustil.

Kostkova tvorba je z väčšej časti figurálna, vyrovnáva sa s princípmi figurácie ako ju formuloval ešte Auguste Rodin. Ale najmä v šesťdesiatych rokoch 20. storočia inklinoval aj k archetypálnejším formám abstrakcie nadväzujúc na odkaz Constantina Brâncuşiho. V tejto časti tvorby sa u Kostku naplno prejavil zmysel pre materiál a citlivé až lyrické skúmanie procesu tvorby plastiky.

Je tvorcom mnohých pamätníkov napr. pomník Víťazstva pre Bratislavu 1946 – 49. Pomník SNP pre Partizánske 1946 – 50 patrí medzi najlepšie pamätníky na tému SNP. V roku 1957 sa zúčastnil na medzinárodnom bienále v São Paulo. Na svetovej výstave v Bruseli roku 1958 bol odmenený za reliéf „Na brehu rieky“ striebornou medailou, v tom istom roku sa zúčastňuje bienále v Benátkach. Je taktiež autorom súsoší Vďaka na bratislavskom Slavíne 1963, či plastiky Slovenská jar – pomník Ľudovíta Štúra v Modre 1964. V rokoch 1966 – 68 podnikol študijné cesty do Anglicka, Francúzska a Talianska. Patrí aj k laureátom ceny Cypriána Majerníka 1963, či k nositeľom titulu národný umelec 1967.

Napriek ťažkému obdobiu v ktorom žil dokázal si zachovať svoj ľudský morálny kredit.