Josep Borrell

Josep Borrell Fontelles (* 24. apríl 1947, La Pobla de Segur, Španielsko) je španielsky politik, súčasný Podpredseda Európskej komisie a Vysoký predstaviteľ Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku. Počas svojej politickej kariéry zastával viaceré vysoké funkcie v Španielsku a inštitúciach Európskej únie.[1][2]

Josep Borrell
politik
Podpredseda Európskej komisie
Momentálne v úrade
od 1. december 2019
4. Vysoký predstaviteľ Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku
Momentálne v úrade
od 1. december 2019
Federica Mogherini
Minister zahraničných vecí Španielska
V úrade
7. jún 2018 – 30. november 2019
Alfonso Dastis Margarita Robles
26. Predseda Európskeho parlamentu
V úrade
20. júl 2004 – 16. január 2007
Pat Cox Hans-Gert Pöttering
Minister verejných prác a životného prostredia
V úrade
12. marec 1991 – 6. máj 1996
Javier Sáenz de Cosculluela Rafael Arias-Salgado
Biografické údaje
Rodné menoJosep Borrell Fontelles
Narodenie24. apríl 1947 (73 rokov)
La Pobla de Segur, Španielsko
Politická stranaŠpanielska socialistická robotnícka strana
Alma materTechnická Univerzita v Madride
Complutense University
Stanford University
French Institute of Petroleum
Vierovyznanierímski katolík
Rodina
Manželka
Cristina Narbona (od 2018)
Carolina Mayeur (rozvedený)
Deti2
Odkazy
Josep Borrell na europa.eu
Josep Borrell
(multimediálne súbory)
 Politický portál
 Biografický portál

Štúdium a rodina

Josep (alebo José) Borrell sa narodil v obci La Pobla de Segur v provincii Lleida kde jeho otec Joan Borrell vlastnil malú pekáreň. Jeho mama sa volala Luisa Fontelles Doll a jeho starými rodičmi boli katalánsky imigranti do Argentíny ktorí založili pekáreň v meste Mendoza nablízku Parku Generála San Martina. Počas ôsmeho roku života Jose Borrella sa vrátil do Španielska.[3][4][5][6][7][8][9][10] Joan Borrell sa vrátil do Španielska priamo pred začatím Španielskej občianskej vojny a po vojne už nikdy neopustil obec La Pobla de Segur.[11]

Študovať na Vysokej škole začal Josep Borrell v 1964 a po piatom roku štúdia získal titul v odbore leteckého inžinierstva na Polytechnickej Univerzite v Madride. V štúdiu pokračoval v 1971 na Inštitúte Français du Pétrole v Paríži ktoré ukončil v 1972 s Magisterským titulom. Následne študoval na Univerzite Complutense v Madride kde získal titul za štúdium v 1967-1972 a doktorát z ekonómie v 1976. V 1974-1975 študoval na Stanford University aplikovanú matematiku (operačný výskum) kde získal tiež Magisterský titul.[1]

Prvá manželka Josepa Borrella je francúzska sociologička Carolina Mayeur s ktorou má dvoch synov Joana ktorý je diplomatpm a Lionela ktorý je pilotom lietadla.[12] Jeho súčasná partnerka je Cristina Narbona, predsedníčka Španielskej socialistickej robotníckej strany a bývala ministerka životného prostredia v Španielsku s ktorou tvorí pár od 1998 a s ktorou sa oženil v júli 2018.[12][13]

V 2019 získal argentínske občianstvo vďaka svojmu pôvodu ktorým si chcel uctiť svojho otca ktorý vyrastal v meste Mendoza v štáte Argentína.[11]

Josep Borrell hovorí po španielsky, katalánsky, taliansky, francúzsky a anglicky.[14]

Kariéra

Svoju kariéru začal v súkromnej i akademickej sfére v 1972 keď začal pracovať na pozícií inžiniera v Španielskej ropnej spoločnosti CEPSA kde pracoval do 1980 a keď sa v tom istom roku stal profesorom na Škole ekonómie Complutense na Madridskej Univerzite kde vyučoval do 1982. V 1982 tiež získal členstvo v nadácií Ekonomickej analýzy na Univerzite Complutense v Madride.

Politická kariéra Josepa Borrella začala v 1975, kedy sa stal členom Španielskej socialistickej robotníckej strany. V tomto období prebiehal prechod Španielska k demokracii a jeho politické aktivity a politické aktivity jeho spolupracovníkov ktorými boli Luis Solana a Luis Carlos Croissier sa sústredili na tieto činnosti v prostredí Socialistickej strany v Madride. V 1979 prvý krát kandidoval v prvých demokratických komunálnych voľbách v Španielsku a stal sa mestským poslancom pre obec Majadahonda a Poradcom štátnej pokladnice provinčnej vlády mesta Madrid. Na týchto pozíciach bol do 1982. V pozícií Generálny tajomník pre rozpočet a verejné výdavky Ministerstva financií bol od 1982-1984 kedy sa stal Štátnym tajomníkom ministerstva financií a bol ním do 1991.[1][15][16][17]

V marci 1991 prvý krát obsadil ministerský post, kedy sa ujal funkcie Ministra verejných prác a životného prostredia a na tomto poste zostal počas dvoch funkčných období. Od 1991 do 2001 mal tiež významnú rolu v procese liberalizácie telekomunikácií v Španielsku.[18]

Prvú funkciu v inštitúcií Európskej únie obsadil Josep Borrell v októbri 1999 kedy bol zvolený za predsedu Spoločného výboru pre kongres a senát Európskej únie.[19] V roku 2000 bol znovuzvolený do funkcie poslanca za Barcelonu v ktorej bol od 1986 do 2003 a pokračoval vo funkcii predsedu Spoločného výboru pre Európsku úniu počas celého 7. volebného obdobia.[19][20] V 2001 bol tiež vymenovaný za zástupcu Španielskeho parlamentu pre Dohovor o budúcnosti Európy a za člena pracovných skupín vonkajších činností a ekonomických záležitostí ktorým bol do 2003.[5][20]

Vtedy vládnuci premiér Španielska a predseda Španielskej socialistickej robotníckej strany José Luis Rodríguez Zapatero navrhol Josepovi Borrellovi aby viedol Španielsku socialistickú a robotnícku stranu v Európskych voľbách v roku 2004.[21] Táto strana voľby vyhrala a získala 25 poslaneckých kresiel. Josep Borrell sa stal súčasťou Strany európskych socialistov a viedol Španielsku delegáciu.[22][23]

V júli 2004 sa Josep Borrell stal Predsedom Európskeho parlamentu po dohode Európskych politických zoskupení Skupiny Európskej ľudovej strany a Strany Európskych socialistov pričom bol tretím Španielom pôsobiacim v tejto funkcii, v ktorej bol do 2007 kedy ho na základe dohody po polovici funkčného obdobia vystriedal Hans-Gert Pöttering.[24][25][26][27]

Od 2007 do 2013 bol Josep Borrell predsedom dočasného Parlamentného výboru pre politické výzvy a rozpočtové prostriedky Európskej únie s novými členskými štátmi. Od 2007 bol tiež predsedom Výboru pre rozvoj a okrem týchto úloh vo výboroch bol predsedom parlamentnej delegácie pri Spoločnom parlamentnom zhromaždení AKT-EÚ ktorého súčasťou sú krajiny Afriky, Karibiku a Tichého oceánu.

V ďalšom období od 2009 do 2016 pracoval v súkromnom sektore v pozícií člena predstavenstva spoločnosti Abengoa ktorá sa zameriava na obnoviteľnú energiu a bol tiež predsedom jej medzinárodného poradného výboru. Zostal ale aktívny aj v akademickej oblasti keď bol 2010-2012 predsedom Európskeho Univerzitného inštitútu vo Florencii a členom katedry Jean Monnet na Inštitúte medzinárodných štúdií na Univerzite Complutense v Madride od 2013 do 2016.

Josep Borrell tiež spolupracoval s významnými osobnosťami Španielskej socialistickej robotníckej strany medzi inými nimi boli jeho manželka Cristina Narbona, José Félix Tezanos a Manuel Escudero na príprave manifestu špa. Somos socialistas. Por una nueva socialdemocracia, My sme socialisti. Pre novú sociálnu demokraciu, ktorý bol podporou kandidatúry Pedra Sáncheza na vytvorenie úspešnej ponuky na vedenie Španielskej socialistickej robotníckej strany v primárnych voľbách tejto strany v máji 2017 pred 39. federálnym kongresom strany.[28]

S nástupom nového premiéra Pedra Sáncheza sa Josep Borrel 7. júna 2018 stal Ministrom zahraničných vecí, Európskej únie a spolupráce vlády Španielska a od roku 1996 znovu získal funkciu člena Španielskej vlády v ktorej bol do 30. novembra 2019 a po odchode z funkcie stál na čele zoznamu kandidátov Španielskej socialistickej robotníckej strany vo voľbách do Európskeho parlamentu v 2019.[1][29]

Bývalý predseda Európskej rady Donald Tusk 2. júla 2019 oznámil, že Európska rada nominuje na pozíciu Vysokého predstaviteľa Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku Josepa Borrella.[30] Vypočúvanie pred Výborom pre zahraničné veci Európskeho parlamentu sa uskutočnilo 7. októbra 2019 a jeho nominácia bola schválená v nasledujúci deň.[31] V úrade Vysokého predstaviteľa Európskej únie pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku začal pracovať 1. decembra 2019 a Podpredsedom Európskej komisie sa stal v ten istý deň.[32][33]

Vyznamenania

Štátne ocenenia
  • 1996 - Rád Veľkého kríža Karola III.[34]
  • 2000 - Rád Veľkého kríža u Izabely Katolíckej[35]
  • 2007 - Rád Veľkého kríža za občianske zásluhy[35]
  • 2011 - Rád ústavných zásluh, ocenený medailou[36]

Zahraničné ocenenia
  • 2006 - Veľký rád Kráľovnej Jeleny
  • 2015 - Légion d'Honneur, Francúzsko[37]
  • 2019 - Rád Veľkého kríža Slnka Peru

Referencie
  1. CURRICULUM VITAE SUBMITTED BY JOSEP BORRELL FONTELLES TO THE EUROPEAN PARLIAMENT'S COMMITTEE ON FOREIGN AFFAIRS IN RESPECT OF HIS NOMINATION AS HIGH REPRESENTATIVE OF THE UNION FOR FOREIGN AFFAIRS AND SECURITY POLICY AND VICE-PRESIDENT OF THE EUROPEAN COMMISSION [online]. Európsky parlament, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  2. HIGH REPRESENTATIVE/VICE-PRESIDENT (2019-2024) Josep Borrell Fontelles A Stronger Europe in the World [online]. Európska komisia, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  3. IGLESIAS, Leyre. El pueblo que quiere borrar a Borrell [online]. El Mundo, 16.9.2018, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  4. ABC MADRID 13-09-1986 página 29 [online]. ARCHIVO ABC, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  5. BANKS, Martin. Parliament’s head boy [online]. Politico, 14.7.2004, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  6. La brillante carrera del hijo del panadero [online]. EL PAÍS, 25.4.1998, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  7. PÉREZ OLIVA, Milagros. Un catalán del Pirineo que quiere conquistar España [online]. EL PAÍS, 2.5.1998, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  8. Borrell cenó con el gobernador mendocino y condecoró al empresario murciano Felipe Andreu [online]. Diariocrítico de Argentina, 23.3.2019, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  9. Borrell asume la doble nacionalidad: española y argentina [online]. La Vanguardia, 18.07.2019, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  10. ALBEROLA, Miquel. Borrell adquiere la doble nacionalidad argentina y española [online]. EL PAÍS, 17.7.2019, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  11. ALBEROLA, Miquel. Borrell adquiere la doble nacionalidad argentina y española [online]. EL PAÍS, 17.7.2019, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  12. MELLADO, A.. La «boda discreta» de Josep Borrell y Cristina Narbona [online]. ABC, 22.11.2018, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  13. Josep Borrell y Cristina Narbona se casan en secreto [online]. EL PAÍS, 23.11.2018, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  14. DÍEZ, Anabel. Josep Borrell, ministro de Exteriores [online]. EL PAÍS, 5.6.2018, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  15. Borrell, tercer presidente español del PE [online]. ABC Internacional, 20.7.2004, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  16. Un 55% de caras nuevas en la ejecutiva del PSOE [online]. EL PAÍS, 23.6.1997, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  17. Las elecciones europeas, una reválida para Zapatero y Rajoy [online]. El Siglo, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  18. Social-liberales, ‘progres’, gestores y ‘zapateristas’ puros se reparten el Ejecutivo junto al inclasificable Bono [online]. El Siglo, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  19. El candidato de la experiencia europea y de la cercanía [online]. EL PAÍS, 26.5.2004, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  20. YÁRNOZ, Carlos. Cinco años desde la frustración al triunfo [online]. EL PAÍS, 21.7.2004, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  21. La Comisión Ejecutiva del PSOE propone a Borrell como cabeza de lista para las elecciones europeas [online]. EL PAÍS, 26.4.2020, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  22. Sánchez e Iglesias pactan subidas de impuestos a grandes empresas y rentas muy altas para cerrar los Presupuestos [online]. EL PAÍS, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  23. El PSOE celebra los resultados como la confirmación de que el 14-M "no fue un espejismo" [online]. EL PAÍS, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  24. El Parlamento Europeo elige a Borrell como presidente en su primera sesión [online]. EL PAÍS, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  25. José Borrell será el próximo presidente del Parlamento Europeo [online]. EL PAÍS, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  26. Borrell, elegido presidente del Parlamento Europeo con el voto de los populares [online]. EL PAÍS, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  27. BILEFSKY, Dan. EU Parliament elects German conservative [online]. The New York Times, 16.1.2007, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  28. NOGALES, Javier. Renovación socialista [online]. elDiario.es, 31.5.2017, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  29. BRITO, Renata. Spain’s ousted leader steps down as conservative party boss [online]. AP, 5.6.2018, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  30. BARIGAZZI, M. HERSZENHORN, BAYER, DE LA BAUME, MOMTAZ, Jacopo, David, Lili, Maïa, Rym. Von der Leyen tapped to run European Commission [online]. Politico, 2.7.2019, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  31. GARCIA VALDIVIA, Ana. Josep Borrell: Green Light To EU’s New Foreign Policy Chief [online]. Forbes, 9.10.2019, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  32. Rada pre zahraničné veci, 9. decembra 2019 [online]. Európska rada, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  33. KOLÉGIUM (2019-2024) Komisári, Politické riadenie Európskej komisie [online]. Európska komisia, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  34. PRESIDENCIA DEL GOBIERNO [online]. 11.5.1996, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  35. MINISTERIO DE ASUNTOS EXTERIORES Y DE COOPERACIÓN [online]. 5.5.2007, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  36. MINISTERIO DE LA PRESIDENCIA [online]. 10.5.2011, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  37. Josep Borrell recibe la Legión de Honor francesa [online]. La Vanguardia, 14.07.2015, [cit. 2020-10-28]. Dostupné online.
  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Josep Borrell na anglickej Wikipédii.

Iné projekty
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.