Jiří Levý

Narodil sa a detstvo prežil na Slovensku, najprv v Košiciach a v rokoch 1929 – 1939 v Bratislave, kde jeho otec po vzniku Česko-Slovenska učil na strednej škole a neskôr pôsobil ako docent francúzskej literatúry na univerzite.[1]

Po stredoškolskom štúdiu v Prahe sa venoval štúdiu angličtiny a češtiny na Masarykovej univerzite v Brne (PhDr. 1949). V rokoch 1950 – 1963 prednášal na Univerzite Palackého v Olomouci, od roku 1964 pôsobil na katedre českej literatúry a literárnej vedy na brnianskej univerzite. Kandidátska práca Vývoj prekladateľských metód v českej literatúre (1957), habilitačná práca Základné otázky teórie prekladu (1958) a doktorská práca Problémy porovnávacej verzifikácie (1963) vymedzujú celkom zreteľne okruh jeho bádateľských záujmov. Prispieval do domácich a zahraničných vedeckých časopisov, prednášal doma aj v zahraničí (Dubrovník, Varšava, Hamburg, Viedeň, Stuttgart) o problematike prekladania.

V Brne zorganizoval dve verzologické konferencie, založil Skupinu pre exaktné metódy a medziodborové vzťahy. Bol členom Zväzu československých spisovateľov, aktívne pracoval v prekladateľskej sekcii Zväzu českých spisovateľov, pôsobil v medzinárodnej prekladateľskej organizácii FIT. Bol členom redakčných rád Odeonu, časopisu Česká literatúra, Dialógu, časopisu Babel a redaktorom zborníka Teória verša.

Spolu s J. F. Fraňkom redigoval edíciu Český preklad. Ako prvý zväzok tejto edíce vyšla Levého publikácia České teórie prekladu (prvýkrát v roku 1957, SNKLU, 2. vydanie 1996, Ivo Železný). České teórie prekladu obsahujú Levého štúdiu Vývoj prekladateľských teórií a metód v českej literatúre a súbor závažných úvah českých prekladateľov, kde sú formulované prekladateľské normy od 15. storočia do roku 1945.

Knižná publikácia Umenie prekladu (1. vydanie 1963, 2. vydanie 1983) predstavuje základné dielo o prekladaní umeleckej literatúry. Všíma si genézu prekladu a stavbu prekladaného diela. Zameriava sa hlavne na prekladanie poézie. Toto dielo vzbudilo pozornosť v zahraničí, o čom svedčia jeho preklady do nemčiny (Die literarische Übersetzung, Theorie einer Kunstgattung, Frankfurt nad Mohanom, Athenaum 1969), ruštiny (Iskusstvo perevoda, Progress 1974) a srbochorvátčiny (Sarajevo, „Svetlost“ 1982).

Nemalú pozornosť venoval Jiří Levý aj teórii verša. V mnohých štúdiách sa zamýšľa nad verzologickými problémami v súvislosti s problematikou prekladu (Izochrónia faktov a izosylabizmus ako činitele básnickeho rytmu, Rytmus verša ako prostriedok dramatickej interpretácie, Verš českej ľudovej poézie a jej ohlasov, Vývoj českého divadelného blankverzu a ďalšie).

Závažné sú tiež štúdie monografické, práce o T. S. Eliotovi, W. Whitmanovi, B. Jonsonovi a iné. Posmrtne vyšiel súbor cudzojazyčných štúdií Paralipomena (1971) a výber štúdií Bude literárna veda exaktnou vedou? (1971). Svoj význam mala aj informatívna antológia Západná literárna veda a estetika (1966) a Súčasné divadelné prekladateľstvo (1966).

• 1949/1950 O překládání Máchova Máje, Slovesná věda 3, 5, s. 216 – 222.
• 1951/1952 Význam a metodika překladatelských cvičení při vyučování cizím jazykům, Ruský jazyk 2, č. 6, s. 191 – 192.
• 1953 O některých zákonitostech překladatelské věrnosti, SaS 14, č. 2, s. 63 – 80.
• 1955 O stylu překladu, Host do domu 2, č. 12, s. 543 – 544.
• 1955 Překladatelský proces - jeho objektivní podmínky a psychologie, SaS 16, č. 3, s. 65 – 87.
• 1955 Vývoj překladatelských teorií a metod, Interní edice SČS, Praha.
• 1955 Walt Whitman v českém překladu, Host do domu, 2, č. 11, s. 513 – 515.
• 1956 Čapkův Loupežník a Shakespeare, Sborník VŠP v Olomouci, Jazyk a literatura 3, s. 141 – 145.
• 1956 Kapitoly z teorie a metodiky překladu (spolu s Bohuslavom Ilekom), Praha.
• 1957 České teorie překladu, Praha.
• 1957 K práci v dějinách českého překladu, Světová literatura 2, č. 4, s. 198 – 207.
• 1957 Slovo a mluvní akt v anglickém verši, Sborník VŠP v Olomouci, Jazyk a literatura, s. 55 – 79.
• 1957 Umělecké otázky překladu, Česká literatura 5, č. 4, s. 379 – 401.
• 1958 Úvod do teorie překladu, Praha.
• 1960 Některé technické otázky překladu, Dialog 4, č. 3 – 4, s. 89 – 99.
• 1962 Izochronie taktů a izosylabismus jako činitelé básnického rytmu, SaS 23, č. 1, s. 1-8, č. 2, s. 83–94.
• 1962 Kombinační možnosti verše, ČsRus 7, č. 2, s. 77 – 86.
• 1962 K překladatelskému dílu O. F. Bablera, Studie o literatuře a překladatelství, AUP Olomoucensis, Philologica 8, Praha, s. 99 – 100.
• 1962 O překládání divadelního dialogu, Divadlo 13, 10, s. 58 – 68.
• 1962 Rytmus verše jako prostředek dramaturgické interpretace, Divadlo 13,9, s. 63 – 66.
• 1962 Stav myšlení o překladu, Dialog č. 1, s. 3 – 11.
• 1962 Verš české lidové poezie a jejích ohlasů, Slavia 31, č. 2, s. 242 – 256.
• 1963 Deskreptivistický výklad poezie, SaS 24, č. 4, s. 287 – 288.
• 1963 Teorie informace a literární proces, Česká literatura 11, 4, s. 281 – 307.
• 1963, 1983 Umění překladu. Praha.
• 1964 Matematický a experimentální rozbor verše, Česká literatura 12, č. 3, s. 181 – 213.
• 1964 Na novou cestu, Dialog č. 3
• 1964 O překládání shakespearovského verše a prózy, in: William Shakespeare, Historie II, Básně, Praha, s. 682 – 717.
• 1964 Translation in Czechoslovakia, Babel 10, č. 2, s. 73 – 76.
• 1965 Die Theorie des Verses - ihre matematische Aspekte, Matematik und Dichtung, Mnichov, s. 211 – 231
• 1965 Kybernetika a poezie, Host do domu 12, č. 2, s. 56 – 59.
• 1965 Verš a jazyk, Slovenská literatúra 12, č. 4, s. 376 – 381.
• 1966 Sémantika verše, O literárnej Avantgardě, Bratislava, s. 17 – 42.
• 1966 Československý strukturalismus a jeho zahraniční kontext. Struktura a smysl literárního díla, Praha 1966.
• 1966 Translation as a Decision Process. To Honor Roman Jakobson: Essays on the Occasion of his Seventieth Birthday, 11. října 1966. The Hague.
• 1967 Doslov, in: Slovo, písmo, akce, hlas, Praha 1967. S. 7 – 9.
• 1967 Translation in Czechoslovakia. Ten Years of Translation-Proceedings of the Fourth Congress of the International Federation of Translators, Dubrovnik 1963. Oxford 1967. S. 211 – 218.
• 1967 K teorii překládání. Aktualnyje problemy teorii chudožestvennogo perevoda (t. 2.). materialy vsesojuznogo simpoziuma (25 fevralja 2 marta 1966 g.), Moskva 1967. S. 296 – 307.
• 1967 Poezije i kibernetika. Odjek, Sarajevo. 1. i 15. Avgust 1967.
• 1969 Die literarische Übersetzung – Theorie einer Kunstgattung, Frankfurt – Bonn.
• 1969 Mathematical Aspects of the Theory of Verse. In: Statistics and Style, Ed. L. Doležel. New York, American Elsevier Publishing Company 1969. S. 95 – 112.
• 1969 Sostojanije teoretičeskoj mysli v oblasti perevoda, Masterstvo perevoda 6, Moskva 1970, s. 406 – 431.
• 1970 Generative Poetics. Sign, Language, Culture, The Hague, Mouton 1970. S. 548 – 557.
• 1971 Bude literární věda exaktní vědou?, Praha, Čs. spisovatel 1971.
• 1971 Generative Poetik. Literaturwissenschaft und Linguistik. Ergebnisse und Perspektiven II./2, Frankfurt nad Mohanem, Athenaum 1971. S. 554 – 567.
• 1971 Paraliponema, Brno.
• 1971 Značenije formy i formy značenij. Semiotika i iskusstvometrija, Moskva, Mir 1972.
• 1972 Překlad ako rozhodovací proces, Čítanka z teórie prekladu, Nitra, s. 82 – 96.
• 1972 Teorie literárních textů. Strukturelle Textanalyse., Ed. W. A. Koch. Hildesheim, G. 0lms 1972. S. 61 – 74.
• 1974 Iskusstvo perevoda, Moskva, Progress 1974.
• 1982 Umjetnost prevodenja. „Svetlost“ OOUR Zavod za udžbenike i nastavna sredstva, Sarajevo 1982. Biblioteka „Lingvistika Poetika“.
• 1983 Umění překladu, Praha, Panorama 1983. Edice Pyramida.
• 1996 České teorie překladu I. a II., Ivo Železný 1996.
• 1998 Umění překladu, Ivo Železný 1998.
• 2012 Umění překladu, Apostrof 2012.

1. Slovník české literatury po roce 1945

• Prekladateľská súťaž Jiřího Levého

• Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jiří Levý na českej Wikipédii.