Jiří Antonín Benda

Študoval u piaristov v Kosmonosoch a u jezuitov v Jičíne. V oboch internátoch sa tradične pestovala hudba a Benda si odtiaľ odniesol tiež znalosť pôsobivého rečníckeho prejavu a zásad správnej deklamácie, čo veľmi ovplyvnilo jeho hudobné zameranie. V roku 1742 sa odsťahoval do Berlína, kam bol pozvaný aj s rodičmi pruským kráľom Friedrichom II., ktorý bol obdivovateľom jeho brata, skladateľa a husľového virtuóza Františka Bendu. Roku 1750 sa Jiří Antonín stal takisto kapelníkom a to u turínskeho vojvodu Friedricha v Gotei. Krátko bol riaditeľom hudby hamburského divadla. V roku 1781 navštívil Paríž, kde mala premiéru jeho opera Romeo a Júlia. V Nemecku sa zdržiaval až do roku 1778, kedy sa pokúsil získať vo Viedni miesto kapelníka u nemeckej opery, ktorú chcel zriadiť Jozef II. Vkusu viedenského publika však nevyhovel a roztrpčený neúspechom rezignoval na skladateľskú dráhu a zvyšok života strávil putovaním z miesta na miesto.[1] Cez tento neúspech sa však Benda dočkal ocenenia u mnohých významných osobností umeleckého života, jeho skladby výrazne zapôsobili napr. na Mozarta, ktorý skladby Ariadna na Naxe a Medea zbožňoval natoľko, že ich neustále vozil so sebou.

Benda bol členom slobodomurárskej lóže.

Meno skladateľa Jiřího Antonína Bendu nesie český Bendův komorný orchester.

Bol zakladateľom melodrámy. Zvlášť jeho prvé diela Ariadna na Naxe a Medea reprezentujú túto hudobnú formu. Myšlienku striedania hudby a hovoreného slova prebral od Jeana-Jacquesa Rousseaua a prakticky ju uviedol do života. Rousseau chcel však hudbou vytvárať podklad pre pohybovú stránku hercovho prejavu, Bendovou základnou požiadavkou bola dramatická pravdivosť. V najrozšírenejšej hudobnej dramatickej formácii tej doby - talianskej opere - dominovala hudba a všetky ostatné zložky sa jej podriaďovali. Benda spojil hudbu a slovo tak, aby bola slovu v najväčšej možnej miere uchovaná jeho oznamovacia schopnosť. Hudba sa tým však ocitla v postavení podriadenej zložky. Svoje kompozičné skúsenosti z dramatickej oblasti prenášal Benda aj do diel inštrumentálnych, skladal predovšetkým symfónie (30), cembalové koncerty, kantáty (cez 100), komorné skladby, opery, klavírne sonáty a scénickú hudbu.

• Josef Hutter, Zdeněk Chalabala: České umění dramatické, Část II. – zpěvohra, Šolc a Šimáček, Praha, 1941, str. 33–5
• Kdo byl kdo v našich dějinách do roku 1918 / (Pavel Augusta … et al.). 4. vyd. Praha : Libri, 1999. 571 s. ISBN 80-85983-94-X. S. 33–34.
• Osobnosti - Česko : Ottův slovník. Praha : Ottovo nakladatelství, 2008. 823 s. ISBN 978-80-7360-796-8. S. 43.
• VOŠAHLÍKOVÁ, Pavla, a kol. Biografický slovník českých zemí : 3. sešit : Bas–Bend. Praha : Libri, 2005. 264–375 s. ISBN 80-7277-287-2. S. 368.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Jiří Antonín Benda

• Jiří Antonín Benda v encyklopédii Britannica

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Jiří Antonín Benda na českej Wikipédii.