Ján Huňady

Rodina Huňadyovcov pochádzala z Valašska (dnes Rumunsko). Ján bol synom pomaďarčeného Rumuna menom Voicu (Vojk) a Alžbety Morzsinayovej. Vojk získal za odmenu od kráľa Žigmunda Luxemburskeho za svoju dlhoročnú vojenskú službu na dvore hrad Hunyad (Vajda-Hunyad/Hunedoara) v Sedmohradsku. Odtiaľ asi priezvisko Huňady.

Prívlastok Corvinus prvýkrát použil životopisec jeho syna Mateja, ale niekedy je používaný aj v súvislosti s Jánom. Jána si niekedy pletú s jeho starším bratom Jánom (rumunsky Ioan de Hunedoara), ktorý zomrel v boji, niekedy okolo roku 1440.

Aj Ján sa dostal do kráľovskej družiny, s ktorou prešiel Taliansko, Česko a iné krajiny, kde si osvojil najnovšie poznatky vojenského umenia, najmä husitského. Neskôr, na čele malej žoldnierskej armády bojoval proti tureckým výbojom na Balkáne (V r. 1437 zahnal Turkov od Smedereva v Srbsku). Za úspechy v boji získal okrem rozsiahlych majetkov aj titul sriemskeho bána, územia ležiaceho na juhu Uhorska, pri Karpatoch, medzi riekami Dráva, Sáva a Dunaj. Táto oblasť bola v ustavičnom ohrození Turkami.

Po náhlej smrti kráľa Albrechta II., bol presvedčený, že Uhorsko v týchto časoch potrebuje kráľa-bojovníka, preto sa v bojoch o uhorskú kráľovskú korunu postavil na stranu protihabsburského krídla uhorských veľmožov, vojská ktorých porazili v boji prohabsburskú časť magnátov. Za odmenu dostal od kráľa Vladislava I. tituly sedmohradského vojvodu, temešského správcu a hlavného kapitána Belehradu (Nándorfehérvár). Stal sa tak jedným z najbohatších a najmocnejších veľmožov Uhorska a súčasne terčom závisti a nenávisti ostatnej šľachty. Svoju moc a bohatstvo využíval hlavne na organizovanie a výcvik bojaschopnej armády, jadro ktorej tvorili žoldnieri. S touto armádou tiahol do boja proti Turkom spolu s vojskami susedných štátov. V roku 1441 víťazstvom pri Semedereve a v r. 1442 neďaleko Sibiu (Hermannstadt) zničil veľkú tureckú armádu a znovu vrátil Uhorsku vazalské štáty Valašsko a Moldavsko. V júli porazil pri Železných vrátach tretiu tureckú armádu. Povzbudený víťazstvami vypravil sa spolu s kráľom Vladislavom na výpravu, známu ako „dlhá výprava“. Huňady, na čele predvoja vstúpil na Balkán cez Trajánovu bránu, zmocnil sa mesta Niš, poraziac troch tureckých pašov obsadil Sofiu, po spojení s hlavnou armádou porazil Murada II. pri Snaime. Netrpezlivosť kráľa a krutá zima ho prinútili (február 1444) vrátiť sa domov. V tom istom roku na pápežovo naliehanie, resp. na naliehanie jeho vyslanca Juliana Cesariniho bola zorganizovaná veľká križiacka výprava proti Turkom. Jedným z veliteľov výpravy bol Ján Huňady. Križiacke vojská v bitke pri Varne utrpeli porážku, ktorá nepriamo zhoršila aj vnútropolitické pomery v Uhorsku. Vypukla feudálna anarchia. Rozvadení veľmoži vzájomnými útokmi objektívne oslabovali vojenskú moc Uhorska, čím sa vpád Turkov stal reálnym nebezpečenstvom.

Po mnohých sporoch sa konečne dostal k moci Ladislav Pohrobok (Ladislav V.) a Uhorský snem v r. 1446 vymenoval Jána Huňadyho za regenta krajiny do čias plnoletosti kráľa. Ján Huňady sa po svojom menovaní ostro postavil proti veľmožom a za pomoci drobnej šľachty a miest usiloval sa o posilnenie centrálnej moci a o vybudovanie armády, s ktorou by mohol udrieť na Turkov. V roku 1448 spolu sa s vojskami Skanderbega stretol s vojskom Turecka a utrpel porážku, po ktorej sa jeho pozície otriasli aj doma a v r. 1452 sa vzdal regentstva. Kráľ ho vymenoval za hlavného krajinského kapitána s úlohou chrániť Uhorsko pred zahraničným nepriateľom, ale dvorania a veľmoži mu v tejto úlohe veľa nepomohli, hoci sa turecký sultán Mehmed II. rozhodol dobyť čo najskôr Belehrad, ktorý pokladal za kľúč do Uhorska. V roku 1456 Ján Huňady narýchlo zorganizoval križiacke vojsko, udrel na Turkov pri Belehrade a zahnal ich späť. Zo svojho najväčšieho víťazstva sa však dlho netešil. Zomrel 11. augusta 1456 v Zemune na mor, ktorý sa rozšíril v tábore.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ján Huňady