Ivan Popovič

Narodil sa v Bánovciach nad Ondavou, no o tri dni musel svoje rodisko opustiť, nakoľko jeho rodinu evakuovali pred postupujúcim frontom. Vyrastal v Hniezdnom, do školy chodil v Kežmarku. Už v detstve inklinoval ku kresleniu, pričom ako trinásťročný dostal svoj prvý honorár za novinovú kresbu a ako šestnásťročný v Česku po prvýkrát vystavoval. Po ukončení štúdia geografie a kartografie na košickej Vyššej priemyselnej škole stavebnej a zememeračskej v roku 1962 sa pôvodnej profesií venoval len krátko. Pracoval ako kreslič, neskôr ako revízor máp v Kartografickom a reprodukčnom ústave v Modre-Harmónii. Jeho ambícia študovať animátorstvo na Vysokej škole umeleckého priemyslu v Prahe zostala nenaplnená a tak sa začiatkom roku 1963 zamestnal ako výtvarný redaktor mládežníckeho vydavateľstva Smena. O tri roky neskôr sa rozhodol zanechať aj toto pôsobisko a svoj talent ďalej rozvíjal už len ako slobodný umelec „na voľnej nohe“. Podľa jeho vlastných slov však nebolo toto rozhodnutie ľahké, pretože išlo o istú formu podnikania. Aj vo svojej profesii musel kresbu urobiť tak, aby sa predala a aby aj v budúcnosti bol o jeho prácu záujem.

Od polovice šesťdesiatych rokov sa venuje rozličným umeleckým disciplínam podľa vlastných priorít a aktuálnych možností. Účasť na seminári o animovanom filme v roku 1964 ho priviedla k vzniku krátkometrážneho filmu Pingvin v tom istom roku. Na základe Popovičovho vtipu ho vytvoril jeho brat Vladimír spolu s Veronikou Margótsyovou. Film bol zároveň prvým vzniknutým dielom v novozaloženom štúdiu animovaného filmu Slovenskej filmovej tvorby (SFT). V začiatkoch konštituovania skupiny Kresleného filmu najviac upútal pozornosť práve debut bratov Popovičovcov. Názov Pingvin vznikol podľa hrdinu, ktorý kráča po lese so samovražednými úmyslami, ale les je zoťatý, jednoducho nejestvuje. Absurdná situácia, trochu zo smutných drám chaplinovskej provenience, ale azda viac z arzenálu dadaistických výtvarných a dejových konštrukcií. 

Od tej doby sa Ivan Popovič podieľal na mnohých ďalších animovaných filmoch, či už na spoločensko-satirických určených pre dospelého diváka alebo na televíznych večerníčkoch pre deti. V prípade všetkých bol autorom námetu, scenára a výtvarných návrhov, väčšinu režíroval a niektoré aj animoval. Medzi najúspešnejšie patrí groteskný film o ľudskej hlúposti Socha (1969), ktorý vytvoril v spolupráci s Jaroslavou Havettovou. Autorská dvojica sa v práci inšpirovala Michelangelovou ideou - v každom kameni je ukrytá socha. V krátkom príbehu usilovného, ale trochu neschopného sochára pochová hromada odpadu vysekaného z kameňa, v ktorom hľadá sochu v duchu Michelangelovej myšlienky. V Soche sa symbolicky hutne komunikuje téma darebákov, hlupákov a príživníkov, ktorí sedia na dôležitých miestach, ničomu nerozumejú, ale rozhodujú o živote a smrti. Havettová s Popovičom siahli po jednoduchých, ale razantných kresbách a gagoch.

Nasledoval popartový, neplánovane prvý slovenský animovaný videoklip Pieseň (1969), trinásť-dielny seriál Hlavičkove rozprávky (1975) s hercom Jozefom Dvořákom či film nakrútený na motívy rovnomennej básne Miroslava Válka Panpulóni (1976), kde experimentoval so spojením animácie, fotorealizmu a živej hereckej akcie.

Prvé pokusy o bábkový film sa na Slovensku zjavili už na konci päťdesiatych rokov. Neskôr sa koketovalo s myšlienkou pozvať českých tvorcov, avšak neúspešne. Bolo potrebné začať vlastnými silami. Prívržencami tejto myšlienky boli najmä Milan Peťovský a Ivan Popovič, ktorí v snímke Narodeniny 2001 (1978) využili ekologickú tému na kombináciu živého herca a rozanimovaných rekvizít. Film bol ocenený na Medzinárodnom filmovom festivale v Paname.

Anekdota v štýle sci-fi Boli tu Ufóni (1984), v ktorej Popovič zúžitkoval syntetický spôsob filmového myslenia, zase získala na prvom európskom festivale krátkych filmov v Berlíne Hlavnú cenu v kategórii animovaných filmov. Pre príbeh zápasu človeka a červíka o zrelé jabĺčko, v ktorom obaja zahynú a z jabĺčka vzlietnu nad Bratislavu mimozemšťania, Popovič zvolil animáciu živého herca (takzvanú pixiláciu) a nakrútil metaforu o ľudskej prízemnosti. Popovič pomocou absurdných krátkych spojení a nových výrazových možností zachycuje život z tých najnečakanejších stránok a pritom dosahuje poeticky krehký tvar.

V roku 1979 realizoval snímku Strážca sen, ktorou položil základy slovenskému bábkovému filmu. Dynamický príbeh dobrého sna pomáhajúceho nájsť stratenú bábiku rozohral na plátne spolu s výtvarníkom Vladimírom Pikalíkom, s ktorým od tohto počinu vytvoril tvorivý tandem.

Všestranný Ivan Popovič je aj vášnivým cestovateľom. Na svojich cestách po exotických krajinách nakrútil sériu dokumentárnych filmov Ďaleko je blízko (Galapágy, Ekvádor, Izrael, Mongolsko, Malajzia, Srí Lanka, Čína, Grécko, Jordánsko, Tibet, Austrália, Nový Zéland, Thajsko, Kambodža) a Krátka správa o zázraku (Japonské dni Opery SND, 1997).

Popri filmovej, televíznej, ale aj rozhlasovej tvorbe, sa naďalej venuje aj kresbe, maľbe, karikatúre a designu. Spolupracuje s viacerými redakciami a vydavateľstvami. Svoje diela prezentoval už na mnohých samostatných i kolektívnych výstavách doma aj v zahraničí, od Prešova až po filipínsku Manilu.

Popovičovo umenie sa vyznačuje svojským humorom, ktorý je nežný, lyrický a upozorňuje na poetickosť neživých predmetov či javov. Na druhej strane však dokáže byť aj drsný, najmä v prípadoch obrany ľudskosti v boji proti odcudzeniu ľudí a zmechanizovaniu citov. Je to nápaditý, miestami bizarný štýl plný neobvyklých spojení a paradoxov. Častým výsledkom je až prekvapivo jednoduchá pointa v kombinácií s rovnakou jednoduchosťou línií a celkového obrazu.

V roku 1992 vedie Ivan Popovič spoločnosť MY STUDIO, kde sa nakrúcajú kreslené reklamy s charakteristickým rukopisom autora. Nadviazalo sa na jeho predchádzajúcu rozsiahlu umeleckú činnosť v oblasti animovaného filmu, plagátu, ilustrácie, kresleného humoru, grafického dizajnu a reklamy. Popovič výrazne prispel aj k tvorbe plagátov, dizajnérsky sa podieľal na rôznych reklamných kampaniach, tvoril materiály pre domáce i zahraničné firmy. Spoločne so synom Dávidom Popovičom spolupracuje s množstvom printových médií, najmä v súvislosti s vytváraním logotypov (Slovenské kasína a.s., Millennium travel, Hotel Perugia...). V produkcii MY STUDIO vzniklo množstvo animovaných filmov a televíznych spotov (Pojedač kury, Príbeh osamelej lyžičky, TV spot Danone - 3 časti pre agentúru Satchi&Satchi, Mníchov-Paríž, TV spot Nasivin - 5 jazykových mutácií pre agentúru Burian und Wallner, Bratislava-Viedeň, Prvá stavebná sporiteľňa - 5 častí pre agentúru B.M.A. a IQ DESIGN studio, Bratislava, Siemonka - maskotový spot pre firmu Siemens Bratislava, Čo dokáže ulica - k cyklickej TV relácii Ľ. Beláka, Kinder auf der ganzen Welt - pre Clown Kuki, Viedeň, Mr. Noproblem - 7 blackoutov, Mäsíčko - hudobný TV klip pre Petra Lipu, Tajomné odkazy - k vlastnej výstave Mysterious messages v Bibiane, Mať tak o koliesko viac! - 15 dielov, z toho 13 v koprodukcii s STV Bratislava).

Od roku 1960 pracuje ako ilustrátor detských kníh a časopisov. V tom istom čase sa spolupodieľal na založení Galérie mladých v Bratislave (fungovala do roku 1990), neskôr aj na vzniku galérie Siemens Fórum Bratislava. S Dávidom Popovičom pracoval tri roky na autorskom výbere a inštaláciách expozícií tejto galérie.

Je autorom niekoľkých architektonických diel v rozličných materiáloch (Detská fakultná nemocnica, Kramáre, Bratislava, 1974 - keramika; Dom športu, Bratislava, 1978 - sieťotlač na skle; Geologický prieskum, Spišská Nová Ves, 1980 - kamenná mozaika a plastika; Brämerova kúria, Bratislava, 1987 - leptaný kov; Dom smútku, Chorvátsky Grob, 1988 - kamenná mozaika; Historická budova opery SND, Bratislava).

V neposlednom rade je predmetom jeho záujmu aj literatúra. S Vladimírom Popovičom vydal niekoľko originálne vypravených kníh venovaných deťom, medzi nimi napríklad tituly Keď si sám doma (1969) a A ja sa volám Klinček (1965-1984). Pre dospelých čitateľov napísal knihu Žena cez palubu (1971), ktorú však stihol normalizačný osud, bola zošrotovaná pre nevhodný obsah. Za knihu Utešiteľ žien (1994) získal ocenenie Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska.

Hoci si každá z profesií Ivana Popoviča vyžaduje celého človeka, on vo všetkých dosahuje také výsledky, že ho ani v jednej nemožno považovať len za hosťujúceho autora.

• Ivan Popovič v Česko-Slovenskej filmovej databáze

• Šošková, Eva, Ivan Popovič. In Film.sk. - ISSN 1335-8286. - Roč. 15, č. 10 (2014), s. 41.
• Kamenistý, Ján, Humor láskavý aj drsný. In Smena na nedeľu. (1978), s. 6 – 7.
• Matlonová, Zuzana, 7 777 divov Ivana Popoviča. In Eurotelevízia. Roč. 1, č. 32 (1995), s. 6.
• Marinkovičová, Denisa, I. Popovič: Všetko, čo som vytvoril, som urobil s čistými rukami a čistým srdcom. In Roč. 9, č. 51 (1998), s. 8
• Macek, Václav – Paštéková, Jelena: Dejiny slovenskej kinematografie. Bratislava, vydavateľstvo Osveta 1997. ISBN 80-217-0400-4
• http://www.sme.sk/c/2585935/erotika-je-inspirativna-vdaka-nej-clovek-vela-urobi.html
• http://www.mystudio.sk/