Ivan Cankar
Ivan Cankar (* 10. máj 1876, Vrhnika, Slovinsko – † 11. december 1918, Ľubľana) bol slovinský spisovateľ, dramatik a básnik.
| Ivan Cankar | |||
| slovinský spisovateľ, dramatik a básnik | |||
 | |||
| Narodenie | 10. máj 1876 Vrhnika, Slovinsko | ||
|---|---|---|---|
| Úmrtie | 11. december 1918 (42 rokov) Ľubľana, Slovinsko | ||
| Rodičia | Jože Cankar, Neža Pivkova | ||
| Podpis |  | ||
| Odkazy | |||
| Projekt Guttenberg | Ivan Cankar (plné texty diel autora) | ||
| Commons |  | ||
| |||
Životopis
Narodil sa v meste Vrhnika, v mestskej časti Na klancu, ako ôsme z dvanástich detí robotnícko-proletárskej rodiny. Otec Jože Cankar pracoval ako krajčír. V obchode sa mu nedarilo a nebol schopný súperiť so svojim konkurentom, ktorý si otvoril obchod s konfekciou a tak odchádza na zárobky do Sremu a Šabacu. Matka Neža Pivkova s veľkými ťažkosťami dokázala uživiť rodinu, mala však šťastie, že jej pri tom pomáhali miestni páni. Cankar mal k svojej matke veľmi vrúcny vzťah.
V roku 1882 začal navštevovať ľudovú školu vo Vrhnike. S pomocou miestnych pánov sa v roku 1888 prihlásil na ľubľanskú reálku. Počas štúdia trpel nedostatkom a bol odkázaný na pomoc dobrodincov. Pomoci sa mu dostalo aj zo strany triedneho učiteľa a zároveň učiteľa slovinčiny Frana Levca, ktorý si všimol Cankarov talent. Vstúpil do študentského spolku Zadruga, v ktorom čítal rôzne kritiky a básne a naviazal vzťahy s Murnom, Kettem a Župančičom.
V roku 1896 úspešne vykonal maturitnú skúšku a začal študovať stavebníctvo na technike vo Viedni. Po krátkom čase sa rozhodol, že bude radšej študovať romanistiku a slavistiku na univerzite vo Viedni, tým ale stratil štipendium 20 zlatých od kraňského krajinného zboru a musel sa živiť písaním.
Po smrti matky v roku 1897 sa presťahoval na istý čas k otcovi do Puly, kde písal svoju prvú drámu a upravil svoju básnickú zbierku Erotika. V roku 1898 sa vracia do Viedne, ale už nie kvôli štúdiu, šiel tam s cieľom naplno sa venovať literatúre. 1899 sa nasťahoval do Ottakringu, kde medzi robotníckou chudobou žil svoj život literáta-bohéma, s nepravidelným príjmom a dlhmi. Istý čas pracoval pre noviny Die Information a Süden. Po čase sa rozhodol opäť venovať štúdiu. Ako píše v liste Finžgarovi 28. decembra 1906, mal v pláne oženiť sa s prostou Viedenčankou Štefkou Löfflerovou, ale nakoniec tak nespravil. Vo Viedni zostal 11 rokov. V roku 1907 kandidoval vo voľbách na poslanca ríšskeho snemu za sociálnych demokratov. Kvôli tomu sa vrátil do Slovinska, ale vo voľbách neuspel a tak odchádza späť do Viedne. Vo Viedni sa začal zhoršovať jeho zdravotný stav, hlavne kvôli jeho bohémskemu štýlu života.
V roku 1909 odchádza na dva mesiace k svojmu bratovi Karolovi, ktorý pôsobil ako kňaz v Sarajeve. Potom sa natrvalo vracia do Ľubľane, kde prebýva najmä na vrchu Rožnik. V tom čase prežíval hlbokú telesnú a duševnu krízu; bol osamelý a takmer bez priateľov, čo sa odzrkadlilo aj na jeho literárnej tvorbe. Padali naň výčitky zo strany klerikálnej a liberálnej kritiky. 12. mája 1913 mal v ľubľanskom Mestskom dome slávnu proti rakúsku prednášku Slovinci a Juhoslovania, v ktorej bránil juhoslovanské politické spojenie, kvôli tomu bol zatknutý a uväznený na 7 dní. V auguste 1914 mu umiera otec. Po vypuknutí 1. svetovej vojny bol znovu zatknutý, kvôli údajným sympatiám k Srbom. Väznený bol niekoľko týždňov na Ľubľanskom hrade. V novembri 1915 bol povolaný do armády a musel sa pridať k vojakom v Judenburgu v Hornom Štajersku, ale po krátkom čase bol kvôli zlému zdravotnému stavu z vojenskej služby prepustený.
Po návrate do Ľubľane sa z Rožnika presťahoval do mesta. V októbri 1918 sa presťahoval na Kongresni trg, kde spadol zo schodov, utrpel otras mozgu, neskôr ochorel na španielsku chrípku, pridal sa k tomu zápal pľúc a napokon mu zlyhalo srdce. Umrel 11. decembra.
Pochovaný je v spoločnom hrobe slovinskej moderny na známom ľubľanskom cintoríne Žale, ktorý projektoval významný slovinský architekt Jože Plečnik. Cankar bol pôvodne pochovaný v rodinnej hrobke jeho priateľky Mileny Rohrmann, ktorá sa pokladala za jeho nevestu. V polovici 20. tych rokov sa Milena Rohrmann postarala o spoločný hrob slovinských modernistov, dala doň preniesť Cankara, Ketteho a Murna, zaplatila za náhrobky, ktoré vytvoril po náčrtoch Plečnikovej školy architekt Grabrijan. Po svojej smrti roku 1949 bol do hrobu uložený aj posledný predstaviteľ slovinskej moderny, Oton Župančič.
Dielo
Ivan Cankar, spolu s Josipom Murnom, Dragotinom Kette a Otonom Župančičom, patrí medzi štyroch predstaviteľov slovinskej moderny, všetci štyria sú pochovaní v spoločnom hrobe na cintoríne Žale. Za začiatok slovinskej moderny označujeme rok 1899, kedy boli vydaná Cankarova Erotika a Župančičova Čaša opojnosti. Za koniec slovinskej moderny sa pokladá rok Cankarovej smrti, 1918.
Vo svojich literárnych začiatkoch sa venoval poézii (zbierka Erotika), ale postupne sa preorientoval na prózu a drámu. Pod vplyvom romantiky, naturalizmu, dekadencie, symbolizmu a impresionizmu písal poviedky, novely, romány, črty a divadelné hry. Vo svojich dielach kritizoval sociálne neprávosti, podvody a klamstvá rôznych vrstiev vtedajšej spoločnosti. Zároveň bol spisovateľom, ktorý si hlboko vážil a obdivoval svoju matku, svoju domovinu a Boha.
Okrem umeleckého písania sa zaoberal aj s publicistickým písaním, kritikou a esejistikou (Krpanova kobila, Slovenski umetniki na Dunaju, Naši umetniki).
Tvorba
V školskom roku 1891/1892 bol vytvorený tajný študentský spolok Zadruga, ktorý vyžadoval od svojich členov, aby sa venovali literatúre a politike. Členmi tohto spolku sa stali postupne všetci slovinskí modernisti.
Cankar začal písať už počas strednej školy, diela uverejňoval v periodikách Vrtec a Ljubljanski zvon. V šiestom ročníku reálky (1893) mu vyšla prvá báseň, balada Ivan Kacijanar v Ljubljanskom zvone. V básni je citeľný vplyv Antona Aškerca. V Cankarovej tvorbe do roku 1896 sú vplyvy Aškerca a Simona Gregorčiča. V roku 1896 Cankar a Kette odchádzajú spolu zo Zadrugy. Cankar sa zoznamuje a nadchýna pre naturalizmus a dekadenciu, hlavne po presťahovaní sa do Viedne. Napísal viacero noviel s naturalisticky zafarbeným názvom Izbočenke, o ženách, ktoré sú z rôznych príčin vyhnané zo spoločnosti, bezprávne, zabudnuté; napísal odvážne erotické Dunajske večere. Jeho diela obsahujú naturalistické motívy, túžbu a chorobu, hriech a pokánie, miestami rúhačský cynizmus. Cankar chcel, aby Izbočenke boli vydané v Ljubljanskom zvone, ale redaktor Viktor Bežek mu ich upravil, s čím Cankar nesúhlasil. Bežek zamietol vydanie Dunajských večerov, pretože si myslel, že slovinská spoločnosť nie je pripravená na takéto dielo. V roku 1897 Ljubljanski zvon neuverejnil ani jeden z Cankarových príspevkov, čo ťažko znášal.
Fran Govekar mu vnukol myšlienku vydať vlastnú zbierku básni. Vydavateľ Andrej Gabršček z Gorice odmietol jej vydanie. Zbierku nakoniec vydal pod názvom Erotika v roku 1899 Otomar Bamberg. Cankar názvom zbierky rozbúril slovinskú verejnosť. Na Veľkú noc 1899 ľubľanský biskup Anton Bonaventura Jeglič vykúpil celé vydanie Erotiky, ktoré bolo ešte v predaji a zničil ho. Na Cankara to nemalo výraznejší vplyv, keďže v tom období sa tlačila jeho zbierka čŕt Vinjete (1899). Erotiku vnímal ako zbierku napísanú najmä pod cudzími vplyvmi, kým Vinjete bola skutočne jeho dielom. Erotika bola druhýkrát vydaná v upravenej a rozšírenej podobe v roku 1902.
Veľký vplyv naň mali ruskí realisti Tolstoj, Dostojevski a Gogoľ a dramatici Shakespeare a Ibsen. Shakesperove drámy ho inšpirovali k napísaniu divadelnej hry Jakob Ruda. V dráme sa objavuje postava Dolinara, ktorá do istej miery odzrkadľuje samotného autora, ide o postavu umelca-tuláka. Dolinar patril k najobľúbenejším Cankarovým postavám.
V roku 1900 sa v liste Zofii Kvedrovej zriekol dekadencie a nadchol sa pre sociálne angažovanú literatúru. Nasledujúci rok vyšla jeho satirická komédia Za narodov blagor (1901), ktorá odrážala vtedajšiu politicku situáciu v Slovinsku. Ešte pred vydaním komédie sa v roku 1900 rozchádza s Aškarco] a Govekarom, od ktorých sa už dlhšiu dobu odčleňoval svojim myslením. V roku 1902 vyšiel román Na klancu, ktorý je považovaný za Cankarovo najosobnejšie dielo, je venované spisovateľovej matke. Niektoré momenty sú autobiografické, príbeh popisuje boj robotníckej rodiny o prežitie- z románu vystupujú predovšetkým prvky symbolizmu a taktiež naturalistická idea o dedičnom predurčení, jedna kapitola je dekadentná. V tom istom roku vyšla prvá z radu politických drám, Kralj na Betajnovi.
Nasledovali spoločenské, sociálne, literárne a iné satiry a drámy. Bojoval v nich proti pokrytectvu a klamstvu meštiackej morálky.
Rozdelenie tvorby
Poézia
Cankar sa venoval poézii len na začiatku svojej literárnej kariéry. V roku 1899 vydáva básnickú zbierku Erotika, 2. vydanie v roku 1902.
Črty
Črty sú spojené hlavne so začiatkom jeho tvorby, ale písal ich aj v neskoršom období. Vydal 9 zbierok čŕt, z ktorých najvýznamnejšie sú : zbierka sociálnych čŕt Za križem (1909), Moje življenje (1920), Podobe iz sanj (1920).
V zbierke Moje življenje úprimne a jednoducho opísal svoje detské roky a s veľkou láskou opisoval svoju matku, v zbierke Podobe iz sanj sa zaoberá prvou svetovou vojnou a osudom Slovincov v nej.
Bola to jeho posledná zbierka čŕt a je v nej vidieť silný prechod k symbolistickému expresionizmu (najmä črty Gospod stotnik, Konstanj popsebne sorte).
Poviedky a romány
Z dlhších prozaických diel sú najznámejšie najmä poviedky a romány : Na klancu (1902), Martin Kačur (1906), Hlapec Jernej in njegova pravica (1907).
Román Na klancu je umeleckým opisom Cankarovej rodiny a jeho mladosti. Týmto románom postavil pamätník svojej matke, ako sa sám vyjadril, v podstate však ide o obraz biedy a úpadku slovinského národa v tom čase. Osem kapitol spája príbeh o Francke, nezákonnej dcére, o ktorú sa nikto nestará a ktorá vyrastie v skromné dievča a obetavú matku a ženu. V podobe beznádejného behu za vozom, Cankar poukázal na všetku bezmocnosť v boji za lepší život. Napriek tomu, záver románu nie je pesimistický, naznačuje východisko zo zúfalstva a to vo vzdelávaní a sociálnom prebudení ľudstva.
Táto cesta však nie je jednoduchá, ako na to poukazuje v poviedke Martin Kačur. Mladý učiteľ idealista sa v snahe prebudiť (vzdelať) zaostalý a utláčaný ľud, stretáva s prekážkami v podobe farára a riaditeľa. Za trest je preložený do zapadnutej dediny Blatni dol, kde sa začína jeho cesta nadol. Úplne sa zlomí, keď mu umrie syn.
V poviedke Hlapec Jernej in njegova pravica približuje sociálnu problematiku sedliakov. Príbeh o paholkovi Jernejovi je skutočným príbehom o paholkovi, ktorého Cankar spoznal počas svojej volebnej kampane. Po 40 rokoch služby je pánovým synom vyhodený na ulicu. Spravodlivosti sa domáha na rôznych súdoch, dokonca až vo Viedni, ale bez úspechu. Preto vezme spravodlivosť do svojich rúk, podpáli Sitarjevinu, dedinčania ho chytia a vrhnú do ohňa. Táto poviedka predstavuje boj utláčanej robotníckej triedy proti vykorisťujúcim pánom.
V dielach Gospa Judit a Hiša Marije Pomočnice (obe 1904) sa prejavujú posledné vplyvy dekadentného senzualizmu a naturalizmu.
Dráma
Bol taktiež významným dramatikom, napísal spolu 7 drám. Divadelné hry zo začiatku vytváral pod vplyvom Ibsena (Kralj na Betajnovi), Shakespeara a Gogoľa, neskôr pod vplyvom romantiky. Vo svojich dielach poukazoval na vtedajšiu politickú situáciu v krajine (satirické komédie Pohujšanje v dolini šenflorjanski (1908), Za narodov blagor (1901) a politická satira Hlapci (1910)).
Medzi najznámejšie patrí komédia Za narodov blagor v ktorej zosmiešňuje predstaviteľov slovinskej buržoázie, ktorí hovoria o dobre národa, ale pritom sa starajú len o svoj zisk.
Kralj na Betajnovi zachytáva hospodársky úpadok slovinskej dediny a zrod skorého kapitalizmu. Fraška Pohujšanje v dolini šenflorjanski je satira proti klamnému vlastenectvu a morálke.
V dráme Hlapci vykresľuje politickú situáciu v prvom desaťročí 20. storočia a odhaľuje niektoré charaktery, predovšetkým učiteľa Jerneja, ktorý má pochybnosti o ľude. V jeho práci pokračuje kováč Kalander.
Pseudonymy
Vo svojich dielach používal rôzne skratky a pseudonymy. Tie sú charakteristické najmä pre rané roky jeho spisovateľskej tvorby. Vymyslené literárne mená často menil pri publikáciách v novinách Slovenec, pretože nechcel, aby ľudia vedeli, že spolupracuje s katolíckymi listami. Preto je pre väčšinu umeleckých mien charakteristické, že ich použil len raz :
- skratky pravého mena : C.I.- Iv.C-r – I.C.;
- stále pseudonymy a skratky : Trošan – Ivan Saveljev – Ivan Gradar – T. – Iv.Gradar – I.G.(J.G.) – A.B. – Saveljev – Evstahij;
- jednorazové pseudonymy a skratky : Prepiračev – Julijan Mak – I.C.Trošan – Mot – Mrazov – Grahar – Traven – Štefan Smuk – Alojzij Grad – Feliks Vran – S.G. – P.Ž. – Karol Staral – Anton Kramar – P.R. – Anton L. – Gradar – Alojzij Benda – I.C.Evstahij – Ivan Mot – Vazilij – Ivan Dob – Ivan Mlakar.
Zoznam diel
Poznámka : V zátvorkách sú uvedené roky vydania diel a nie ich vytvorenia.
Diela preložené do slovenčiny
Cankarove diela boli preložené do mnohých jazykov. Najprekladanejším je dielo Hlapec Jernej in njegova pravica. Do slovenčiny boli preložené diela :
- Mladosť a iné rozprávky (Košice, 1926)
- Za krížom : výbor zo slovinskej prózy (Turčiansky sv. Martin, 1942)
- Na závoze (Košice, 1947)
- Kráľ na Betajnovej : dráma v 3 dejstvách (Bratislava, 1949)
- Sluha Jernej a jeho právo (Petrovec, 1956)
- Paholci : dráma v piatich dejstvách (Bratislava, 1963)
- Pokušenie vo Svätofloriánskej doline : fraška v troch dejstvách (Bratislava, 1982)
Próza
- Vinjete (črty) (1899)
- Knjiga za lahkomiselne ljudi (novely) (1901)
- Tujci (román) (1902)
- Na klancu (román) (1903)
- 'Ob zori (novely) (1903)
- Življenje in smrt Petra Novljana (poviedka) (1903)
- Gospa Judit (poviedka) (1904)
- Hiša Marije Pomočnice (román) (1904)
- 'Križ na gori (román) (1905)
- Potepuh Marko in kralj Matjaž (poviedka) (1905)
- V mesečini (novely) (1905)
- Martin Kačur (román) (1905)
- Polikarp (poviedka) (1905)
- Smrt in pogreb Jakoba Nesreče (poviedka) (1905)
- V samoti (poviedka) (1905)
- Nina (roman) (1906)
- Smrt in pogreb Jakoba Nesreče (poviedka) (1906)
- Aleš iz Razora (poviedka) (1907)
- Hlapec Jernej in njegova pravica (poviedka) (1907)
- Marta (román) (1907)
- Novo življenje (román) (1908)
- Zgodbe iz doline šentflorjanske (1908)
- Kurent (poviedka) (1909)
- Sosed Luka (novela) (1909)
- Za križem(novely) (1909)
- Troje povesti (poviedka) (1911)
- Volja in moč (novely) (1911)
- Milan in Milena (román) (1913)
- Podobe iz sanj (črty) (1920)
- Mimo življenja (novely) (1920)
- Moje življenje (črty) (1920)
- Grešnik Lenart (poviedka) (1921)