Hubky

• kmeň: hubky (Porifera)
  • trieda: Vápnice (Calcarea)
  • trieda: Kremenice (Demospongia)
  • trieda: Košovky (Hexactinellidea)

Hubky boli najprv zaraďované k rastlinám, až Grand roku 1836 dokázal, že sú to veľmi primitívne živočíchy. Ich telo je asymetrické, vakovité až rozliate, niekedy s náznakmi radiálnej symetrie (lúčovitá súmernosť). Je tvorené dvoma zárodočnými vrstvami – ektodermou a endodermou, no ich genéza je odlišná od ostatných živočíchov (Eumetazoa). V procese gastrulácie u hubiek dochádza ku gastrulárnej inverzii. V praxi sa to prejavuje tak, že z tej vrstvy buniek, z ktorej u Eumetazoa vzniká ektoderm, u hubiek vzniká endoderm a naopak. Priestor medzi týmito dvoma vrstvami vypĺňa rôsolovitá mezoglea, ktorá obsahuje pseudoskelet z ihlicovitých skleroblastov (spikúl); tieto sú inkrustované CaCO₃ alebo kremičitanmi, alebo sú z organickej látky spongínu. Hubky nemajú žiadne orgány ani tkanivá, pozorujeme u nich len dve súvislejšie vrstvy buniek:

• povrchová, relatívne pevnejšia vrstva pinakocytov (endodermálneho pôvodu!);
• vrstva ektodermálnych choanocytov (golierikatých buniek s bičíkmi), ktoré môžu vystie1ať spongocoel – centrálnu dutinu hubky (askónový typ), alebo kanáliky (sykónový typ), resp. dutinky v stene hubky (leukónový typ). Choanocyty pohybom bičíkov vháňajú vodu do hubky cez sústavu kanálikov (ostií), a zabezpečujú aj trávenie drobných častíc.

Hubky sú hermafrodity. Pohlavné bunky - gaméty vznikajú premenou amébocytov v mezoglei. Ku kopulácii dochádza voľne vo vode, zygota sa brázdi na blastulu s dvoma typmi buniek – je to larva amfiblastula, ktorá zakrátko prisadá na dno. Distálna časť z bičíkatých buniek sa vliačuje a diferencuje na vrstvu choanocytov v závislosti od anatomického typu hubky (askón, sykón alebo leukón).

Okrem toho sa rozmnožujú aj nepohlavne – pučaním. To môže byť vnútorné alebo vonkajšie pučanie. Vo vnútornom pučaním púčik vyrastá zvnútra, tvoria sa gemule, z ktorých sa po uvoľnení von cez oskulum bxtvorí nová hubka. Vonkajšie pučanie vedie ku tvorbe kolónií. Deje sa to najmä u morských hubiek a za priaznivých podmienok. Sladkovodné hubky (čeľaď Spongillidae) vždy na jeseň zahynú. Prežívajú len v štádiu hibernačných púčikov – gemúl.

Hubky sú veľmi starobylou slepou vývojovou vetvou. Ich izolované postavenie v systéme potvrdzuje viac argumentov:

• atypický, unikátny vznik ekto– a endodermu (gastrulárna inverzia);
• niektoré bunky (okrem pinakocytov a skleroblastov) sa môžu po celý život meniť na iný typ buniek;
• všetky bunky (okrem pinakocytov a choanocytov) sú uložené v mezoglei voľne a majú schopnosť amébovitého pohybu.

Potravu prijímajú cez ostie, zachytávajú potravu choánocytmi (u odvodených typov hubiek sú choanocyty veľmi malé a zabezpečujú len prúdenie vody). Trávenie prebieha v mezoglei pomocou amébovitých buniek pomocou fagocytózy. Trávenie hubiek je výlučne intracelulárne. Voda a zvyšky opúšťajú dutinu hubky hlavným otvorom (osculum), ktorý je obyčajne v hornej časti.

• Nervová sústava - hubky nemajú nervovú sústavu a ani neprejavujú žiadne známky dráždivosti.
• Vylučovacia sústava - nie je vyvinutá, amoniak vylučuje každá bunka samostatne a splodiny spolu opúšťajú telo hubky spolu cez osculum
• Dýchacia sústava - nie je vyvinutá, hubky dýchajú difúzne celým povrchom tela

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Hubky
• Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Hubky

• PaedDr. Valerián Franc CSc.: Systém a fylogenéza živočíchov – bezchordáty – zdroj, z ktorého (pôvodne) úplne alebo čiastočne čerpal tento článok.