Elizabeth Tower

Hodiny sú povestné svojou spoľahlivosťou. Tá je daná schopnosťami ich tvorcu, hodinára-amatéra, baróna Edmunda Becketta. Hodiny podľa Beckettových návrhov vyrobil hodinár Edward John Dent v roku 1854.

Keďže samotnú vežu dokončili až o štyri roky neskôr, Beckett mal dosť času na experimenty s nastavovaním hodín. Kroková západka poskytuje dokonalé oddelenie medzi kyvadlom a hodinovým mechanizmom. Celý mechanizmus je uzavretý v kovovej schránke odolnej voči pôsobeniu vetra a iných poveternostných podmienok, čo umožňuje trvalú presnosť hodín.

Hodiny si zachovali svoju presnosť aj napriek nemeckému bombardovaniu počas druhej svetovej vojny.[3]

V predvečer nového roku 1962 sa v dôsledku hustého sneženia spomalili a polnoc odbili až o desať minút neskôr. Prvá závažná porucha postihla hodiny v lete roku 1976. Bicí mechanizmus sa poškodil vplyvom kazu kovového materiálu. Hodiny opäť dali do prevádzky 9. mája 1977. Počas tohto obdobia presný čas ohlasovalo BBC Radio 4 pomocou zvukového signálu. 30. apríla 1977, deň pred voľbami, sa hodiny zastavili úplne a potom znova o tri týždne neskôr.

Hodiny sa opäť zastavili 27. mája 2005, okolo 22:07 h., pravdepodobne kvôli nezvyčajne horúcemu počasiu. Teplota v ten deň dosiahla až 37,8 °C. Hodinky sa rozbehli, ale potom okolo 22:20 h. sa zastavili na ďalších 90 minút.[4] 29. októbra 2005 bola činnosť hodín zastavená na 33 hodín a to z dôvodu opravy. Bol to vôbec najdlhší interval nefunkčnosti hodín za posledných 22 rokov.[5]

Hlavný zvon má hmotnosť 13,762  ton a jeho srdce má hmotnosť 203 kg. Pôvodne bol naladený na tón E. Doba medzi jednotlivými údermi zvonu je 5 sekúnd. Mylne býva považovaný za najťažší zvon vo Veľkej Británii. V skutočnosti je až tretím najťažším zvonom po zvone v londýnskej St Paul's Cathedral a zvone v Liverpoolskej katedrále v Liverpoole.

Pôvodne mal zvon mať hmotnosť 14 ton a jeho srdce malo vážiť až 300 kg. Zvon vyrobila spoločnosť John Warner & Sons v Stockton-on-Tees v roku 1856 a vážil až 16 ton. Zvon však popraskal počas skúšok v New Palace Yard. Zákazku na odliatie nového zvonu získala spoločnosť Whitechapel Bell Foundry, ktorá znovu odliala zvon o hmotnosti 13,8 tony, ktorý sa používa dodnes.[6]

Tento zvon však tiež po necelom mesiaci používania popraskal, ale pootočením zvona voči srdcu o 90° a úpravou hmotnosti srdca bolo dosiahnuté to, že zvon sa mohol naďalej používať. Ale zvon už neznie v čistom tóne E.

Vo zvonici sa okrem hlavného zvonu – Big Benu, nachádza štvorica menších zvonov, ktoré ohlasujú štvrťhodinu. Zvony sú naladené na tóny Gis, Fis, E a B, pričom hrajú melódiu nazývanú Westminster Quarters.

Big Ben sa stal univerzálnym symbolom Londýna a Veľkej Británie vôbec. Zreteľné je to najmä pri vizuálnych médiách, akými sú film a televízia. Pokiaľ chcú tvorcovia ukázať zahraničným divákom generickú britskú lokáciu, najčastejšie použijú záber na Big Ben s červeným autobusom Routemaster alebo čiernym taxíkom v popredí. V súčasnosti Big Ben zdobí nespočetné množstvo suvenírov a spomienkových predmetov.

• Vo filme o Jamesovi Bondovi – Thunderball (1965), Ernst Stavro Blofeld vraví MI6, aby o šiestej hodine sedemkrát zazvonili Big Benom na znak dohody so SPECTRE.
• Vo filme V ako Vendetta (2005) sa nachádza obraz výbuchu celej hodinovej veže. Podobné zábery sa nachádzajú aj vo filmoch Deň nezávislosti (1996) alebo Pomstitelia (1998).
• Big Ben je vidieť aj v ďalších filmoch ako napr. Po 28 dňoch, Vojna svetov, Mars útočí! a pod. Taktiež sa objavil v kreslených seriáloch ako napr. Simpsonovci alebo Futurama.

• Big Ben sa nachádza na obale americkej edície albumu My Generation (1965) od rockovej skupiny The Who.
• Zvuk zvonov Big Bena sa nachádza v mnohých divadelných hrách a muzikáloch, jedným z nich je napríklad muzikál Stephena Sondheima Sweeney Todd. Prvýkrát je zvuk počuť, keď sa hlavná postava vracia spať do Londýna a opäť sa objavuje počas zvyšku deja, čím napomáha divákovi udržať si obraz o mieste deja.