Havlíčkov Slovan

Významný český pokrokový novinár a politik Karol Havlíček-Borovský, ktorý patril v prvých rokoch bachovského absolutizmu, medzi popredných protihabsburských predstaviteľov, mal veľa stúpencov aj na Slovensku. Stalo sa tak napriek tomu, že ešte pred revolúciou odmietal spisovnú slovenčinu, ako prejav údajného slovenského separatizmu, v čom sa zhodoval s oficiálnym názorom liberálnej českej buržoázie.

Aj keď pred revolúciou štúrovci s ním v novinách a časopisoch polemizovali z týchto dôvodov, predsa sa s ním nakoniec zmierili, lebo uznal oprávnenosť spisovnej slovenčiny a podporoval politiku slovenského národného hnutia. V revolučnej dobe Havlíček už so štúrovcami intenzívne spolupracuje. Vidieť to aj z toho, že nezištne poskytuje štúrovcom miesto vo svojich Národných novinách na propagáciu slovenského povstania a na polemiku s nepriateľskou maďarskou tlačou. Dokonca, ako sme spomínali, jeho Národní noviny sa na Slovensku počas revolúcie ilegálne rozširovali a propagovali tak osožné myšlienky česko-slovenskej spolupráce.

Na kroměřížskom sneme roku 1849, ktorého sa Havlíček ako poslanec zúčastnil, stáva sa z neho nadšený stúpenec demokracie a federatívneho zriadenia Rakúska. Domnieval sa, že v takomto zriadení by Česi, Moravania, Slezania i Slováci tvorili osobitnú zem s vlastnou samosprávou, čo sa však neuskutočnilo. Napriek stupňujúcemu sa vládnemu teroru, Havlíček po tomto sklamaní prešiel do opozície. Od tých čias venuje svoje vynikajúce publicistické schopnosti a mimoriadny novinársky talent boju proti viedenskej reakcii. Mení aj svoj vzťah k tej časti slovenskej buržoázie, ktorá volila spoluprácu s cisárskym absolutizmom. Teda Staroslovákov posudzoval kriticky.

Z týchto dôvodov kritizoval tiež Lichardov Slovenskí pozorňík, ako proviedenský orgán, pričom sa ešte stále nevedel celkom zmierniť so spisovnou slovenčinou. Preto aj vyčítal Štúrovi a Hurbanovi, že sa “posud ještě nenaklonili k staré spisovné jednotě celého kmene československého".

Roku 1850 však svoj pôvodný názor na spisovnú slovenčinu podstatne korigoval, vychádzajúc pri tom, povedané dnešnou terminológiou, zo sebaurčovacieho práva každého národa. Keď roku 1850 – 1851 vydával v Kutnej Hore svoj opozičný, protivládny a protiabsolutistický časopis Slovan, zaviedol do neho osobitnú rubriku Ze Slovenska, do ktorej písalo veľa slovenských dopisovateľov. Pravda o slovenskej národnej i sociálnej problematike, písal aj na iných miestach svojho časopisu. Išlo mu tu o viacej, ako o spisovný jazyk. Snažil sa získať slovenských čitateľov pre svoj federalistický a protivládny program, pre úzku spoluprácu pokrokových Čechov a Slovákov.

Z takýchto pozícií ostro kritizoval vládne Slovenské noviny, ich reakcionárske sklony a defaistickú politiku. Veď Lichard a jeho prívrženci sa ešte v prvých rokoch bachovského absolutizmu domnievali, že delegácie Slovákov na ministerstvo vnútra vo Viedni, rozsiahle petičné akcie, určené cisárskemu dvoru, donútia panujúci režim splniť politiku národnej rovnoprávnosti a vytvoriť slovenské vojvodstvo. Bola to však politická naivita. Preto aj dopisovatelia Slovana zo Slovenska, vyčítali Slovenským novinám servilitu k panujúcemu režimu a ich petičné akcie volali zbytočným žobráckym modlikaním.

Slovan sa stal baštou, z ktorej slovenskí odporcovia absolutizmu útočili na všetky prejavy reakčného bachovského režimu. Písali o šírení maďarizácie a germanizácie v našich krajoch i o vinníkoch zväčšujúcej sa biedy ľudu na slovenskom vidieku. Oprávnene hovorili, že vláda Slovákom “jednou rukou dáva a druhou berie". Ukazovali, že ministri podvádzajú členov slovenských deputácií, keď im sľubujú skorú národnú rovnoprávnosť.

Slovan kriticky poukazoval na to, že vláda nesplnila sľuby Staroslovákom o zavedení staroslovenčiny do škôl a úradov, o obnove ľudovýchovných spolkov a nepovolila im zakladanie celonárodných inštitúcií. Oprávnene tvrdili, že cisárska Viedeň nie je ochotná deliť sa o moc v štáte so slovenskými národovcami. Označovali režim bachovského absolutizmu za reakčný a odporúčali bojovať za jeho odstránenie politickými prostriedkami.

Slovan staval pred našich čitateľov oveľa reálnejší a pokrokovejší politický program, ako Slovenské noviny, alebo Hurbanove Pohľady. Preto bola aj jeho obľuba v našich krajoch taká veľká. Havlíček v tomto časopise odmietal nielen absolutizmus, ale aj jeho priameho pomocníka klerikalizmus. Vyčítal vláde okliešťovanie občianskych slobôd a zavedenie teroru. Tento časopis sa stal veľkou školou demokratizmu a národného povedomia, ku ktorému sa Havlíček dostal postupne cez svoje omyly a závažné politické chyby v revolúcii. Bránil nebojácne zvyšky slobody tlače a bojoval proti vládnucej triede až dovtedy, kým jeho Slovan násilne neumlčali.

Jeho novinárske a občianske kvality chválil aj Lichard: “Havlíčkom vyhasol talent, akého dosiaľ v obore slovanskej žurnalistiky nebolo....Obsah spisov Havlíčkovych tu nebudem posudzovať, čo sa však formy ich týka, ani najstrannejší protivníci zosnulého nemôžu tajiť, že správnosťou reči, jasnosťou, zrozumiteľnosťou a ozdobnosťou slohu svojho nad všetko vynikali".

Kutnohorský časopis Karola Havlíčka-Borovského stal sa aj tribúnou pokrokového Slovenska v jeho boji proti absolutizmu a reakcii. Sem posielali svoje príspevky národovci z takmer všetkých slovenských krajov. Písali väčšinou pod značkou, pod pseudonymom, pretože sa báli prenasledovania úradov.

Tu už nie sú pokorné a prosebné hlasy "k cisárovi-pánovi", ani neustále utešovanie Slovákov, že vláda nezabudne na svojich "verných spojencov", ako bolo možno často čítať vo vládnych Slovenských novinách. Slovan nebojácne obviňoval vládu z germanizácie slovenských škôl, zo spolupráce s maďarskou šľachtou i z bezcitného vykorisťovania slovenského ľudu. Neznámy dopisovateľ tu podal takýto obraz porevolučného Slovenska: „Kdo by se domníval, že poddanství i skutkem zrušeno jesto, byl by na omylu: Jest ho hrůzyplný, ano bolestivý pohled, krajina tak utěšená, osazena lidem vinou svých pánu nevzdělaným, nečistým, áno na těle i na duši zotročilým, a k tomu přiměřené bídne, neúhledné, tmavé a špinavé chatrče obývajícim...Hana, ako kletba na takovou konštituční vládu, kdežto jedna toliko třída občanův v rozkoších oplýva...ano druhá třída, ano celý národ témeř v surovosti a nevědomosti žije a hladem hyne.“

Havlíček dával vo svojom tlačovom orgáne aj slovo kritikom odrodeného slovenského zemianstva a dedinskej inteligencie, ktorá podľa nich “duševně spí, o vzdělání lidu se nestará a leda že zahoukne jedním ohromím "veto", když se někdo /její/ kapsy dotknouti hodlá". Spolu s Havlíčkom bojujú pokrokoví Slováci – dopisovatelia Slovana Michal Miloslav a Ondrej Hodža, Ján Lehotský, Janko Matúška, Jonáš Bohumil Guoth, Ctiboh Zoch, Jozef K. Viktorin, Ján Palárik a iní proti vládnemu teroru, "obleženiu", potláčaniu spolkového života i proti zradnej politike českého reakcionárskeho grófa Thuna, ministra školstva v dobe bachovského absolutizmu, ktorý mal v rukách aj osudy škôl na Slovensku.

Redaktor Slovana dokázal sa biť za pravdu bez ohľadu na osoby, ako to dokazuje jeho polemika s Jánom Kollárom. Keď Kollár chcel dokazovať na základe svojich archeologických vykopávok tzv. retranských bôžikov, že už v období raného stredoveku panovala medzi Nemcami a Slovanmi ideálna zhoda a podobnými pavedeckými teóriami chcel vlastne posilňovať bachovskú centralizačnú politiku, našiel v Havlíčkovi svojho neúprosného kritika. Havlíček v Slovane sa priamo sarkasticky vysmial takýmto Kollárovým článkom, uverejneným vo vládnych Reichszeitung i vo Vídeňskom denníku. Pravda, Havlíček podrobil najprv tieto články kritickej analýze a tým ukázal na ich nevierohodnosť. Kollár totiž ako básnik mal nesporne vysoké umelecké kvality, no jeho "vedecké" jazykovedné i archeologické výskumy boli veľmi labilné a ako vidíme, pochybené.

V tejto dobe bol už Kollár úplne v zajatí svojho konzervativizmu. Nepostihol labilnosť svojich "vedeckých výskumov" archeologických, mimochodom financovaných členmi panovníckeho rodu. 18. augusta 1850 písal o nich z Neustrelitzu priamo s básnickým pátosom: “Európa bude udivená mojimi objavmi!". Zatiaľ sa však mohli diviť len archeológovia a slavisti, vedení Pavlom J. Šafárikom nad tým, ako Kollár nešťastne spájal svoje emocionálne a básnické predstavy s reálnym, exaktným vedeckým výskumom. Toto spájanie bolo na škodu vedeckej vierohodnosti a viedlo na scestie.

Politický vplyv Slovana nielen v Čechách, ale aj na Slovensku neustále rástol. Veď len v takom malom meste, akým bolo vtedy Brezno, mal tento časopis 19 odberateľov. Rástol aj počet jeho dopisovateľov zo Slovenska. Ako jeden z najvýznamnejších sa spomína Jozef K. Viktorin. Pretože Havlíčkovi do Slovana nielen posielal príspevky, ale aj s ním súkromne korešpondoval, upadol do podozrenia panujúceho režimu. Keď Havlíčka zatvorili a deportovali, aj on mal veľké vyšetrovania a nepríjemnosti najmä potom, keď rakúska polícia u neho objavila Havlíčkove listy. Havlíček mal veľký vplyv aj na pokrokového slovenského novinára a dramatického spisovateľa Jána Palárika. O jeho korešpondencii s Havlíčkom počas revolúcie vedela aj cirkevná vrchnosť, ktorá ho aj zato prenasledovala.

Havlíčkov Slovan bol jediným tlačovým orgánom, ku ktorému sa s dôverou obracali všetci odporcovia bachovského absolutizmu a viedenskej reakcie. Napr. študent bratislavského lýcea Andrej Krman písal v tejto dobe Samovi B. Hroboňovi o svojom veľkom sklamaní z cisárskej Viedne, ktorá zavrhla Slovákov a hanebne ich podviedla, napriek tomu, že jej počas revolúcie pomáhali. Preto aj ostro kritizoval vládu, ktorá nechcela povoliť zavedenie slovenčiny do škôl a úradov na našom území. Trpko však vyčítal aj slovenskej maloburžoázii a inteligencii jej ľahostajnosť k národným veciam, opatrníctvo a pasivitu: “Zhováral som sa o tomto i s Hurbanom a Štúrom, ale tí, tiež čakajúc, provizórnej vlády, dúfali...Písal som o tom redakcii do Viedni (rozumej do Slovenských novín), poslal som jim články, ale oni iba výťahy z nich dali, sa to celky černožltácke, nie pre národ náš noviny. Za tým (som) Havlíčkovi písal, ktorý ich vyčistil, ba i do Pešte (Presse), v ktorých to pod dopisom z Trnavy vyšlo".

Pokroková časť slovenských národovcov považoval a Slovana aj za tlmočníka našich národných a sociálnych požiadaviek, pretože ho k tomu oprávňoval Havlíčkov “princíp, jeho politicko-národní stanoviště z nehož se na záležitosti všeslovanstva díva...„.

Vládne kruhy dobre vedeli, akým im je Havlíčkov Slovan nebezpečným protivníkom ako aj o tom, že má silné politické pozície aj na Slovensku. Preto hneď po úradnom zákaze jeho kolportáže v Prahe, dochádza k podobnému zákazu pre územie celého Uhorska. Keď sa tak stalo, zo Slovana sa postupne vytrácali príspevky slovenských dopisovateľov, aj keď celkom nikdy neustali. Karel Havlíček musel však už vtedy čeliť aj novému nebezpečenstvu. Bol ním reakcionársky a protiľudový Vídeňský denník, ktorý sa snažil dezorientovať verejnosť a strhnúť na stranu rakúskeho absolutizmu aj celé slovenské národné hnutie. Napriek tejto zložitej situácii Havlíčkov kutnohorský časopis až do svojho zániku, vynúteného terorom absolutizmu, nestratil nikdy zo zreteľa vývoj politických udalostí na Slovensku už aj preto, lebo spoluprácu pokrokových vrstiev českej a slovenskej spoločnosti považoval za jedno zo základných kritérií svojej politiky.

Ani Hurbanov útok vo Vídeňskom denníku, ani prenasledovanie zo strany štátnej moci a cirkvi nemohlo poraziť Havlíčkovych stúpencov na Slovensku v ich nerovnom boji proti vládnemu teroru. Píše aj naďalej protestné články do kutnohorského Slovana a rozširujú svoje opozičné názory aj na slovenskom vidieku. Očakávali bezohľadný postup vlády, jej represálie a teror, a preto ani po zákaze kolportáže Slovana v Uhorsku, neboli zastrašení a nekapitulovali. Vyhlasovali, že “povědomí slovanské podobné demonstrace neukolébají do konečného spánku“. Preto aj nezmieriteľne kritizovali z takýchto pozícií Víděnský denník i vládne Slovenské noviny.

Keď sa stupňovalo prenasledovanie protivládnej opozície a Havlíčkovho Slovana, prišli na pomoc cisárskemu dvoru aj Slovenské noviny. Lichard v nich uverejnil “Výťah z nového trestného zákona", ktorým sa zrušila sloboda tlače, vyhlásená vo Viedni 13. marca 1848. Zaviedol sa súčasne systém vysokých kaucií a nariadilo sa, že redaktor a vydavateľ musia bývať v mieste vydávania svojich novín, alebo časopisu. Podstatne sa sťažilo povoľovanie na zakladanie novín a zaviedol sa systém troch výstrah, ktorý umožnil administratívnou cestou zastaviť akékoľvek noviny nevyhovujúce vláde. V celej rakúskej monarchii sa vedelo, že tento zákon vydala vláda urýchlene hlavne preto, aby mohla čo najskôr umlčať Havlíčkovho Slovana.

Daniel Lichard, ktorý sa ešte tesne pred revolúciou tak odhodlane bil za slobodu tlače, teraz v dusivej atmosfére bachovského absolutizmu doslova píše: „Tyto předpisy zákona tiskového jsou ovšem přísne, ale mají své dobré příčiny. Nebo když se co každý poctivý spisovatel s vďečnosti přijme, od předbežné cenzury konečně ustoupilo, musely se tisku takové medz položiť, aby se ledakterý známosti a statečnosti prázdny člověk nedomníval, že na této cestě bez odpovědi a trestu pelešiti múže“. Tu už Lichard ako tlmočník oficiálnej vládnej politiky škodil aj slovenskému národného hnutiu napriek tomu, že sa mu snažil subjektívne slúžiť.

Havlíček koncom roku 1850 bol silne deprimovaný zákazom kolportáže svojho Slovana v Prahe a v Uhorsku a pomýšľal aj na jeho zastavenie. No premohol túto duševnú krízu a rozhodol sa bojovať tlačeným slovom, pokiaľ ho násilne štátna moc neumlčí. Stalo sa tak onedlho. Po dvoch úradných výstrahách sa už potom rozhodol sám, hoci nedobrovoľne zastaviť vydávanie Slovana. Ak by totiž jeho časopis zastavili administratívne úradné miesta po tretej výstrahe, bola by prepadla kaucia na Slovana v prospech štátu. A to Havlíček nechcel dopustiť. Vláda síce Slovan mohla násilne umlčať a zvíťaziť, no tento boj morálne aj tak prehrala. Havlíček mal pravdu, keď hovoril, že za slovenskými a českými stúpencami bachovského absolutizmu stojí iba “několik profesorů a několik hierarchistů". Zánik Víděnského denníka im zasadil vážnu ranu. Dostávali sa čoraz viacej do izolácie a strácali vplyv na vývoj slovenského národného hnutia, ktoré sa uberalo iným smerom.

Posledné „zbohom“ Slovana Víděnskému denníku bolo až prekvapujúco výstižné, charakterizujúce presne budúci vývoj: “Brzy budou kosti srovnány k otcům...Slovan umře nepřirozenou smrtí v nejlepší síle. Víděnský denník zmrtva narozen jest; ale Slovan i po své smrti bude míti více života, než Víděnský denník při svém narození. Slovan až skoná budou zvonit všude hrany a na tisíce věřných přátel bude ho litovati, tebe milý Denníku až zhasne tvůj kahánek v tichosti zavezou do některé šachty víděnské a žádny se ani nezeptá, kde jsi pochován…".

Karol Havlíček-Borovský teda pod tlakom štátnej moci, zakončil poslednú stránku svojho revolučného a pokrokového časopisu, Slovan je však až dodnes živým a stal sa už klasickým dedičstvom dejín českého novinárstva. Osamelý, no nebojácny hlas Slovana v dobe bachovského teroru znel tak mocne, že ani po desaťročiach sa naň nezabúda.

• Karel Hynek Havlíček Borovský