Vídeňský denník
Vídeňský denník boli české noviny vychádzajúce počas bachovho absolutizmu.
Okolo grófa Leva Thuna - ministra školstva - sa po revolúcii vo Viedni sústredila skupina českých intelektuálov, ktorú možno oprávnene nazvať politickými prebehlíkmi a reakcionármi (Ján Votka, Jozef a Hermenegild Jireček a iní). Im bolo zverené redigovanie Vídeňského denníka, ktorý bol založený predovšetkým preto, aby polemizoval s Havlíčkovým Slovanom a paralyzoval - tak jeho vplyv v českých i v slovenských krajoch.
Medzi Víděnským denníkom - ako orgánom oficiálne súkromným a úradnými Slovenskými novinami neboli veľké rozdiely v politickej línii, ba ani v spôsoboch boja proti odporcom absolutizmu. Víděnský denník len navonok vystupoval ako „nezávislé noviny“. V skutočnosti bol však financovaný z tajných fondov Ministerstva vnútra, pričom oboje noviny boli tlačené v tej istej tlačiarni Mechitaristov vo Viedni. Po zániku Víděnského denníka, ktorý nasledoval onedlho po zastavení Slovana, prešli jeho redaktori do Slovenských novín, prípadne sa stali ich spolupracovníkmi.
Českí konzervatívni politici na čele s ministrom Thunom sa snažili o rozbitie českej národno-liberálnej strany a teda aj o porážku Karola Havlíčka na poli publicistiky. Ich cieľom bola tiež likvidácia pokrokového federatívneho zriadenia Rakúska, ktoré presadzoval tiež časopis Constitutioneles Blatt aus Böhmen. Keď bolo zjavné, že úradné Pražské noviny prehrali polemický zápas s Havlíčkovým Slovanom, usiloval sa Thuna a jeho spojenci o založenie nových, tentoraz účinnejších novín. Snažili sa pritom, aby to boli noviny navonok nezávislé, pretože verejnosť k úradným a vládou podporovaným novinám mala veľký odpor.
Prípravami na založenie Vídeňského denníka sa zaoberal dr. Antonín Beck - hlavný cenzor Slovenských novín, ktorý bol už od roku 1841 v úzkom dôvernom styku s grófom Levom Thunom. Beck ako Bachov tajomník sa už koncom roku 1849 bezúspešne pokúšal kúpiť Havlíčka a jeho Národní noviny. Jeho pomocníkom pri zakladaní Víděnského denníka bol Jozef Jireček, neskorší minister v Hohenwartovej vláde, ktorý bol začas aj redaktorom Havlíčkových Národných novín. Odtiaľ ho však Havlíček v júli roku 1848 vyhodil ako „Thunovu tajnú políciu“. Preto ešte aj roku 1850 Havlíček nazýval Jozefa Votku a Jozefa Jirečku „politickými prebehlíkmi“.
Zakladatelia Vídeňského denníka sa snažili mu zachovať povesť nezávislosti. Mala ho vydržiavať akciová spoločnosť, na ktorú vysokí českí šľachtici zozbierali sumu 8000 zl., čo však na réžiu denníka nestačilo, prečo musel byť financovaný aj zo zdrojov ministerstva vnútra. V nemeckom prospekte „ k upisovaniu akcii Víděnského denníka“, jeho tvorcovia tvrdili, že to bude vraj najlepší český tlačový orgán, pričom sa len s pohŕdaním ako o ľudových novinách vyslovovali o Slovenských novinách, Vlastimilovi, Věstníckych novinách, Večernom liste, Moravských a Pražských novinách.
Prvé číslo Vídeňského denníka vyšlo 9. júla 1850 s podtitulom: Noviny politické a literárne. Vychádzali denne okrem nedele. Zodpovedným redaktorom novín bol Ján Votka - niekdajší radikál a priateľ J. V. Friča, neskôr renegár a vysoký hodnostár jezuitského rádu v Prahe. Posledné číslo Víděnského denníka vyšlo 14. januára 1852.
Noviny mali aj literárnu prílohu Vesnu, ktorá vychádzala ešte pol roka po ich zániku. Nie je náhodné, že práve redakcia vládnych Slovenských novín sa snažila aj po zániku Víděnského denníka udržať Vesnu pri živote, čo sa jej však nadlho nepodarilo.
Víděnský denník už od svojho prvého čísla ostro kritizoval Karola Havlíčka-Borovského a jeho Slovan, pričom stále zdôrazňoval, že tak robí samostatne bez závislosti na cisárskej Viedni. Preto Havlíček dokazoval, že sú to vládou tajne financované noviny, o ktorých nezávislosti sa vôbec nedá hovoriť. Havlíček bol dobre informovaný o plánoch českých šľachtických reakcionárov vo Viedni, ako aj o zákulisnej činnosti redaktorov Víděnského denníka. Jeho informátorom bol Slovák Eugen Zlatiborský, neoficiálny redaktor Slovenských novín a autor početných článkov o Slovensku uverejnených v Slovenských novinách a vo Víděnskom denníku. Ďalšími boli Ferdinand Koppa, bývalý spolupracovník Včely a Národných novín a spolupracovník Víděnského denníka Václav Tieftrunk.
Víděnský denník, podobne ako vládne Slovenské noviny presvedčoval našich rodákov, že vláda v krátkom čase odstráni vinníkov protislovenského teroru medzi vysokými úradníkmi. Musel však pritom priznať, že “položení Slováku jest méně skvěle, než bylo před válkou", pretože ľud sa právom sťažuje na zvyšujúce sa ceny a dane. Keď minister Bach zakázal agitáciu za “samostatnú korunnú zem", Víděnský denník musel priznať, že “samostatnost Slovenska jest pro nynějšek marný účel". Zavinil si to vraj sám slovenský národ, lebo “nedostál té úloze, jaká mu příslušela". Tvrdili, že treba naďalej plniť líniu „viedenských Slovákov“ a uspokojiť sa s podávaním žiadosti o národnú rovnoprávnosť na ministerstvo vnútra a na cisársky dvor - čo bolo prejavom úplne skrachovanej politiky. Vývoj udalostí na Slovensku však dal za pravdu bojovníkom proti vládnemu teroru a absolutizmu - Karolovi Havlíčkovi-Borovskému a jeho stúpencom.
Víděnský denník, ktorý mal spočiatku na Slovensku hodne dopisovateľov, stratil veľmi rýchlo priazeň nášho obecenstva. Stalo sa tak potom, keď sa presvedčilo, že je to vládou financovaný, reakcionársky tlačový orgán. Počet jeho predplatiteľov prudko klesal a koncom roku 1850 mal ich už iba 250. O postavení týchto novín niet jasnejšieho svedectva, ako je po nemecky písaná bilančná správa o jeho pôsobení za prvý polrok 1850, v ktorej sa hovorí: “Tajní odoberatelia Víděnského denníka dávajú si noviny posielať okľukami a zaliezajú do tmavých kútov, keď ich čítajú, aby nevyšlo najavo, že sa dávajú informovať reakčnými, aristokratickými, centralistickými ideami, ktoré tieto kúpené vládne noviny nakvapkávajú do uší svojich nič netušiacich čitateľov". Havlíčkov časopis vytlačil z našich krajov nielen Slovenské noviny, ale aj Víděnský denník, ktorého vládna politika nenašla medzi našimi čitateľmi veľa stúpencov.
Do Vídeňského denníka napísal obsiahly anonymný príspevok aj Jozef M. Hurban pod názvom: “Hlas ze Slovenska o centralisací a foederací". (Roku 1851 tento príspevok vyšiel ešte raz ako osobitná brožúra vo Viedni.) V ňom Hurban ostro odmietol Havlíčkovu federatívnu politiku, ako aj jeho kritický vzťah ku spisovnej slovenčine v predchádzajúcich rokoch (Pozri Havlíčkov Slovan). Zastával sa tu vládnej, reakčnej politiky snáď aj preto, aby si naklonil cisársku Viedeň a získal od nej povolenie na vydávanie politických novín. Je možné, že Hurbana k tomuto kroku viedla nielen politická taktika, ale aj snaha prinútiť Viedeň postaviť sa proti separatistickým snahám maďarskej vládnucej triedy, prejavujúcimi sa aj v nacionálnom útlaku Slovákov. Nijaký z týchto Hurbanových predpokladov sa však neuskutočnil. Sám mal napriek všetkému vážne výhrady aj proti Víděnskému denníku, pretože aj ten patril medzi horlivých rozširovateľov staroslovenčiny v našich krajoch a medzi kritikov štúrovskej politiky. Pre publikovanie svojho Hlasu ze Slovenska si Víděnský denník vybral pravdepodobne len preto, že išlo o špeciálny protihavlíčkovský tlačový orgán. Do Slovenských novín tento príspevok poslať nemohol, lebo vtedy bol už v ostrých polemikách s Danielom Lichardom. Preto mu ani vôbec nevadilo, že o niekoľko mesiacov neskôr Víděnský denník stál pred zánikom. V januári 1852 písal o tom Danielovi Slobodovi: “České časopisy, ktoré nám vždy memento mori privolávali pre slovenčinu - jeden za druhým padajú do jamy nám vyhrabanej. Na hrob Viedenského denníka by si mal hymnu alkaickú spraviť. Vesna pôjde nezadlho za ním...Víděnský denník prehajdákal pár tisíc - a tož půjde, ba šal již spát…".
Forma Hurbanovej kritiky Karola Havlíčka - Borovského bola v tomto príspevku veľmi útočná. Názory kutnohorského redaktora mu boli „hubáčstvím vtipným na papíře stvořeným v mysli úzke kmenové žistnosti a nadutosti“. Jeho federatívny princíp vysvetľoval ako nadvládu „maďarsko-vlasko-poľského panstva“. Vyčítal Havlíčkovi jeho odpor proti spisovnej slovenčine a tvrdil, že chce Slovensko vydať napospas maďarizácii. Hurban tu tvrdil úplne v rozpore so skutočnosťou, že Slovákom “centralisace za krátky čas...přece již všelicos požehnaného a žádouciho přinesla". Vláda vraj za krátky čas odstráni u úradov všetkých nepriateľov Slovákov, čo bolo prejavom značnej Hurbanovej politickej naivity. Hurban na tomto mieste vyzýval svojich krajanov, aby podporovali Víděnský denník, “jehož hlubší bádaní a směr opravdu vznešený Slovenstvu více prospeje, než všechna nemecko-francouzska oposice p. Havlíčkem přežvýkaná". V závere vyhlásil, že Havlíček “pro Slovensko jest neštestí a Bůh chráň slovenský národ od jeho politiky".
Hurban sa s „Hlasom ze Slovenska o centralisací a foederací“ dostal do úplného rozporu so svojím kritickým vzťahom k cisárskej reakčnej Viedni, ktorý tak jednoznačne dokazoval na Slovenskom zjazde v Prahe roku 1848, ale aj inokedy. Po revolúcii vláda nesplnila ani minimum požiadaviek vodcov slovenského povstania a samého Hurbana nemilosť a falošnosť viedenských politikov postihla veľmi citeľne. Ak aj potom všetkom dúfal, že bachovský absolutizmus predsa len bude k Slovákom žičlivejší, sklamal sa. Centralizácia, ktorú tak vášnivo propagoval síce zvíťazila, no zničila nielen Havlíčkovho Slovana a násilne umlčala protihabsburskú a protiabsolutistickú opozíciu, ale ochromila a hrozila udusiť aj slovenské národné hnutie.
Treba však zdôrazniť, že s takýmto centralistickým, protihavlíčkovským Hurbanovým stanoviskom nesúhlasilo veľa slovenských národovcov a medzi nimi aj štúrovcami. Neznámy dopisovateľ v Havlíčkovom časopise odpovedal Hurbanovi v mene tých Slovákov, ktorí sa nechceli zmieriť s policajným režimom a s reakčnou viedenskou vládou: “Tu se jedná o česť Slovenska. Historie bude někdy přísne soudy vynášet nad smyšlením...jež národové v nynější jistě kritičné době zastávají a bolelo by nás, aby celé Slovensko chybnou jakousi politikou jednoho člověka zapsáno bylo pro budoucnost do černé knihy pp. centralistů...My s principem i formou Slovana úplně souhlasime a cestu jež on nám ukazuje v politice naši národní nastoupit chceme...Víděnský denník ani tolik samostatnosti a zmužilosti nemá v spravedlivé hájené práv slovenských vůbec a slovanských zvláště, jako vládní Slovenské noviny". Podobné stanovisko zaujal Havlíček-Borovský vo svojej odpovedi Hurbanovi, v ktorej odhalil aj anonymitu jeho príspevku.