Hamburger SV

HSV na severe vládol, ale v novo utvorenej Bundeslige si nedokázal zaistiť ďalší majstrovský titul, v sezóne 1965/1966 vyhral HSV v 22. kole 8:0 nad Karlsruher SC, čo je dodnes jeho najvyššie víťazstvo. HSV rozkvital, v rokoch 1978 - 1984 získal Hamburg 3x majstrovský titul a vo zvyšných sezónach sa umiestnil aspoň na druhom mieste. V období od 16. januára 1982 až do 29. januára 1983 bol HSV v nemeckej Bundeslige 36 zápasov v rade za sebou bez porážky[1], tento výkon si až doteraz drží rekord v histórii klubu. V 90-tych rokoch sa HSV veľmi nedarilo a v bundeslige sa posunul medzi priemer ligy. Málokedy sa fanúšikovia dočkali miesta v Pohári UEFA. V niekoľkých momentoch hral HSV dokonca proti zostupu. Na začiatku 90. rokov sa musel HSV kvôli vysokým dlhom báť o svoju existenciu, klub bol ale zachránený veľmi lukratívnym prestupom vtedy najlepšieho hráča Thomasa Dolly do Lazia Rím.

Až s dostavaním nového štadióna mohol Hamburger SV opäť konkurovať v boji o úspech. V sezóne 1999/2000 skončil HSV na treťom mieste a dokázal sa prvýkrát kvalifikovať do Ligy majstrov. Hneď v prvom zápase sa HSV stretol s vysoko favorizovaným Juventusom Turín a uhral remízu 4:4, vonku v Turíne HSV dokonca vyhral 3:1, v skupine ale skončil na 3. pozícii a hral pohár UEFA, tam stroskotal na AS Rím. K prvému titulu po 16 rokoch sa Hamburg dostal v roku 2003, a to výhrou pohára DFB (x Borussia Dortmund 4:3). V sezóne 2005/2006 vyhral HSV opäť obe zápasu proti Bayernu Mníchov, to sa podarilo naposledy v sezóne 1981/1982. V roku 2005 vyhral HSV v konečnom kole pohári Intertoto proti Valencii a kvalifikoval sa tým do Pohára UEFA. V skupine skončil HSV na druhom mieste a následne vypadol v osemfinále proti Rapidu Bukurešť. Na konci sezóny 2005/2006 skončil HSV na treťom mieste ligy.

Na začiatku sezóny 2006/2007 sa veľa zmenilo, odišli hráči ako Sergej Barbarez, Khalid Boulahrouz alebo Daniel Van Buyten. Tím sa dokázal proti Osasune (0:0 a 1:1) kvalifikovať do skupinovej fázy Ligy majstrov. V skupine skončil HSV s piatimi prehrami a iba raz výhrou na poslednom mieste. V bundeslige sa Hamburger SV dostal po 20. kole na posledné miesto. Vedenie na túto situáciu zareagovalo vyhadzovom trénera Thomasa Doll, na jeho miesto prišiel Huub Stevens. Tomu sa s HSV podaril veľký posun dopredu, nakoniec skončil na 7. mieste a vďaka tomu, že 1. FC Norimberg získal DFB-Pokal sa HSV dostal ešte do pohára Intertoto. V tejto sezóne si HSV pripísal klubový rekord v priemernej návštevnosti klubu (56.000 divákov).

V sezóne 2007/2008 sa HSV prebojoval cez pohár Intertoto do Pohára UEFA. V lige sa klube viedlo oveľa lepšie a takmer cez celý priebeh súťaže sa držal na špici. Po oznámení Stevensa, že po sezóne opustí HSV a pridá sa k PSV Eindhoven, trochu znížilo produktivitu hráčov, HSV tak opustil boj o Ligu majstrov. V poslednom zápase proti Karlsruher SC sa ale tímu podaril výsledok 7:0, vďaka ktorému sa následne dostali na miesto zaručujúce účasť v Pohári UEFA. Novým trénerom sa stal ďalší Holanďan, Martin Jol. Klub opustila veľká opora a kapitán Rafael van der Vaart, ktorý odišiel do Realu Madrid. Vďaka príjmom za tento prestup si HSV dokázal okrem iného dovoliť hráčov ako Thiago Neves, Alex Silva, Marcell Jansen alebo tiež Mladen Petrić (čiastočná výmena za Mohameda Zidana), ktorému sa zatiaľ skvele darí v nahradzovaní van der Vaart.

Pod Martinom Jole zaznamenal Hamburger SV v sezóne 2008/2009 najväčšie úspechy za posledných 26 rokov. Prebojoval sa do semifinále Pohára UEFA i DFB, v oboch súťažiach však vypadol s miestnym rivalom Werderom Brémy. Nakoniec si HSV vďaka piatemu miestu zabezpečil účasť v novo vzniknutej Európskej lige, nástupkyňu Pohára UEFA. 26. mája 2009 klub oznámil, že Martin Jol predčasne ukončil svoju zmluvu a odchádza do Ajaxu Amsterdam. Jeho nástupcom sa stal tréner Bayeru Leverkusen Bruno Labbadia.

Hamburg zahájil ligový ročník 2015/16 porážkou 0:5 na ihrisku Bayernu Mníchov.[2] Tím Bruna Labbadii týmto naviazal na prehru z 1. kola domáceho pohára zo začiatku augusta, kedy Hamburg vypadol s tímom Carl Zeiss Jena. Tím okolo kapitána Johana Djouroua a záložníka Lewisa Holtbyho sa oproti predchádzajúcim dvom rokom vyhol záverečných bojov o záchranu a skončil uprostred tabuľky na desiatom mieste. Vo svojej druhej sezóne sa začal presadzovať Nicolai Müller, ktorý utvoril ofenzívne kombo po boku Pierra-Michela Lasoggy. V 6. kole zvíťazil Hamburg 1:0 vďaka neskorému gólu Michaela Gregoritsche vonku na pôde nováčika Ingolstadtu. Na jar sa Lasogga dvoma gólmi zasadil o víťazstvo 2:1 nad rivalom Werderom Brémy.

Labbadia dostal do ďalšej sezóny posily - dorazili americký útočník Bobby Wood či záložníci Alen Halilović a Filip Kostić.[3] Severonemecký celok sa opäť zaplietol do záchranárskych bojov, trénera Labbadiu už na jeseň nahradil Markus Gisdol. Pred posledným 34. okolo bol Hamburg na 16. priečke so stratou dvoch bodov na Wolfsburg a na domácom štadióne tak preto potreboval vyhrať, aby sa vyhol playoff proti tretiemu umiestnenému tímu 2. Bundesligy. Boli to Vlci, ktorí sa dostali do vedenia 1:0, lenže góly Filipa Kostića a Luca Waldschmidt otočili výsledok zápasu na 2:1 pre domácich.