Generácia 90

Generácia 90 (alebo aj Generácia deväťdesiatych rokov) je termín, ktorý v roku 2004 prvýkrát použil slovenský filmový kritik, publicista a prekladateľ Pavel Branko.

Medzi novinármi sa tento názov celkom ujal a charakterizuje tvorbu konškolákov, ktorí doteraz znamenajú vrchol v súčasnej dokumentárnej tvorbe na Slovensku.

Jedná sa o generáciu tvorcov-dokumentaristov, ktorí svoje dokumentárne filmy začali natáčať v deväťdesiatych rokoch. Je to zároveň pomenovanie skupiny autorov, ktorí sa individuálne vyhranili a majú spoločný len esteticko-producentský základ. Estetický v tom zmysle, že všetci tvorcovia vyrastali buď priamo alebo aspoň sprostredkovane z tandemu Dušan Hanák a Martin Slivka.

Generácia 90 bola otvorená a nezaťažená udalosťami spred revolúcie, niesla však bremeno hľadania finančnej podpory v čase hlbokej krízy slovenského filmu. Jej tvorcovia už vo svojich študentských filmoch priniesli nové prvky v ponímaní filmového dokumentu, ktoré odvtedy naďalej rozvíjajú. Prehodnocujú tradičný vzťah dokumentu ku skutočnosti a prekračujú druhové a žánrové hranice, ale priniesli tiež nové dimenzie v produkcii dokumentu (v čase, keď študovali, nebolo zvykom vytvárať vlastné produkcie, okolnosti ich však naučili, že môžu aj sami, alebo cez firmy, ktoré si na tento účel sami vytvoria, žiadať a dostávať financie z fondov a grantov), hľadajú tiež nové cesty k divákom.

Túto generáciu najviac poznačili traja pedagógovia a dokumentaristi: Dušan Hanák, Martin Slivka a Boris Hochel.

Najsignifikantnejší dokumentaristi Generácie 90

Spoločné znaky

Pavel Branko píše o týchto spoločných znakoch Generácie 90: „Pátravý vhľad do vnútorného sveta protagonistov, psychologizácia, aj keď iba observatívna, teda čosi, čo ortodoxný dokumentarizmus jednej celej tvorivej fázy chápal viac-menej ako zakázané územie.“[1]

Inde zase píše o „dokumentaristike osobitného, psychologického razenia“[1] a o „dôraze na autenticitu a reportážnosť“[2].

Píše aj, že: „Túto generáciu prevažne charakterizuje v jej najautentickejších inšpiráciách záujem nie o veľké sociálne či sociologické sondy, ale skôr pohľad na svet a život cez „kvapku vody“, cez individuálny osud alebo rodinnú skupinu, niekedy aj rovno autobiograficky.“[2]

Peter Kerekes v rozhovore pre dokofilm.sk hovorí: „Možno nás charakterizuje práve to, že rozmýšľame v tradične filmovej, záberovej estetike.“[1]

Režijné prístupy vybraných troch režisérov Generácie 90

Zuzana Piussi

V jednom rozhovore konštatuje, že vyrába „kreatívne dokumenty“ (myslí tým „umelecké filmy“, nie „dokumenty pre televíziu“). Hovorí: „Robím filmy ako provokáciu. Film musí mať zmysel pre humor. Aj v Stoke prevládol často smiech slzy. Dokument môže vzniknúť iba vtedy, keď sa vám ľudia otvoria.“ Čo sa týka filmu Od Fica do Fica, ktorý ukazuje protesty Gorila s pokusom preskúmať ich organizačné zázemie, hovorí nasledovné: „scéna z filmu, v ktorom sa ľudia zhromaždili na Hlavnom námestí a ktorá sa pokúša vyvolať diskusiu k témam národnej obrany a hospodárskeho rastu, sa ponáša na surrealistickú poetiku divadla Stoka. Je to moja obľúbená scéna. Ukazuje ako nestálo funguje systém na Slovensku, keď sa ľudia musia na čomsi dohodnúť. Scény ako táto nemôžu byť inovatívne, jednoducho vás inšpirujú a zachytíte ich.“[3]

Jej autorské dokumenty divákom v prvom rade nič nevnucujú, množstvo otázok z nich plynúcich necháva zámerne nedopovedaných, aby si diváci mohli urobiť svoj vlastný názor na danú problematiku. Zároveň odmieta akékoľvek predsudky. Jej filmy sú pre ňu akýmsi prostriedkom k eliminovaniu predsudkov.[3]

Spoločným znakom všetkých jej autorských dokumentov je provokácia a veľmi krátka doba ich realizácie. Vo svojich dokumentoch hľadá odpovede na to, čo by sme všetci radi vedeli, len sa zväčša bojíme spýtať.

Peter Kerekes

Jeho filmy sú poznačené dvoma poetikami. Prvou je tá hanákovská, čisto filmová, a druhou je vachkovská – spochybňujúca, akčná. Inými slovami je to dokumentarista, ktorý sa snaží autentické zosnímané scény zámerne štylizovať. Zo svetových dokumentaristov podobný režijný prístup zastáva napríklad Ulrich Seidl.

Peter Kerekes má na jednej strane veľký rešpekt k protagonistom; nikdy si nerobí srandu proti nim, iba s nimi. Na druhej strane má určitú nedôveru voči realite, snaží sa preniknúť pod jej povrch, a čo je pre jeho filmy úplne najdôležitejšie: snaží sa prísť k pointe nejakým vtipom. Nie kvôli tomu, aby sa ľudia rehotali, ale preto, aby sa ľudia zasmiali vtedy, keď pochopia súvislosti.

Filmový publicista a kritik Pavel Branko jeho tvorbu definuje takto: „Jeho dokumenty sú spravidla výsledkom výprav do hlbín ľudských duší, či už jednotlivcov, sociálnych skupín alebo kombinácie oboch. Štylisticky nadväzuje na poetiku asociatívnu či pocitovú, pracuje s metaforikou, kontrastom a kontrapunktom, obja­vujúc mnohotvárnosť slovenskej multietnicity. Každým filmom zatiaľ vstupoval aj poe­tikou na nový, skladobne neprebádaný terén, nestaval na istote už overeného, a každým slávil úspech.“[2]

Pavol Barabáš

Ako prvý rozvinul zárodky „extrémnej“ dokumentaristiky, založené ešte v podmienkach štátneho filmu (Ján Piroh – Kangčendžonga; 1981).

Pavol Barabáš je tak trochu opakom režijného prístupu Petra Kerekesa, pretože skladba Barabášových filmov je spravidla prehľadná, vizuálny profil podmanivý, dej pútavý a sprievodné slovo práve len sprievodné slovo. Je to typ priamočiarej dokumentaristiky, autorsky postavenej na odvekej túžbe človeka vkročiť tam, kam ešte nik nevkročil a kam zaňho vkročili zobrazení pozemskí hrdinovia bez bázne a hany.

Filmy
  • ...nepozná ona mňa, ani ja ju. (r. Jaroslav Vojtek; 1995)
  • Kameň po kameni (r. Jaroslav Vojtek; 1996)
  • O troch dňoch v Jasovskom kláštore (r. Peter Kerekes; 1996)
  • Budeme mať výkony, budeme mať diplomy (r. Juraj Lehotský; 1997)
  • Ladomírske morytáty a legendy (r. Peter Kerekes; 1998)
  • Hlas 98 (r. Marek Kuboš; 1998-99)
  • Ochrana úradu (r. Marko Škop; 1999)
  • Otvorené okná (r. Robert Kirchhoff; 2000)
  • Taká malá propaganda (r. Marek Kuboš; 2001)
  • Rómsky dom (r. Marko Škop; 2001)
  • Dobrovoľníci (r. Marek Šulík; 2001)
  • Hej, Slováci! (r. Robert Kirchhoff; 2002)
  • 66 sezón (r. Peter Kerekes; 2003)
  • Výmet (r. Zuzana Piussi; 2003)
  • Blázonko (r. Jaroslav Vojtek; 2003)
  • My zdes (r. Jaroslav Vojtek, 2005)
  • Cesta za snom (r. Jaroslav Vojtek; 2005)
  • Iné svety (r. Marko Škop; 2006)
  • Slepé lásky (r. Juraj Lehotský; 2008)
  • Hranica (r. Jaroslav Vojtek; 2009)
  • Osadné (r. Marko Škop; 2009)
  • Krehká identita (r. Zuzana Piussi; 2012)
  • Od Fica do Fica (r. Zuzana Piussi; 2012)

Externé odkazy

Referencie
  1. http://dokofilm.sk/rozhovor/v-pribehoch-a-osudoch-ludi-hladam-odpovede-na-svoje-otazky/
  2. http://old.filmsk.sk/show_article.php?id=2013
  3. ULIČIANSKA, Zuzana. Od Piussi do Piussi - slabý hlas, ktorý výrazne počuť (rozhovor), in: SME, 21.12.2012, [cit. 2015-01-28]
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.