Farneský býk

Farneský býk (tal. Toro Farnese) je rímska kópia mramorového súsošia z helenistického obdobia uložená v Národnom archeologickom múzeu v Neapole.[1][2]

Farneský býk, Museo Nazionale, Neapol

Je to najväčšie staroveké súsošie, aké bolo kedy objavené.[3]

História

Toto súsošie bolo nájdené v roku 1545 v rímskych Caracallových kúpeľoch, počas vykopávok, ktorých objednávateľom bol pápež Pavol III., aby tak získal staroveké sochy na výzdobu svojho sídla, Farneského paláca (Palazzo Farnese) v Ríme. Bola to značne poškodená rímska kópia gréckeho originálu, ktorú zreštaurovali. V 18. storočí sa dostala do neapolskej kráľovskej zbierky, neskôr do múzea v Neapole.[1][2]

Autorstvo

Autorstvo a datovanie diela je neisté.[2] Podľa mnohých znalcov umenia originál tohto diela zhotovili v 1. storočí pred Kr. grécki sochári, bratia Apollónios a Tauriskos,[4] ktorí pôsobili na ostrove Rodos.[3] Rímsky historik Plínius uvádza, že bolo neskôr odvezené do Ríma, kde sa stalo vlastníctvom rímskeho politika a obdivovateľa umenia Asinia Pollia.[5]

Opis

Je to viacfigurálna mramorová pyramidálna kompozícia (ktorá umocňuje napätie),[6] vysoká približne 3,70 m.[2] pôvodne zhotovená z jedného bloku mramoru so základňou 2,95 × 3,00 m s hmotnosťou 24 ton.[7] Na súsoší je badať silný vplyv rodoskej sochárskej školy z helenistického obdobia, zo školy umelcov, ktorí sa vedome usilovali zachytiť skutočnosť v jej rozmanitých prejavoch.[8]

Súsošie znázorňuje potrestanie Dirky, ktorú Antiopini synovia Amfión a Zéthos priviazali býkovi na rohy, aby ju uvláčili na smrť.[1] Na scéne kompozície súsošia sa však objavili ďalšie sekundárne postavy, ktoré boli pridané v 16. alebo 18. storočí: pes, dieťa a druhá ženská postava, Antiopa.[2] Jej kompozícia je tak veľmi zložitá, že sa nedá vnímať ako celok, nech sa na ňu dívame z akéhokoľvek uhla.[1]

Detaily súsošia

Toto monumentálne súsošie poslúžilo za vzor pre malé porcelánové sošky v kráľovskej porcelánke v Capodimonte (Porcellana di Capodimonte) pri Neapole, jej zložitá kompozícia tak zmenšením na bibelot (malý umelecký ozdobný predmet) iba získala na sugestívnosti.[1]

Referencie a bibliografia

  1. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 188.
  2. Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Toro Farnese
  3. Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 120.
  4. Former Fellow at Cambridge Professor of Humanity at Edinburgh and Vice Chancellor John Hazel, Ma, John Hazel, Routledge, 4. 7. 2013, Who's Who in the Greek World, str. 233
  5. Plínius, Naturalis Historia, 36, 33-34.
  6. Michail V. Alpakov. Dejiny umenia. Bratislava : Tatran, 1981. 61-153-81. S. 170.
  7. Lucilla Bardeschi Ciulich, Pina Ragionieri Silvana, 2010, La vita di Michelangelo, str. 17.
  8. José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 187.
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.