Gaius Asinius Pollio

Gaius Asinius Pollio (76 pred Kr. – 4 po Kr.) bol všestranný rímsky politik a vzdelanec. Pôsobil ako rečník, básnik, historik aj literárny kritik a sám podporoval viacerých umelcov. Pollio sa priatelil mimo iné s Vergíliom, ktorý mu venoval niektoré svoje verše, a s Horatiom.

Život

Pochádzal z mesta Theate (dnes Chieti) ležiaceho na území italického kmeňa Marrucinov. Do politického života vstúpil okolo roku 56 pred Kr. ako zástanca aristokratickej senátorskej šľachty, prívrženec významného politika Publia Cornelia Lentula Spinthra. Spočiatku vystupoval proti triumvirom, Pompeiovi, Caesarovi a Crassovi, mimo iné sa pokúsil roku 54 politicky potopiť ich figúrku, senátora Gaia Porcia Catona, ale bez úspechu.

Z neznámych príčin sa Pollio pridal počas občianskej vojny k Caesarovi hájacemu záujmy ľudovej strany populárov. V Caesarovej armáde a administratíve zastával viacero významné posty. Podľa Plutarcha bol osobne prítomný pri prekročení Rubikonu[1]. Keď Caesarov pochod na Rím spôsobil v radoch aristokracie paniku a viedol k rozkolu, takže časť z nich, vedená Pompeiom, sa uchýlila do Grécka a časť, vedená Marcom Porciom Catonom Mladším, zamierila do Afriky, zveril Caesar Pollionovi dočasne vedenie afrického ťaženia. Pollio sa zúčastnil bitky pri Utike (49 pred Kr.) v Afrike aj bitky pri Farsale (48 pred Kr.), v ktorej bol porazený Pompeius v Grécku. Roku 46 pred Kr. sa zúčastnil druhého ťaženia do Afriky, v ktorom boli Caesarom optimátske sily definitívne porazené.

Pollio sa vojensky zapojil do občianskej vojny ešte raz, a to v roku 44 pred Kr. v Hispánii, kde sa proti Caesarovi postavil Pompeiov syn Sextus Pompeius.

Po Caesarovej smrti
Aureus z roku 41 pred Kr. s podobizňami Marca Antonia a Octaviana

Po Caesarovom zavraždení toho istého roku sa Pollio pridal na stranu Marca Antonia a pokúšal sa o dohovor medzi ním a Caesarovým dedičom Octavianom. Do tohto obdobia spadá jeho možný zásah proti konfiškáciam pôdy pre veteránov, ktorým Pollio zachránil Vergíliov statok v blízkosti Mantuy (dnes Mantova). Básnik sa mu za to odvďačil básňami svojej prvotiny Bucolica.

Roku 40 pred Kr. Asinius Pollio sprostredkoval dohovor v Brundisiu medzi Octavianom a Marcom Antoniom, ktorým na čas dokázal zmieriť rozbroje medzi dvoma mocnými mužmi. Ako odmenu za početné služby dostal od triumvirov konzulát na tento rok. Nasledujúceho roku zastával prokonzulský úrad v Ilýrii, kde porazil dalmátsky kmeň Parthinov a bolo mu povolené sláviť triumf. Po tomto dátume, v dobe kedy sa konflikt medzi triumvirmi vyostroval, sa postupne sťahoval z politického života, aby sa venoval literatúre a histórii.

Život v ústraní

Asinius Pollio sa zaslúžil o založenie prvej verejnej knižnice v Ríme. Postaral sa tiež o tradíciu autorských čítaní, kde pred pozvaným publikom predčítali nádejní i zavedení umelci svoje diela. Na jednom takomto čítaní si údajne všimol Vergília, Pollionovho chránenca a budúceho autora národného rímskeho eposu, cisár Augustus. V osobnom živote bol Pollio veľkým nepriateľom Marca Tullia Cicerona, ktorého pamiatku očierňoval aj po jeho smrti.

Asinius Pollio mal jedného syna, Gaia Asinia Galla.

Dielo

O literárnej tvorbe Gaia Asinia Polliona vieme pomerne málo. Z jeho historického diela Historiae (Dejiny) sa zachovali len sporé fragmenty, z ktorých nie je možné určiť ani obsah ani rozsah diela. Údajne v ňom Pollio popisoval históriu občianskych vojen od vzniku Prvého triumvirátu (60 pred Kr.) až po bitku pri Filipách po Caesarovom zavraždení (42 pred Kr.). Je nejasné, aké politické tendencie dielo vykazovalo.

Pollio bol zástancom aticistického rečníckeho štýlu, tak v rečníctve ako pravdepodobne aj v literatúre. Hoci sa voči iným historikov staval nadmieru kriticky (Liviovi napríklad vytýkal patavinitas, doslova „patavianstvo“ podľa provinčného mestečka Patavia, z ktorého Livius pochádzal), jeho štýl bol ťažko zrozumiteľný a používal neobvyklý slovosled, ktorý sťažoval pochopenie Pollionových myšlienok. Práve pre toto si ho doberal Cicero[2].

Referencie
  1. Plut. Caes. 32
  2. Cic. Orat. 30

Literatúra
  • CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.

Iné projekty
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.