Faedrus
Faedrus (asi 20 pred Kr. – asi 50 po Kr.) bol rímsky bájkar, pôvodom pravdepodobne trácky otrok z Pydny v rímskej provincii Macedónia (dnes Pydna v Grécku). Jeho život a tvorba spadá do obdobia vlády cisárov Augusta, Tiberia, Caligulu a Claudia. Faedrus je považovaný za prvého latinsky píšuceho autora bájok, hoci v skutočnosti iba preložil jambickým senárom grécke bájky pripisované Ezopovi.
Život
Ako sa zdá, Faedrus sa síce narodil v Macedonii, ale už v detstve sa dostal do Ríma, keďže v prológu k tretej knihe svojich bájok spomína, že ako chlapec čítal Ennia. Pretože sa v rukopise svojho diela označuje ako libertus Augusti (Augustov prepustenec), tento cisár mu pravdepodobne daroval slobodu.
Na základe niektorých narážok v tej istej knihe sa usudzuje, že básnik mohol upadnúť do nemilosti u Tiberiovho všemocného prétoriánskeho veliteľa Seiana, a pohnaný pred súd, údajne kvôli niektorým bájkam, v ktorých sa skrývala kritika režimu. Napriek tomu Faedrus prežil tak Tiberiovu vládu ako vládu Caligulu a zomrel okolo roku 50 po Kr.
Dielo
Pred i po dobe Faedrovej zostávala bájka v rímskom prostredí opomínaným žánrom stojacim mimo hlavného prúdu literárnej tvorby. Jej okrajový význam pre rímsku literatúru dosvedčuje nielen to, že až do 1. storočia ju vlastne rímsky svet ako literárny žáner prehliadal, ale i to, že keď ju v tejto dobe konečne uchopil, bolo to prostredníctvom osoby s najnižším spoločenským postavením – otroka. Dokonca ani vydanie Faedrovho bájkarského súboru nevyvolalo v rímskej spoločnosti väčší záujem a ako autor unikol pozornosti významných literárnych osobností svojej i nasledujúcich dôb. Rímsky literárny kritik Quintilianus ho nepovažuje za hodného spomenutia. Na niekoľko zmienok o tomto rímskom Ezopovi možno natrafiť u epigramatika Martiala a neskoroantického básnika Aviena. Iní neskorý básnik Prudentius Faedra imituje.
Faedrov počin je na jednej strane významný, keďže nemá dosiaľ v rímskej tradícii obdoby a do veľkej miery vytvára vzor pre ďalších rímskych i nerímskych bájkarov, na druhej strane neprekračuje hranice svojej bezvýznamnosti oproti iným literárnym formám. Faedrov súbor je dielom obmedzenej originality. Bájkar sa jednoducho obmedzuje na prebásnenie, často bez vyššej literárnej kvality, pôvodnej prozaickej látky gréckych ezopských bájok do latinského jazyka. Rôznorodé grécke predlohy pritom systematizuje a dáva im jednotný tvár, ktorého súčasťou sa stáva použitie zvierat ako protagonistov a uvedenie poučenia na úvod alebo záver bájky. K niektorým bájkam Faedrus primiešava anekdoty z bežného života, ktorým nechýba satirický duch a ktoré práve možno považovať za jeho originálny, kritikou predchnutý prínos do pôvodného gréckeho vzoru.
Faedrus je uvádzaný ako autor približne 90 bájok rozdelených do piatich kníh. Zdá sa však, že jeho tvorba mohla pozostávať z viacerých skladieb, ktoré zostávajú roztrúsené po ďalších rukopisoch, keďže v jednotlivých knihách dokázateľne existujú medzery. Pripisuje sa mu napríklad takmer s istotou ďalších 30 básní zo zbierky Appendix Perottina.
Určiť s prednosťou, kedy boli Faedrove bájky vydané, nie je možné. Ako sa zdá, k ich vydaniu muselo dôjsť až po roku 43, keďže Seneca vyjadrujúci sa k bájke v tomto období sa o nich nezmieňuje.
Rukopisy
Faedrových päť kníh bájok bolo po prvý ráz vydaných francúzskym vzdelancom Pierrom Pithou v Troyes roku 1596 na základe rukopisu, ktorý sa dnes nachádza v držbe markíza z Rosanbo.
Počiatkom 18. storočia bol v Parme objavený Appendix Perottina nazvaný podľa jeho vydavateľa, Niccola Perottiho, arcibiskupa zo Siponta, žijúceho v 15. storočí. Rukopis obsahoval celkom 64 Faedrových bájok, z ktorých 30 bolo dovtedy neznámych. Nasledovalo vydanie novoobjavených bájok, ale už čoskoro bol objavený iný, lepšie zachovaný Perottiho rukopis vo Vatikánskej knižnici a vydaný roku 1831.
Faedrova tvorba výrazne ovplyvnila produkciu bájok v stredoveku. Hoci v tejto dobe boli Faedrovo meno a originálne dielo zabudnuté, antického bájkara sa pridržiavali prózou písané bájky, ktoré vznikali v tejto dobe. Z týchto stredovekých súborov je najstarší dochovaný známy ako Anonymus Nilanti podľa Johana Frederika Nilanta, ktorý ho vydal roku 1709 v Leidene a spadá do 13. storočia. Anonymný odpisovač (dnes býva stotožňovaný s anglickým básnikom Gualterom Anglicom, teda Waltherom Angličanom) sa pridržiava Faedrovej pôvodnej verzie natoľko presne, že je zrejmé, že mal prístup priamo k jeho dielo. Zo 67 bájok tohto súboru 30 odkazuje na nedochované Faedrove dielka.
Romulus
Najrozsiahlejšia a najvýznamnejšia zbierka faedrovských prozaických prepisov sa dochovalo pod menom inak neznámeho Romula. Obsahuje 83 bájok, niektoré z nich pritom možno datovať až do 10. storočia a ako sa zdá, zakladali sa na ešte starších prozaických opisoch, ktoré siahajú minimálne do doby Karolínskej renesancie na prelome 8. a 9. storočia. Romulus slúžil počas druhej polovice stredoveku ako zdroj pre väčšinu prózou i veršom písaných bájok.
Súbor bájok v rukopise z Weissenburgu pochádza z toho istého prameňa ako kódex Romulus. Pozostáva celkom zo 100 bájok, z ktorých 56 je prepisom inak známych Faedrových bájok a 44 ďalších pravdepodobne Faedrovej nedochovanej tvorby.
Iná verzia Romula bola vyhotovená v latinskom elegickom distichu Angličan Alexandrom Neckamom v 12. storočí. Faedrovským korpusom sa čiastočne inšpirovala v tom istom období francúzska básnička Marie de France. Okolo roku 1200 vytvoril zbierku latinskou prózou písaných bájok s kresťanským podtextom, ktorá čiastočne vychádzala z Romula, cisterciánsky mních Odo zo Sherringtonu a roku 1370 prebásnil ten istý rukopis do stredovekej nemčiny Gerard z Mindenu.
Literatúra
- CONTE, Gian Biagio. Dějiny římské literatury. Preklad Dagmar Bartoňková et al. Vyd. 1. Praha : KLP, 2003. 790 s. ISBN 80-85917-87-4.