Eternit
Eternit (z lat. aeternus = večný) je od roku 1903 ochranná známka vláknocementových výrobkov, ktorá sa časom stala všeobecne používaným názvom pre azbestocementové výrobky.
Tenké vláknocementové dosky sa používajú v stavebníctve na strešné krytiny, obklady stien a na výrobu rúr.
História
Vláknami vystužené cementové dosky vynašiel na konci 19. storočia Ludwig Hatschek, Rakúšan pôvodom z Moravy, vo svojej továrni Ersten österreichisch-ungarischen Asbestwarenfabrik Ludwig Hatschek, založenej roku 1894 vo Vöcklabrucku v Hornom Rakúsku (súčasný názov podniku je Eternit-Werke Ludwig Hatschek AG). Zmiešal 90% cementu a 10% azbestových vlákien s vodou a zmes spracoval na stroji na výrobu kartónu. Roku 1900 si tento výrobný postup dal patentovať; patent mal názov "Výroba dosiek z umelého kameňa s hydraulickými spojivami". Roku 1903 dal novému výrobku obchodný názov Eternit.
Eternit sa úspešne presadil v stavebníctve ako nehorľavá, mrazuvzdorná, ľahká, trvanlivá a lacná strešná krytina a obkladové dosky. Neskôr sa z azbestocementu začali vyrábať aj rúry.
Hatschek nezakladal v zahraničí vlastné výrobne (s výnimkou Nyergesújfalu pri Ostrihome v Maďarsku), ale uspokojil sa s príjmami z licenčných poplatkov a licencií na výrobu predaných do celého sveta. Do roku 1910, teda v priebehu desiatich rokov od registrácie patentu, vznikli továrne na Eternit v mnohých štátoch, vrátane Francúzska, Švajčiarska, Nemecka, Rakúska, Maďarska, Belgicka, Holandska, Portugalska, Talianska, Spojeného kráľovstva, Švédska, Dánska, Rumunska, Ruska, USA a Kanady. Len v Rakúsko-uhorskej monarchii zabezpečovalo predaj Eternitu 300 až 400 firiem.
Keď sa v 70. rokoch 20. storočia zistilo, že azbest škodí zdraviu, lebo je karcinogénny (vdychovanie jeho vlákien spôsobuje azbestózu a prípadne rakovinu pľúc), jeho použitie bolo postupne v jednotlivých štátoch zakázané. Vo vláknocementových výrobkoch sa v 80. rokoch 20. storočia začal azbest nahrádzať celulózovými alebo sklenými vláknami.
