Ludwig Hatschek

V roku 1866 sa Hatschekovci presťahovali z Moravy do Linzu. Ludwig Hatschek tam navštevoval obchodnú školu a potom absolvoval pivovarnícku školu vo Weihenstephane pri Mníchove. Neskôr pracoval v pivovare Linzer Aktienbrauerei und Malzfabrik (jeden z predchodcov súčasného Brau Union), ktorý vlastnil jeho otec, a veľa cestoval. Roku 1890 z otcovej firmy odišiel; bol mu vyplatený jeho podiel 100 000 zlatých. Oženil sa s bankárovou dcérou Rosou Würzburgerovou. Roku 1893 kúpil nepoužívanú papiereň v Schöndorfe pri Vöcklabrucku. Kúpil do nej použité spriadacie stroje na azbest z vyhorenej pradiarne v Gastein-Lende pri Salzburgu.

Hatschek vo svojej novej "Ersten österreichisch-ungarischen Asbestwarenfabrik Ludwig Hatschek" sedem rokov pracoval na vývoji ohňovzdorného materiálu na strešnú krytinu, ľahšieho ako keramická škridla, lacnejšieho ako bridlica a odolnejšieho ako plech. Po tom, ako sa tým správnym spojivom ukázal byť portlandský cement, podarilo sa mu zhotoviť nehorľavé, mrazuvzdorné a ľahké dosky na trvanlivú strešnú krytinu. Zmiešal 90% cementu a 10% azbestových vlákien s vodou a zmes spracoval na stroji na výrobu kartónu. Roku 1900 si tento výrobný postup dal patentovať; patent mal názov "Výroba dosiek z umelého kameňa s hydraulickými spojivami". Roku 1903 dal novému výrobku obchodný názov Eternit (lat. aeternus = večný). Neskôr sa z azbestocementu začali vyrábať aj rúry. Potrebný cement od roku 1908 odoberali z cementárne v Pinsdorfe, osobitne vybudovanej na tento účel.

Hatschek nezakladal v zahraničí vlastné výrobne (s výnimkou Nyergesújfalu pri Ostrihome v Maďarsku), ale uspokojil sa s príjmami z licenčných poplatkov a licencií na výrobu predaných do celého sveta. Do roku 1910, teda v priebehu desiatich rokov od registrácie patentu, vznikli továrne na Eternit v mnohých krajinách, vrátane Francúzska, Švajčiarska, Nemecka, Rakúska, Maďarska, Belgicka, Holandska, Portugalska, Talianska, Veľkej Británie, Švédska, Dánska, Rumunska, Ruska, USA a Kanady. Len v rakúsko-uhorskej monarchii zabezpečovalo predaj Eternitu 300 až 400 firiem. Veľkými štátnymi zákazkami boli najmä budovy železničných staníc. Vďaka tejto expanzii Hatschek preložil v rokoch 1910-1911 sídlo spoločnosti a aj on sa presťahoval do Linzu. Vo Vöcklabrucku dal postaviť domy pre robotníkov.

V rokoch 1910-1913 Ludwig Hatschek s veľkými nákladmi premenil bývalý pieskový lom na Bauernbergu v Linzi na veľký park a venoval ho mestu.

Od roku 1910 bol jeho život poznamenaný vážnou chorobou. Absolvoval početné liečebné pobyty v zahraničí - v Nice, Merane a v sanatóriu pri Mníchove. V júli 1914 zomrel vo svojej secesnej vile Hatschekvilla (v súčasnosti je sídlom Hornorakúskej poľnohospodárskej komory - Oö. Landwirtschaftskammer) v Linzi.

Náhrobný kameň Ludwiga Hatscheka je v Schöndorfskom kostole vo Vöcklabrucku.

Roku 1914 ho vymenovali za čestného občana Linzu a v roku 1945 tam po ňom pomenovali ulicu Hatschekstraße. Ulice s jeho menom sa nachádzajú aj v blízkych mestách Wels, Gmunden a v obci Seewalchen am Attersee. V roku 1953 vo Viedni - Donaustadte (22. okres) po ňom pomenovali ulicu Hatschekgasse.

• Hatschek Ludwig. In: Österreichisches Biographisches Lexikon 1815–1950 (ÖBL). Band 2. Verlag der Österreichischen Akademie der Wissenschaften, Wien 1959, s. 208.
• Neue österreichische Biographie, Bd. 10.
• Zerlik Alfred: Sudetendeutsche in Oberösterreich, Linz 1981, s.135f.
• Kreczi Hans: Linz, Stadt an der Donau, s.19, 50. Linz 1951.
• Steiger Karl: „Die Grünanlagen der Gemeinde Linz“. In: Die Städte Deutschösterreichs s. 336-340. Berlin 1927.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ludwig Hatschek

• Ludwig Hatschek. In: Austria-Forum, dem österreichischen Wissensnetz – online (AEIOU)
• Ludwig Hatschek. In: Oberösterreichischen Nachrichten z 24. februára 2006.
• Bauernbergpark
• Eternit-Werke Ludwig Hatschek AG. In: Austria-Forum, dem österreichischen Wissensnetz – online (AEIOU)