Ernest Habsburský (1553 – 1595)

Matka ho spolu s o rok starším bratom Rudolfom, neskorším cisárom Rudolfom II., ako desaťročného poslala na dvor svojho brata, španielskeho kráľa Filipa II. do Madridu. Tu bol vychovávaný až do 18-tich rokov a výsledkom tohto pobytu bolo pevné primknutie sa ku katolíckej viere a súčasne celoživotné priateľstvo s Rudolfom. Až do svojej smrti ostal jeho najobľúbenejším súrodencom a Rudolf mu ako jedinému so svojich bratov dôveroval. V Rudolfovej blízkosti ostával Ernest i po návrate do Viedne.

Otec využíval jeho služby v politickej oblasti (napr. v roku 1574 predsedal ako zástupca Maximiliána II. a Rudolfa českému snemu). Ako mladší syn však nemal žiaden nárok na nástupníctvo po otcovi a musel preto hľadať uplatnenie inde. Celkom trikrát (v rokoch 1573, 1575 a 1587) sa pokúšal zasadnúť na uprázdnený poľský trón, vždy však bol neúspešný.

Po Rudolfovom nástupe na čelo habsburskej monarchie pôsobil ako miestodržiteľ v Hornom a Dolnom Rakúsku a po smrti svojho strýka Karola Štajerského v roku 1590 vykonával poručnícku vládu za jeho dosiaľ neplnoletého syna Ferdinanda vo vnútrorakúskych krajinách.

Vzdelaný a umeniamilovný arcivojvoda sa nikdy neoženil a ostal bez legitímnych potomkov. V roku 1593 ho španielsky kráľ Filip II. menoval miestodržiteľom v Nizozemsku. Ernest pricestoval do Bruselu roku 1594, ale nestačil už splniť nádeje, ktoré do jeho pôsobenia kráľ vkladal. Zomrel po necelom roku pobytu v Bruseli a tam bol i pochovaný.