Ernest Gellner

Narodil sa v nemecky hovoriacej židovskej rodine. Detstvo prežil v Prahe, kde chodil do českej obecnej školy v Dejviciach a na Letnej a na anglické gymnázium.

V roku 1939 celá rodina ušla do Anglicka, kde Gellner po doštudovaní strednej školy vstúpil do česko-slovenskej armády, kde sa v rámci západnej brigády zúčastnil obliehania Dunkerque. Po skončení vojny sa v roku 1945 vrátil do Prahy.

Tu začal študovať na Karlovej univerzite, navštevoval prednášky Jana Patočku a iných filozofov. Predvídal ďalší politický vývoj krajiny a už v roku 1946 Česko-Slovensko znova opustil a vrátil sa do Anglicka. Študoval filozofiu a sociálnu antropológiu na univerzite v Oxforde a na London School of Economics. Medzi jeho učiteľov patrili napríklad A. R. Radcliffe-Brown a Karl Popper, ktorý Gellnera ovplyvnil svojim kritickým racionalizmom.

Po doštudovaní pôsobil Gellner ako profesor filozofie a sociológie na London School of Economics, od roku 1984 viedol na univerzite v Cambridge katedru sociálnej antropológie.

Do Česko-Slovenska sa vrátil najprv ako návštevník koncom šesťdesiatych a začiatkom sedemdesiatych rokov, kedy sa stretol s miestnym disentom. Po revolúcii v roku 1989 sa vrátil natrvalo. Prednášal na Stredoeurópskej univerzite a na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity v Prahe.

Dielom Národy a nacionalizmus dosiahol Gellner svetový úspech. V diele prezentoval nový, inovatívny, a úplne iný pohľad na národy a nacionalizmus aký bol obvyklé. Nesnažil sa hovoriť o existencii národa, zaujímal sa skôr o vznik nacionalizmu a z neho koreniacej predstavy o národe.

Gellner sa nepozerá na národy ako na niečo dané. Tvrdí, že národy ako ich poznáme dnes, sú ľudským výtvorom vytvoreným za veľmi praktickým účelom. Národ ako taký podľa neho nikdy neexistoval, a nacionalizmus je len plodom priemyselnej spoločnosti.

V predpriemyselnej spoločnosti, založenej na poľnohospodárskej produkcii s relatívne nemennou technológiou, nacionalizmus neexistoval. Predpriemyselná spoločnosť sa delila na vládnucu vrstvu a vrstvu sedliakov/roľníkov.

Vládnuca trieda sa ďalej delila na podskupiny ako sú vojaci, duchovenstvo, úradníci, šľachta prípadne obchodníci. Medzi týmito podskupinami bol kladený veľký dôraz na ich kultúrnu rôznorodosť. Čím bola táto rôznorodosť výraznejšia, tým bol systém viac zakonzervovaný, stabilný, nemenný a vzbudzoval zdanie väčšej autority a prirodzenosti. Vládnuca trieda sa odlišovala od sedliakov/roľníkov aj vyššou kultúrou, líšiacou sa od klasickej ľudovej kultúry.

Spodnú vrstvu vytvárali miestne spoločenstvá s vlastnými kultúrami, vertikálne oddelenými od seba, s minimálnymi vzájomnými stykmi. Každá komunita žila svojím vlastným životom a nikto nemal záujem zvyšovať kultúrnu rovnorodosť dolných vrstiev. Tieto miestne kultúry boli všetky ľudové, analfabetické a dedené z pokolenia na pokolenie, pričom miestni obyvatelia si ich vôbec neuvedomovali, a nevedeli si predstaviť život bez nich.

Štát bol vtedy zainteresovaný len na vyberaní daní a udržiavaní mieru, je teda zrejmé, že v agrárnej spoločnosti takmer všetko odporuje definovaniu politických jednotiek kultúrnymi alebo etnickými hranicami, tak sa mohlo stať, že vo veľkých starovekých ríšach typu perzskej či rímskej mohlo existovať vedľa seba viacero kultúr i národov, pričom sa často stávalo, že jednotlivé spoločenstvá sa cítili a správali ako súčasť viacerých kultúr.

Priemyselná spoločnosť je naproti tomu založená na úplne novom princípe – dokáže totiž produkovať oveľa viac materiálnych statkov a zaistiť tým živobytie a neporovnateľný komfort takému počtu ľudí, akému by to v agrárnej spoločnosti nebolo nikdy možné. Je to spoločnosť, založená na neustálom raste a zlepšovaní, čo však radikálne mení skostnatenú spoločenskú štruktúru. Vysoká produktivita vyžaduje po prvé zložitejšiu deľbu práce a po druhé často sa meniace nároky na štruktúru zamestnaní. Takýto kvalitatívne nový druh deľby práce vykazuje veľkú premenlivosť, moderný človek musí v živote často zmeniť zamestnanie, pričom druhy zamestnaní vznikajú a zanikajú s celkovým pokrokom spoločnosti. V priemyselnej spoločnosti existuje aj viacero druhov zamestnaní, ale tieto zamestnania sú navzájom príbuzné a viac-menej kompatibilné.

Z toho vyplýva dôležitý záver – v modernej dobe je väčšia časť vzdelávania a výcviku všeobecná, pričom až po zvládnutí týchto všeobecných základov nevyhnutných pre život (čítanie, počítanie, spoločenské zvyky, komunikácia s cudzími ľuďmi) nasleduje kvalifikácia pre určitý typ zamestnania, a tá trvá relatívne krátko. Pri zmene zamestnania, prípadne zmene pracovných nástrojov, trvá rekvalifikácia podobne krátku dobu, pretože hlavné inštrukcie, návod na obsluhu či postup si je možno vždy prečítať v rôznych návodoch a manuáloch.

Hlavnou podmienkou fungovania priemyselnej spoločnosti je teda bezproblémová komunikácia medzi jednotlivými jej anonymnými členmi. Je logické, že takáto komunikácia musí prebiehať v spoločnom a štandardizovanom jazykovom prostredí, v rámci jednej kultúry. Na rozdiel od agrárnej spoločnosti, kde výchova a kvalifikácia väčšiny obyvateľov prebiehala pomocou začlenenia do miestneho spoločenstva a praktickom vyučovaní, v priemyselnej spoločnosti nie sú miestne spoločenstvá (rodiny) schopné poskytnúť svojim potomkom všeobecné vzdelanie nevyhnutné pre život. To sa dá v súčasných podmienkach zabezpečiť len moderným, všeobecným a centralizovaným vzdelávacím systémom.

Takáto výchovná infraštruktúra je nenahraditeľná, veľmi veľká a hlavne nákladná. Taká nákladná, že ju môže zabezpečiť len štát. Teda ten štát, ktorý bol doteraz zainteresovaný iba vo vyberaní daní, v záujme väčšieho pokroku a blaha spoločnosti preberá patronát nad kultúrou a, celkom logicky, sa štát a kultúra zjednocujú a vytvárajú jeden celok.

V agrárnej spoločnosti bola vysoká kultúra založená na výkone menšiny a tým sa líšila od neusporiadaných a analfabetických ľudových kultúr spodných vrstiev. Klerikálna vrstva, hlavný nositeľ vysokej kultúry, bola zriedka spätá s jednou politickou jednotkou, kultúrne či etnicky ohraničeným územím, snažila sa byť skôr trans-politická a trans-etnická. Väčšina obyvateľstva bola vylúčená z moci a vysokej kultúry, bola spätá skôr s cirkvou ako so štátom. Na druhej strane občania priemyselnej spoločnosti sú spätí skôr s vysokou kultúrou, pretože ju potrebujú pre každodenný život a hospodársky život. Tým pádom sú spätí zároveň aj so štátom, pretože jedine štát môže vysokú kultúru vydržiavať svojimi prostriedkami. Práve tento kvalitatívny prechod od jedného typu vysokej kultúry k druhej sa navonok javí ako príchod nacionalizmu. Tieto vysoké kultúry nového druhu nazývame národom.

Proces vytvorenia vlastného štátu je veľmi ťažko predpovedateľný a závisí od nespočetných faktorov – veľkosť kultúry, kompaktnosť územia, schopnosť intelektuálnej triedy národa a pod. Gellner poukazuje na jednoduché prirovnanie takmer 8000 existujúcich kultúr (potenciálnych nacionalizmov) oproti menej ako 800 skutočným štátom (tvorených skutočnými štátmi a potenciálnymi štátmi v podobe separatistických hnutí) Nacionalizmus totiž len pretvára existujúce kultúry a mení ich na národy, niekedy si národy vymýšľa a často v záujme jednej vyvolenej kultúry vyhladzuje všetky ostatné. Nacionalizmus je len kryštalizácia nových jednotiek, vhodných pre súčasné podmienky, vytvorených na základe novej deľby práce.

Záverečná definícia nacionalizmu, ku ktorej dochádza Gellner, znie nasledovne: Nacionalizmus je vlastne usporiadanie ľudských skupín do veľkých, ústredne vychovávaných kultúrne jednotných jednotiek, nacionalizmus nie je teda prirodzený ani vrodený, spočíva len v špeciálnych nárokoch kladených životom v priemyselnej spoločnosti

Gellnerovo dielo zahŕňa dve desiatky monografií z oblasti filozofie (napríklad Words and Things, 1995; Though and Change, 1964; Legitimation of Belief, 1974) a sociálnej antropológie (napríklad Saints of the Atlas, 1965; Muslim Society, 1981).

Svetový úspech dosiahol práve knihou Národy a nacionalizmus (Nations and nationalism, 1983), ktorú preložili do viac ako desiatich jazykov, vrátane češtiny (1993). K téme nacionalizmu sa Gellner vrátil ešte na konci svojho života v knihe Nacionalizmus.

Jiří Musil: Ernest Gellner - A Great European: In Memoriam Professor Ernest Gellner. Czech Sociological Review, 4(1): 97-99, 1996.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Ernest Gellner

• Intelektuál, který miloval spory. LN 30.10.2010
• Gellner resource page (na London School of Economics)
• Catalogue of the Gellner papers na London School of Economics.
• Interview s Ernestem Gellnerem John Davis pro Current Anthropology (Vol 32, No. I, Feb. 1991 pp.63-65).
• Conversi, Daniele 2007 'Homogenisation, nationalism and war: Should we still read Ernest Gellner?’, Nations and Nationalism, Vol. 13, no 3, 2007, pp. 1–24
• "The Social and Political Relevance of Gellner's Thought Today" Texty z konferencie o Gellnerovi v máji 2005 na univerzite v Galloway, Írsko.