Donecká panva

Donecká (uhoľná) panva skrátene Donbas je panva na východe Ukrajiny (Luhanská oblasť, Donecká oblasť) a juhozápade Ruska (Rostovská oblasť). Zo západu na východ je asi 620 km dlhá, zo severu na juh má šírku asi 70 – 170 km. Zásoby uhlia vypočítané v roku 1968 sa pohybovali kolo 128 miliárd ton[1]. Neoficiálnym hlavným mestom regiónu je Doneck. Donbas je často chápaný ako samostatný historický, ekonomický a kultúrny región. Je významným priemyselným regiónom, v ktorom žije asi 8 miliónov obyvateľov.

Toto je článok o uhoľnej panve. O regióne pozri Donbas (región).
Ekonomická mapa ukrajinskej časti Donbasu

Región je pomenovaný podľa rieky (Severský) Donec.

Poloha a povrch

Donecká panva zaberá juhovýchodnú časť Ukrajiny a zasahuje aj do juhozápadnej časti Ruska. Nachádza sa na ploche asi 60 000 km2. Geograficky zaberá hlavne Doneckú a Luhanskú oblasť na Ukrajine a časť Rostovskej oblasti v Rusku. Ma mierne zvlnený rovinatý povrch. Najvyšší bod sa nachádza v nadmorskej výške 367 m n. m. v oblasti Doneckej vysočiny. Hlavné rieky v oblasti sú Severský Donec, Don, Kaľmius a Samara.

Geológia

Donecká panva je súčasťou Dnepersko-doneckého aulakogénu, ktorý oddeľuje ukrajinský štít od voronežského masívu. Je to riftová panva severozápadno-juhovýchodného smeru. Jedna z najväčších paleozoických uhoľných panví na svete.

Stratigrafia

Doneckú panvu vypĺňajú hlavne horniny paleozoického a mezozoického veku, ktoré ležia diskordantne na staršom prekambrickom kryštaliniku. Miestami sú paleozoické sedimenty popretínané intrúziami kyslými, bázickými a ultrabázickými intruzívami a vulkanitmi vrchnodevónskeho, permského, triasového a jurského veku. Najstaršími horninami sú asi 600 m hrubé vrchnodevónske pieskovce, ílovce a vápence. Na niektorých miestach však devónske horniny nie sú prítomné a na kryštaliniku ležia priamo horniny karbónu[1]. Ultrabázický vrchnodevónsky vulkanizmus bol spätý s výstupom magmy pozdĺž poklesových zlomov. Jeho produktami boli hlavne bazalty, bazanity, nefelinity, pikrity a trachyty. Hlbšie umiestnené intrúzie tvorilo gabro a dolerity. Nájdené boli aj stocky kimberlitov[2]. Karbónske horniny sú zastúpené spodným (mississip) aj vrchným útvarom (pensylván). Ich celková hrúbka sa v osovej časti panvy pohybuje okolo 18 km. Prudko klesá k okrajom panvy a nižšia je i v jej západnej časti, kde dosahuje hrúbku okolo 3-6 km. Spodnokarbónske horniny sú zastúpené hlavne masívnymi vápencami, vyššiu časť tvoria hrubé vrstvy pieskovca a bridlíc striedajúcimi sa rôzne hrubými vrstvami čierneho uhlia a vápencov. Karbónske sedimenty sú členené na niekoľko oddelení s jednotlivými produktívnymi slojmi. Obsah prchavých látok v uhlí sa v rámci panvy generálne znižuje smerom od JV na SZ. Čierne uhlie tvorí približne 60% a antracit 40% zásob uhlia. Väčšina slojov má hrúbku 0,5 až 0,7 m[3]. Bez známky diskordancie na nich ležia permské horniny o hrúbke do 3 km. Ich spodnú časť tvoria pieskovce, evapority a dolomity. Vyššiu časť tvoria nesúhlasne ležiace pestré pieskovce a zlepence[1]. Mezozoické horniny ležia na podloží diskordantne, tvoria ich horniny triasu, jury aj kriedy. Kenozoické uloženiny tvoria paleogénne piesky, íly a sliene o hrúbke do 450 m. Miestami sa v nich vyskytujú i sloje hnedého uhlia. Sedimenty neogénu tvoria žlté piesky s vrstvami ílov[1].

Vznik a vývoj

Vývoj panvy sa začal extenziou kôry v strednom a vrchnom devóne. Hlavná fáza riftingu sa odohrala vo frasne a famene, mierna reaktivácia zlomov sa udiala i vo viséne po dlhšom období pokoja v karbóne[4]. Rift vznikol na juhozápade východoeurópskej platformy v oblasti chrbta karpinského a postupoval smerom na severozápad cez ukrajinský štít a voronežský masív až do oblasti pripiaťského segmentu riftu na dnešných Bielorusko-Ukrajinských hraniciach. Hĺbka Moho pod Doneckou panvou dosahuje 40 km[5]. Inverzia panvy neskôr postihla hlavne okolité sektory riftovej panvy (pripiaťsko-dneperský a karpinského chrbát)[4].

Referencie
  1. Koreckij, L. M.; Matvejev, A. K.. Doneckij ugoľnyj basejn - Boľšaja sovetskaja encyklopedia [online]. [Cit. 2009-07-27]. Dostupné online. (po rusky)
  2. WILSON, M., Lyashkevich, Z.M. Magmatism and the geodynamics of rifting of the Pripyat-Dnieper-Donets rift, East European Platform. Tectonophysics, 1996, čís. 268, s. 65 – 81.
  3. Schenk, G. V., 1949, Nerostná ložiska SSSR. Časopis Práce a vynálezy, Matice hornicko-hutnická, Praha, 203 s.
  4. NIKISHIN, A. M., Ziegler, P. A., Stephenson, R. A., Cloetingh, S. A. P. L., Fume A. V., Fokin, P. A., Ershov, A. V., Bolotov, S. N., Korotaev, M. V., Alekseev, A. S., Gorbachev, V. I., Shipilov, E. V., Lankreijer, A., Bembinova, E. Yu., Shalimov, I. V. Late Precambrian to Triassic history of the East European Craton: dynamics of sedimentary basin evolution. Tectonophysics, 1996, čís. 268, s. 23 – 63.
  5. SACHSENHOFER, R.F., Privalov, V. A., Zhykalyak, M. V., Bueker, C., Panova, E. A., Rainer, T., Shymanovsky, V. A., Stephenson, R. The Donets Basin (Ukraine/Russia): coalification and thermal history. International Journal of Coal Geology, 2002, roč. 49, s. 33 – 55.
Portál vedy o Zemi
This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.