Dom umenia Piešťany

Dom umenia Piešťany je kultúrne a spoločenské stredisko v Piešťanoch. Dom umenia (Nábrežie Ivana Krasku) je prvá mimobratislavská účelová stavba divadla po druhej svetovej vojne, realizovaná v rokoch 1974 – 1979 (v užívaní od r. 1980) podľa projektu architekta Ferdinanda Milučkého. Autor, ako sa sám vyjadril, zužitkoval "inšpiračné podnety z našej historickej aj ľudovej architektúry" a vytvoril dielo, ktoré je príkladom jednoty exteriéru a interiéru.

Dom umenia Piešťany
budova
Súradnice 48°35′31.69″S 17°50′23.73″V
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:
 Geografický portál
Hlavné schodisko Domu umenia počas fanfár 65. ročníka Music festivalu Piešťany.
Koncert Slovenskej filharmónie a Slovenského filharmonického zboru v hlavnej sále Domu umenia.

Architektúra

Dom umenia v kúpeľnom meste Piešťany je najväčším architektonickým dielom Ferdinanda Milučkého. Architektonická idea sa začala rodiť už v roku 1958 v súťaži kde prvú cenu získal kolektív Š. Ďurkovič, F. Milučký a V. Ružek. O desať rokov neskôr sa dostal F. Milučký k definitívnemu projektu. Teraz už nie na pôvodnom mieste v centre mesta, ale na okraji starého piešťanského parku blízko Váhu, ako osamotený ostro rezaný solitér. Tunajšia scenéria architektovmu naturelu veľmi konvenovala: malebne roztrúsené prastaré topole a za nimi zrkadliaca sa hladina Váhu. Ani stopy po znečisťujúcom pôsobení – iba parkovými úpravami esteticky kultivovaná príroda a čistá vodná hladina.

Tu stojí expresívne komponovaná stavba, kde sa princíp abstraktnej jednoduchosti utvrdzuje výraznou formou (často z režného betónu), alebo mnohonásobným opakovaním (rastrové a lamelové pohľady). Dielo, ktoré dôkladne po novom prepracúva každú konvenčnú súvislosť:

  • dvere sa rozpúšťajú v celozasklených stenách,
  • okná sa premieňajú na štrbiny a pásy a skrývajú sa v geometricky štylizovaných sošných formách,
  • schody sa menia na čistejšie rampy, alebo sa ich ramená rozširujú a podsadené stupne zdôrazňujú horizontálnu štrukturovanosť…

To sú osvedčené metódy moderny (plus tradičné spájanie interiéru s exteriérom), ktoré budujú konzistentný obraz abstraktného artefaktu vloženého do výtvarne čistého prostredia. Mohutné povrazisko dáva stavbe jemnú dojmovú labilitu. Pripomína lodnú nadstavbu a opäť evokuje klasický modernistický motív zaoceánskeho parníka.

Hmotové a dipozičné riešenie

Do budovy nás privádza široké schodisko z voľného nástupného priestranstva s plastikou E. Venkova – výborným dynamickým kontrapunktom k stavbe. Dom je tvorený dvoma bočnými stenami, na vstupnej strane mierne vyhnutými. Na hlavnom priečelí dominuje zošikmený kubus nad vstupom, ktorý svojim tvarom pripomína lomenice dreveníc, hoci je z holého betónu.

Tu ale aj na budove slovenského veľvyslanectva v Ríme, ktorého autorom je Jozef Chovanec, nachádzame najmä princíp najzákladnejší, mnohokrát opakovaný – dominanciu pozdĺžnej steny. Stena vychádza do exteriéru aby potvrdila svoj význam. Aj interiéry sú priestormi medzi dvoma plochami prenikajúce sa navzájom veľkými otvormi alebo úzkymi štrbinami. Rumelkovo červený roštový strop preniká od podhľadu markízy cez vestibul a šatňový priestor až do podhľadov v hlavnej sále.

Odkazy na význam materiálov a tvarov sú udržiavané v abstraktnej rovine. Týka sa to aj farebnosti. Výraznú červenú a modrú na podklade prevažujúcej sivej alebo krémovej cíti milučký ako ozvenu farebnosti v slovenskom ľudovom staviteľstve.

Javisko a hlavná sála pre 630 ľudí s lóžou pre telesne postihnutých (ktorí majú samotný bezbariérový prístup) sú určené predovšetkým pre koncertnú produkciu Slovenskej filharmónie. Usporadúvajú sa tu aj divadelné predstavenia a podobne. Pred stavbou je foyer s priehľadom cez celozasklenú stenu do priestoru pred hlavným vstupom. V arkierovo vysunutej hmote smerom k Váhu je umiestnený bufet. Prízemie obsahuje malú výstavnú sieň, trochu pošmúrnu pod tieniacim vstupným schodiskom – a malú sálu pre 80 divákov. Do zadnej fasády sú orientované šatne účinkujúcich a príslušné vybavenie zázemia. Karteziánska dispozičná skladba korešponduje s tvarovou čistotou a jasnosťou celkového výrazu stavby.

Napokon vždy aj proti mojej vôli dochádzam k jednoduchosti. Belosť a kolorit ľudovej architektúry som sa snažil preložiť do modernej betónovej stavby. Som posadnutý jednoduchosťou, hranami, presnosťou... Môj otec robil s kovom, stal sa klampiarom a jasom mu pomáhal. Pohyboval som sa po strechách kostolov, boli to prudké šikmé strechy, kde sa človeku formovala nielen optika, ale aj charakter. Myslím, že tam som nadobudol odvahu. Nikdy nezabudnem ako otec dbal aby boli miesta, kde sa stretli jednotlivé plochy absolútne presné, rovné. Svet som začal vnímať cez tabuľu plechu. Dnes si uvedomujem, že tam sa pre mňa stala dominantnou stena. Stenu chápem tak, že musí vyústiť do hrany a tú hranu musí byť v priestore cítiť. Preto mám všetky domy s vytiahnutými stenami. Bohužiaľ výtvarná syntéza z dielami vtedy nežiaducich umelcov, sa tu z politických dôvodov nepodarila. F. Milučký vlastnými slovami

Súčasnosť

Dom umenia v súčasnosti organizuje koncerty počas sezóny a je jedným z hlavných spoluusporiadateľov medzinárodného Piešťanského festivalu, ktorý prebieha každoročne počas letných mesiacov už od roku 1955. Dom umenia Piešťany je však nielen dejiskom koncertného života, ale aj ďalších rozmanitých kultúrno-spoločenských aktivít: divadla, filmu, televíznych show, kongresov, výstav a pod. Okrem toho je mnohonásobne overeným ideálnym priestorom na organizovanie pracovných sústredení umeleckých telies (Mládežnícky orchester Gustava Mahlera, Bundesjugendorchester – SRN), majstrovských kurzov pre veľký počet účastníkov a rôznych kongresov a sympózií. Vybavenie modernou divadelnou technikou, svetelným parkom, kvalitným koncertným krídlom i koncertným organom, veľkým javiskom i hľadiskom, baletnou sálou, modernými šatňami a najmä odborným a nadšeným personálom dodáva Domu umenia všetky predpoklady na úspešné prevádzkovanie tohto kultúrno-spoločenského centra. Pobyt v ňom – krátko- či dlhodobo – čoskoro presvedčí všetkých užívateľov i návštevníkov o kvalite prostredia, okolia i poskytovaných služieb.

Panoráma z exteriéru Domu Umenia.

V roku 2014 prešiel Dom umenia do vlastníctva Umeleckého súboru Lúčnica, predtým bol tiež súčasťou Slovenskej filharmónie.[1] V roku 2019 požiadala skupina architektov a aktivistov z hnutia Čierne diery o zapísanie Domu umenia medzi národné kultúrne pamiatky Slovenskej republiky.[2] V roku 2020 Pamiatková komisia schválila podnet, takže už nič nebráni zápisu Domu umenia medzi národné kultúrne pamiatky.[3]

Zdroje
  • www.domumenia-piestany.sk
  • MORAVČÍKOVÁ, H. (ed.) – DULLA, M. et all.: Architektúra na Slovensku – stručné dejiny. Bratislava, Slovart 2005, 181. ISBN 80-8085-079-8

Externé odkazy

Referencie
  1. Lúčnica chce oživiť Dom umenia Piešťany [online]. MY Trnava, 19.12.2014, [cit. 2019-07-16]. Dostupné online.
  2. PALKOVIČ, Martin. Dom umenia sa má stať národnou kultúrnou pamiatkou [online]. ZPiešťan.sk, 16.7.2019, [cit. 2019-07-16]. Dostupné online.
  3. Dom umenia Piešťany, ktorý navrhol architekt. dennikn.sk (Bratislava: N Press), 2020-10-17. Dostupné online [cit. 2020-10-20]. ISSN 1339-844X.


This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.