Diagoras z Rodosu
Diagoras (starogr. Διαγόρας – Diagoras) bol jeden z najslávnejších športovcov starovekého Grécka. Známym sa stal nielen svojim vlastným olympijským víťazstvom, ale aj olympijskými víťazstvami svojich synov a vnukov.[1]
Pochádzal z Rodu, z otcovej strany bol potomkom Damagéta, kráľa mesta Ialysos, z matkinej strany potomkom messénskeho kráľa Aristomena.[2] V Olympii zvíťazil v boxe roku 464 pred Kr. a na ostatných panhelénskych slávnostiach zvíťazil v boxe najmenej sedemkrát (štyrikrát na isthmijských, dvakrát na nemejských a najmenej raz na pythijských hrách). Bol to statný chlap (meral 225 cm), ktorý údajne ostatných súčasníkov prevyšoval aj v čestnosti boja a hovorilo sa o ňom, že bol ušľachtilý človek. Pindaros o ňom zaznamenal jednu z najlepších Olympijských ód: „vzdialená je mu pýcha a kráča vždy rovnou cestou, nemá rád podvod a klam“. Takmer rovnakú slávu si v Olympii vydobyli aj jeho synovia. Najstarší syn Damagétos sa stal dvojnásobným olympijským víťazom v pankratiu, Akousilaos zvíťazil v boxe a najmladší Dórieus trikrát dobyl víťazstvo v pankratiu.[1][3][4] Aj jeho vnuci Eukles a Peisirrhodos sa v Olympii preslávili svojimi víťazstvami.[1]
Na 83. olympijských hrách v roku 448 pred Kr. zvíťazili jeho synovia Damagétos a Akousilaos v jednom dni.[5] Víťazstvo dvoch synov jedného otca, ktorý bol sám olympijským víťazom svet ešte nevidel.(ani potom) Jasajúci diváci hádzali k jeho nohám kvety[5] a keď obaja synovia zobrali otca na plecia a niesli ho doprostred štadióna všetci volali: „Dlho nech žije Diagoras“ a keď na chvíľu stíchli, aby sa mohol poďakovať, z hľadiska zvolal nejaký Sparťan: „Zomri Diagoras hneď teraz!“ Nebola to zlomyselnosť ani závisť, ale výraz toho, že väčšie blaho v živote už smrteľník nedosiahne. Diagoras premožený šťastím v tej chvíli naozaj umrel.[1]
Diagoras vošiel svojou smrťou do prísloví. Cicero ju pripomína ešte aj po štyroch storočiach v Tuskulských rozhovoroch.[1][6]