Dáma s hranostajom
Dáma s hranostajom (oficiálne Portrét Cecilie Gallerani) je názov obrazu namaľovaného talianskym renesančným umelcom Leonardom da Vincim v rokoch 1483 – 1490. Po technickej stránke ide o olejomaľbu na orechovej doske s rozmermi 54,8 x 40,3 cm. Po umeleckej stránke dielo predstavuje favoritku milánskeho vojvodu Lodovica Sforzu Ceciliu Gallerani.
Dáma s hranostajom | |
| |
Základné informácie | |
---|---|
Autor | Leonardo da Vinci |
Rok | 1483 – 1490 |
Technika | olej na dreve |
Rozmery | 54,8 × 40,3 cm |
Galéria | Múzeum Czartoryskich Krakov, Poľsko |
Ďalšie odkazy | |
Commons | Dáma s hranostajom |
Dáma s hranostajom je typickým príkladom tzv. ritratto di spalla (doslova portrét od pleca) modelu, ktorý vyzrel s Leonardovými štúdiami ľudského tela a jeho pohybu. Krásna a vzdelaná Cecilia Gallerani je na portréte zobrazená do pása. Je natočená doľava a tvár vystavuje svetlu, ktoré ožaruje zhora jej ramená a bieleho hranostaja držaného v náručí. Ženin pohľad je hlboký a trochu neprítomný, pery zachytávajú náznak úsmevu.
Symbolický a ikonografický rozbor
Dielo v sebe zachytáva niekoľko symbolických odkazov. Napr. hranostaj, po grécky galé, nepriamo upozorňuje na priezvisko ženy na obraze a je tiež symbolom čistoty a citovej zdržanlivosti. Súčasne bolo toto zviera i symbolom rodu Sforza. Ludovico ako príslušník najvyššej aristokracie Milána bol posadnutý túžbou po prijatí za člena rádu nesúceho meno tohto zvieraťa (dell´Armelino – hermelín, t. j. hranostaj; tu vo význame označenia kožušiny z tohto zvieraťa). Bola to najvyššia pocta udeľovaná neapolským kráľom. Súčasne je hranostaj v ženinom lone alegóriou materstva a podľa niektorých historických štúdií ho umelec namaľoval preto, aby zakryl Ceciliino tehotenstvo.
Osud diela
Obraz „Dáma s hranostajom“ patrí k najväčším klenotom v zbierkach Múzea Czartoryskich v Krakove a je jediným Leonardovým dielom nachádzajúcim sa v Poľsku. Obraz mal od doby svojho vzniku mimoriadne pohnutý osud.
Po sobáši vojvodu Ludovica musela Cecilia opustiť jeho palác a časom sa sama vydala. Obraz si so sebou vzala do nového domova. Posledná zmienka o obraze na území Talianska pochádza z roku 1498.
V roku 1800 ho v Ríme kúpil knieža Adam Jerzy Czartoryski ako dar svojej matke Izabele. V čase kúpy obrazu nemal o ňom žiadnu vedomosť. Obraz sa stal súčasťou rodinnej zbierky nachádzajúcej sa v rodovom sídle v Puławach. Tu bol umiestnený až do roku 1830, kedy bola Izabela nútená utiecť z mesta pred ruskými vojskami počas Novembrového povstania. Uchýlila sa na rodinný majetok v Sieniawe.
V roku 1843 obraz umiestnili v parížskom hoteli Lambert. Ani tu mu však nebol dožičený pokoj. Po porážke Francúzska v prusko-francúzskej vojne ho v roku 1871 ukryli v pivnici hotela. Až o päť rokov sa vrátil do Poľska a umiestnili ho v novootvorenom múzeu Czartoryskich v Krakove.
Počas prvej svetovej vojny sa obraz spolu s ďalšími rodinnými umeleckými dielami dostal do Drážďan k spríbuznenej saskej kráľovskej rodine. Späť do Poľska sa vrátil až v roku 1920. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny obraz opäť premiestnili do Sieniawy, kde ho v obave o jeho bezpečnosť ukryli. V roku 1940 sa objavil v súkromnej zbierke Adolfa Hitlera, od ktorého ho získal nemecký guvernér Krakova. Ten ho „vlastnil“ až do konca vojny, kedy mu umelecké predmety pri jeho úteku zhabali Američania a vrátili ich Poliakom. V rokoch 1945 – 1991 bolo dielo súčasťou štátnych umeleckých zbierok Poľska. V tom roku v rámci reštitučných nárokov bola galéria Czartoryskich spolu s umeleckými zbierkami vrátená právoplatnému dedičovi (Adamovi Karolovi Czartoryskemu).
V ďalších rokoch obraz viackrát predstavili v rôznych kútoch sveta ako umelecký artefakt príležitostných výstav. Prvý raz ho mohli obdivovať návštevníci v roku 1992 na výstave vo Washingtone, konanej pri príležitosti 500-tého výročia objavenia Ameriky. I na výstavách v ďalších krajinách (Švédsko, Japonsko, Spojené štáty americké, Taliansko) zaznamenalo dielo pozoruhodný ohlas.
Zdroje
- kol. autorov, Leonardo umělec a vědec, Knižní klub, Praha, 2006