Claus von Stauffenberg

Narodil sa v prominentnej katolíckej šľachtickej rodine v Švábsku, v južnom Nemecku. Rovnako, ako jeho bratia, aj Claus sa zaujímal o literatúru, bol vzdelaný a hodlal vstúpiť do armády. V roku 1926 vstúpil do 17. jazdeckého pluku v Bambergu, ktorý patril jeho rodine. Roku 1929 bol ako najlepší žiak z ročníka povýšený na poručíka. Neskôr pokračoval v štúdiu na vojenskej akadémii v Berlíne-Moabite. Po nástupe nacistov v roku 1933 podporoval Hitlera, lebo veril, že on dostane krajinu z krízy a z područia Versaillskej zmluvy. Ako jeden z mála bol podporovateľom tzv. pohyblivého boja, ktorý sa zásadne líšil od praktík zákopov v 1. svetovej vojne.

Po skončení štúdia bol pridelený k 1. ľahkej divízii Wehrmachtu pod vedením Ericha Hoepnera. Jednotka Clausa von Stauffenberga sa zúčastnila obsadenia Sudet a bojov proti Poľsku. Slúžil v nej ako náčelník štábu. Neskôr bola reorganizovaná na 6. pancierovú divíziu a zasiahla do bojov s Francúzskom. Počas "čudnej vojny" bol prevelený na veliteľstvo armády. Zúčastnil sa útoku na Sovietsky zväz a tu badať jeho prvé náznaky pochybností o kompetentnosti Hitlera. Tie sa prehĺbili po katastrofálnej porážke pri Stalingrade. Následne bol generálom Zeitzlerom, na návrh von Mansteina, prevelený do Afriky k 10. pancierovej divízii v rámci nemeckého Afrikakorpsu. 7. apríla 1943 napadli jeho vozidlo spojenecké stíhacie bombardéry. Pri útoku bol ťažko zranený. Prišiel o ľavé oko, pravú ruku, a malíček a prstenník na ľavej ruke. Zo zranenia sa v nemocnici zotavoval tri mesiace. Keďže nebol schopný aktívnej služby, požiadal o pridelenie k veleniu záložnej armády, kde sa stretol s generálom Friedrichom Olbrichtom, jedným z hlavných predstaviteľov protinacistického odporu.

V auguste 1943 sa Claus von Stauffenberg stretol s ďalším predstaviteľom protinacistického odporu v armáde, generálmajorom Henningom von Tresckowom. Von Stauffenberg bol pre hnutie odporu veľmi dôležitý, pretože mal prístup na nemecký hlavný štáb a ako jeden z mála odbojárov sa tak mohol dostať priamo do kontaktu s Adolfom Hitlerom.

20. júla 1944 doniesol do Vlčieho hniezda blízko Rastenburgu vo Východnom Prusku (dnes Kętrzyn, Poľsko) aktovku s časovanou bombou, ktorá mala vybuchnúť v priebehu vojenskej porady. Stauffenberg z miestnosti tesne pred výbuchom odišiel a ihneď podal telefonicky signál svojim spolupracovníkom, aby zaistili ostatných nacistických pohlavárov v Berlíne. Aktovku s bombou oprel o masívnu nohu stola a po niekoľkých minútach odišiel, aby si údajne prevzal súrny telefonát. Stauffenbergov odchod pobúril náčelníka štábu Wilhelma Keitela. Náčelník štábu generála Heusingera, plukovník Heinz Brandt, v snahe zlepšiť si prístup k mapám, posunul aktovku hlbšie pod stôl, čím pravdepodobne zachránil Hitlerov život. Masívny stôl stlmil výbuch a Hitler vyviazol iba so zraneniami. O tom, že Hitler stále žije, sa von Stauffenberg dozvedel až na ceste lietadlom Heinkel He 111 do Berlína. Lietadlo mali pôvodne zostreliť už vo vzduchu nemecké stíhačky, ale tento rozkaz sa dostal do rúk ďalšiemu zo sprisahancov Friedrichovi Georgiovi na štábe letectva, ktorý zabezpečil, aby lietadlá nakoniec nevzlietli. Po príchode do Berlína von Stauffenberga čakalo zatknutie. Sprisahancov však stíhalo jedno nešťastie za druhým (nemalé zásluhy na tom mal generál záložnej armády Fromm). Fromm v snahe zamiesť svoje styky so sprisahancami pod stôl, narýchlo zvolal vojenský súd a pučistov odsúdil na smrť. Sám však žil len o niekoľko mesiacov dlhšie, v roku 1945 bol odsúdený a popravený.

Clausa von Stauffenberga zastrelila spolu s ďalšími členmi sprisahania, generálom Olbrichtom, Wernerom von Haeften a Albrechtom von Quirnheimom, popravčia čata na dvore veliteľstva armády v Bendlerblocku v Berlíne.

Táto akcia sa stala aj námetom pre film Valkýra, ktorý zrežíroval režisér Bryan Singer.

• Valkýra (druhá svetová vojna)

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Claus von Stauffenberg.