Christine Lagardová

Od 18. mája do 18. júna 2007 v súvislosti s víťazstvom Nicolasa Sarkozyho v prezidentských voľbách bola ministerkou poľnohospodárstva a rybolovu vo vláde Françoisa Fillona.

Christine Lagarde bola vzhľadom na zmenu vlády po voľbách menovaná za ministerku hospodárstva, financií a zamestnanosti 19. júna 2007. Nahradila na tomto poste Jean-Louisa Borlooa, ktorý sa stal po odchode Alaina Juppého vplyvom volieb štátnym ministrom, ministrom životného prostredia a trvalo udržateľného rozvoja.

Bola prvou ženou v tomto kresle vo francúzskej histórii, rovnako vo Francúzsku aj krajinách G8. Ku tomuto ministerstvu boli priradení dvaja štátni tajomníci: Luc Chatel (turizmus) a Hervé Novelli (podniky a zahraničný obchod). Reštrukturalizáciou z 18. marca 2008 im boli zverené modifikované zodpovednosti a boli nahradení inými štátnymi tajomníkmi, Laurentom Wauquiezom (zamestnanosť) a Anne-Marie Idracovou (zahraničný obchod) – bývalou predsedníčkou SNCF. Pri tejto príležitosti bol zmenený aj titul ministra na „minister hospodárstva, priemyslu a zamestnanosti“.

11. júla 2007 jej prezident Sarkozy poslal dokument, v ktorom ju žiada realizovať hospodárske reformy, okrem iného aj „vykazovať platenú prácu“. Christine Lagarde nechala menovite odhlasovať dva hlavné zákony: zákon TEPA, ktorý oslobodzuje od dane odpracované nadčasy a zmierňuje daň z dedičstva a zákon o modernizácii hospodárstva LME, ktorý podporuje podnikateľov počas ich podnikania, oživuje konkurenciu, posilňuje atraktivitu prostredia a zlepšuje financovanie ekonomiky. Zaviedla aj reformu v poskytovaní spotrebných úverov s cieľom obmedziť zadlžovanie domácností. Tiež navrhla zákon, ktorý mal uzákoniť fúziu dvoch agentúr zamestnanosti „Agence nationale pour l'emploi“ a „Association pour l'emploi dans l'industrie et le commerce“ (Assédic) do jedinej s názvom „Pôle emploi“.

Médiá zverejnili niekoľko omylov zo začiatku jej ministerskej kariéry. 20. augusta 2007 tesne pred aférou o podporách a jeden rok pred pádom Lehman Brothers vyhlásila, že „que le gros de la crise est derrière nous“ (jadro krízy je za nami). Jej oznámenie plánu prísnych opatrení o niekoľko dní neskôr donútilo Françoisa Fillona intervenovať za ukončenie polemiky. Tvárou v tvár stúpaniu cien benzínu v novembri 2007 vyhlasuje, že treba zmeniť správanie a spôsob spotreby, tým, že sa začnú používať bicykle. Toto jej vynieslo viaceré kritiky.

Na straníckej kandidátke „UMP“ (Union pour un mouvement populaire) figurovala na druhom mieste vo voľbách do miestneho zastupiteľského úradu v 2008 v 12. arrondissemente Paríža. Po víťazstve ľavice vo voľbách sa Lagarde premiestnila do opozície, za ktorú zasadá v rade 12. arrodissementu a v „Rade Paríža“.

Potom, ako bola zaradená ako 30. najmocnejšia žena na svete magazínom Forbes v roku 2006, zaujala v nasledujúcom roku 12. miesto na svete, tretie v Európe a druhé vo Francúzsku za Michèle Alliot-Marie. V 2009 o nej napísal Financial Times, že je najlepšia ministerka financií v eurozóne. V tom istom roku ju uviedol Time medzi 100 najvplyvnejšími osobnosťami na svete, takisto v roku 2010.

V lete 2010 ju tlač označila za možnú nástupkyňu Françoisa Fillona v kresle premiéra. Zatiaľ čo prieskumy naznačovali, že Francúzi a hlavne priaznivci UMP vítajú túto myšlienku, ona sama sa necítila pripravená na túto funkciu. Prejavila vôľu ísť až na vrchol v rámci G20 ponechávajúc si zároveň ministerstvo ekonomiky. Tým, že François Fillon bol tretíkrát potvrdený vo funkcii premiéra, zachovala si aj ona kreslo ministerky financií. Rezort práce jej však nezostal ale ho prevzal minister Xavier Bertrand. Christine Lagarde zostala aj po týchto presunoch jednou z najpreferovanejších politických osobností Francúzska.

29. júna 2011 v predvečer jej prevzatia úradu generálnej riaditeľky MMF opustila funkciu ministerky potom, ako jej urobili ovácie poslanci pravice počas kladenia otázok v parlamente.

Vo funkcii ju nasledoval François Baroin, dovtedajší minister pre rozpočet. Štyri roky bola neprerušene hlavou ministerstva hospodárstva a podieľala sa na mnohých medzinárodných rokovaniach (okolo 50 v rámci euroskupiny a Rady pre hospodárske a finančné záležitosti, osemkrát v G8 a G20), ktoré viedli ku stabilite bankového sektora počas finančnej bankovej krízy, potom krízy eura vplyvom verejného gréckeho zadlženia.

18. mája 2011 podal demisiu Dominique Strauss-Kahn, ktorý bol obvinený zo sexuálneho násilia v New Yorku. 25. mája oznámila svoju kandidatúru na post po Strauss-Kahnovi Christine Lagarde. Počas summitu G8 dostala podporu európskych krajín a takisto súhlas USA a Ruska. Následne uskutočnila svetové turné po členských krajinách, ktorým sľúbila lepšiu reprezentáciu medzinárodnej inštitúcie.

28. júna 2011 ju menovala správna rada MMF na základe všeobecnej dohody generálnou riaditeľkou MMF. Jej prax, pracovné schopnosti a reputácia kompetentnej osoby jej umožnili dosiahnuť všeobecné uznanie v globálnom rozsahu. Jej perfektné ovládanie angličtiny bolo tiež jedným z príčin úspechu.

Do úradu nastúpila 5. júla 2011 s mandátom na 5 rokov. Je prvou ženou v histórii, ktorá zaujala tento post. Christine Lagarde začala vykonávať túto funkciu v ťažkej finančnej situácii eurozóny, ktorej stabilita bola ohrozená úrovňou jej verejného dlhu. Bol to hlavne prípad Grécka, ktoré napriek plánu pomoci vo výške 110 miliárd € vyhlásenému v máji 2010 a odhlasovaniu plánu šetrenia, malo pravidelne svoje hodnotenia znižované rankingovými agentúrami, čo malo ťažké dopady na európsku ekonomiku.

Zúčastnila sa na schôdzi euroskupiny 21. júla 2011, ktorá definovala druhý plán pomoci vo výške 158 miliárd € pre Grécko, s cieľom uľahčiť splácanie dlhov a úrokov. Tento program predpokladal príspevky zo súkromného sektora a podporu vo výške 109 miliárd € od Európskej únie a MMF. Christine Lagarde uvítala na summite podporu dôležitú pre posilnenie a stabilitu finančnej sféry od šéfov vlád eurozóny a finančných inštitúcií.

10. júla 2011 apelovala na obnovenie vyjednávaní medzi demokratmi a republikánmi vzhľadom na zvýšenie zákonného stropu verejného amerického dlhu. Christine Lagarde intervenovala znovu v politickej debate na konci júla 2011 čo sa týka následkov na svetovú ekonomiku pri možnej neschopnosti splácať dlhy alebo zníženiu meny USA a žiadala rýchle rozhodnutie bez politických bojov, viac ekonomickej logiky do rozhovorov o rozpočte. Po znížení rankingu USA agentúrou Standard & Poor's a poklesom na svetových burzách, Christine Lagarde apelovala na stránke Financial Times 15.8.2011 na štáty a hlavne pokročilé ekonomiky nezabíjať ich rast, tým že budú nadmerne bojovať proti verejnému dlhu. Podľa nej netreba prudko brzdiť rozpočty a tým blokovať oživenie svetovej ekonomiky, treba skôr vyvažovať rozpočty tak, aby neboli ani príliš rýchle ani pomalé.

27. augusta 2011 sa na ročnom stretnutí centrálnych bánk a ekonómov v Jackson Hole vyjadrila za ekonomickú politiku rastu, pružnú monetárnu politiku a výživnú rekapitalizáciu európskych bánk použijúc predovšetkým súkromné fondy, takisto za dostatočne solídnu ekonomiku na odolanie rizikám, ktoré predstavujú verejné dlhy a slabá výkonnosť. Posledný bod sa stal objektom kritík, hlavne zo strany guvernéra Banque de France Christiana Noyera.

V roku 2013 ju americký magazín Forbes zaradil ako 7. na zozname najmocnejších žien sveta.