Carl Larsson

Narodil sa do chudobných pomerov, navyše v čase, keď Švédsko prechádzalo hospodárskou krízou. Štvorčlenná rodina bývala v jednoizbovom byte v nájomnom dome. Larssonov učiteľ na základnej škole rozpoznal žiakov talent a zariadil, že bol roku 1866 prijatý na Kráľovskú švédsku akadémiu umení.

Navštevoval ju až do roku 1876, počas štúdií bol niekoľkokrát ocenený. Od roku 1871 pracoval vo fotografickom ateliéri bratov Roeslerovcov a ako grafik pre humoristický časopis Kasper. V roku 1875 vyšli prvé rozprávky, romány a divadelné hry s jeho ilustráciami, o rok neskôr si začal zarábať aj ako portrétista. Do roku 1889 vytváral grafiky pre Ny Illustrerad Tidning (Nové ilustrované listy).[1] V roku 1877 odišiel prvý raz do Paríža a nasledujúce dva roky strávil v Barbizone. Moderné maliarske smery ho však príliš neoslovili. V rokoch 1882–1887 trávil spolu s ďalšími švédskymi maliarmi Ernstom Josephsonom, Brunom Liljeforsom a Andersom Zornom letá v meste Grez-sur-Loing, 65 kilometrov juhovýchodne od Paríža.[2] Tu sa zoznámil so svojou budúcou ženou Karin Bergöö, neskôr designérkou nábytku a textílií v ich spoločnom dome.

Akvarely, ktoré vznikli v Greze boli roku 1883 ocenené medailou na parížskom Salóne, niektoré zakúpilo Národné múzeum v Štokholme. V tom čase spoznal svojho dlhoročného mecenáša Pontusa Fürstenberga. Roku 1884 sa narodila Suzanne, prvé z jeho ôsmich detí. O dva roky neskôr bol zvolený do výboru švédskeho združenia umelcov Oponenti.

Roku 1888 zakúpil rodine Larssonov svokor v Sundborne blízko Falunu domček Lilla Hyttnäs, ktorý si Larssonovci zariadili nábytkom a vybavením podľa svojich návrhov. Rodina tu trávila každý rok leto. V rokoch 1892–1894 cestoval do Talianska, kde študoval renesančnú nástennú maľbu. V roku 1897 zakúpil Larsson farmy Spadarfvet a Kartbacken. Odvtedy sám seba nazýval umelcom a farmárom. Výnosy z fariem rodine umožnili rozširovať domček v Sundborne, v ktorom dnes sídli Larssonove múzeum a kde od roku 1901 bývali Larssonovci celoročne. Maliarovo dlhoročné priateľstvo s Augustom Strindbergom skončilo v roku 1908 roztržkou. V roku 1911 napadol Larsson v tlači maliarsky modernizmus. Zároveň mal úspešnú výstavu v Ríme. Dva dni pred smrťou dopísal autobiografickú knihu Jag (Ja), ktorá však vyšla až v roku 1931.

Autoportrét, 1895, Múzeum Waldemarsudde, Štokholm

Dominantným spôsobom Larssonovho maliarskeho vyjadrenia bol od začiatku 80. rokov akvarel.

Maľoval realistické obrázky, v ktorých spodobňoval výjavy z každodenného života svojich súčasníkov. Podstatnú časť jeho tvorby tvorili albumy akvarelov, ktorých námetom bola jeho rodina, zasadená do prostredia, v ktorom žila. Príležitostne vytváral aj olejomaľby, najmä keď na zákazku maľoval portréty, napríklad roku 1916 spisovateľa Karla Otta Bonniera. Bol vyhľadávaným knižným ilustrátorom. Začal roku 1881 so Strindbergovými kultúrnymi dejinami Švédska Švédi počas sviatkov a pracovných dňoch, o tri roky neskôr ilustroval dielo švédskej poetky Anny Marie Lenngrenovej. V roku 1891 vyšli s Larssonovými obrázkami Schillerove Úklady a láska. Ďalším románom, ktorý Larsson ilustroval, bola Singoalla Viktora Rydberga, odohrávajúca sa v stredoveku a opisujúca tragickú lásku rytiera a cigánskeho dievčaťa.

Celý tvorivý život sa zaoberal aj nástennou maľbou. Za prestížnu prácu považoval fresky na schodisku Národného múzea v Štokholme. Zúčastnil sa niekoľkých súťaží na jeho výzdobu a nie vždy uspel. S prestávkami pracoval pre múzeum v rokoch 1888–1911. Podľa jeho návrhu boli realizované nástenné maľby v dievčenskej škole v Göteborgu (1890) a roku 1898 v Štokholme v škole Norra Latin a v tamojšej opere. Nasledovali fresky v Novom dramatickom divadle rovnako v Štokholme (1905).

Veľmi obľúbené boli Larssonove knihy s akvarelovými ilustráciami:

• 1895 De mina (Moji milí)
• 1899 Ett hem (Náš domov)
• 1902 Larssons (Larssonovci)
• 1906 Spadarfvet
• 1910 Åt solsidan (Na slnečnej stráni)
• 1913: Andras barn (Deti iných ľudí)

Roku 1907 vyšla jeho kniha Svenska kvinnan genom seklen (Švédka v priebehu vekov) a posmrtne v roku 1931 autobiografia Jag (Ja).

Na prebale prvého dielu románovej trilógie Slabosť Victorie Bergmanovej s názvom Havranie dievča švédskych autorov Jerkera Erikssona a Håkana Sundquista (v slovenčine ako Erik Axl Sund) bola použitá upravená ilustrácia Carla Larssona Dievčatka a mamičkina spálňa.[3]

• Köster, Hans Curt, The world of Carl Larsson, Langewiesche, Königstein im Taunus 2003, ISBN 978-3-7845-2704-8
• Stavenow-Hidemark, Elisabet – Snodin, Michael, Carl and Karin Larsson: creators of the Swedish style, V&A Publications, London 1997, ISBN 1-85177-200-6

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Carl Larsson

• Stránky Larssonovho múzea v Sundborne (po anglicky)
• Súkromné stránky venované maliarovi (po anglicky)
• Stránky s reprodukciami maliarovych obrazov

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Carl Larsson na českej Wikipédii.