Bombardovanie Drážďan

Bombardovanie Drážďan bolo letecké bombardovanie britským Royal Air Force (RAF) a americkým United States Army Air Forces (USAAF) 13. - 15. februára 1945 počas druhej svetovej vojny. V štyroch náletoch zhodilo 1 300 ťažkých bombardérov vyše 3 900 ton výbušných a zápalných bômb na Drážďany, hlavné mesto spolkovej krajiny Sasko, ktoré boli v tej dobe preplnené utečencami unikajúcimi pred postupujúcimi sovietskymi vojskami. Následná ohnivá búrka zničila 39 km² centra mesta.[1]

Bombardovanie Drážďan
Súčasť Druhej svetovej vojny

Drážďany po leteckom útoku
Dátum 13. - 15. február 1945
Miesto Drážďany
Výsledok Víťazstvo Spojencov
Protivníci
RAF
USAAF		 Nemecko
Sila
769 ťažkých bombardŕov (RAF)
527 ťažkých bombardérov (USAAF)
784 P-51 (USAAF)		 28 lietadiel Messerschmitt Bf 110
Straty
8 lietadiel zostrelených 22 700 - 25 000 mŕtvych

V roku 1953 vyšla správa Vojenského letectva Spojených štátov, ktorú napísal Joseph W. Angell, v ktorej obhajovali túto udalosť ako oprávnené bombardovanie vojenského a priemyselného centra, ktoré bolo dôležitým železničným a komunikačným bodom so 110 továrňami a 50 000 robotníkmi podporujúcimi vojenské ťaženie Nacistického Nemecka.[2] Naproti tomu, niekoľko odborníkov namietalo, že cieľom nebola celá infraštruktúra, ako napríklad mosty alebo rozsiahle priemyselné oblasti mimo centra mesta,[3] a že Drážďany boli kultúrnym centrom, Florenciou na Labe s malým alebo žiadnym vojenským významom a že útok prebehol ako plošné bombardovanie a nie ako nálet primeraný vojenským cieľom.[4][5]

Niekoľko desaťročí po vojne odhadovali rôzne zdroje počet mŕtvych až na 250 000, toto číslo je však v súčasnosti považované za prehnané.[6][7][8] Nezávislé vyšetrovanie, ktoré zadala mestská rada v roku 2010, hlásilo najmenej 22 700 a najviac 25 000 obetí.[9]

V porovnaní s bombardovaním Hamburgu v roku 1943, ktoré spôsobilo najničivejší požiar v dejinách RAF a USAAF[10], vyžiadalo si asi 50 000 obetí a ktoré zničilo prakticky celý Hamburg a bombardovaním Pforzheim v roku 1945, v ktorom zahynulo približne 18 000 civilistov[11], nebolo bombardovanie Drážďan najhorším počas druhej svetovej vojny. Avšak zostáva jedným z najhorších príkladov utrpenia civilistov, ktoré spôsobujú nálety a stalo sa známym príkladom kontroverzného útoku v druhej svetovej vojne.[12] Povojnové diskusie polemizujú o tom, či bombardovanie Drážďan bolo oprávnené a či jeho výsledok možno označiť ako vojnový zločin.

Pozadie
Podoba Drážďan v 90. rokoch 19. storočia. Vľavo kostol Frauenkirche, ďalej Augustov most a katolícky Hofkirche
Pohľad na Altstadt (staré mesto) z radnice v roku 1910

Na konci roku 1944 ustupovala nemecká armáda na oboch frontoch, no stále nebola definitívne porazená. 8. februára prekročili Sovieti rieku Odra iba 70 kilometrov od Berlína.[13] Ako sa východný a západný front približovali, spojenci na západe začali uvažovať, ako by mohli pomôcť Sovietskej armáde v postupe pomocou svojho bombardovacieho letectva. Cieľom bolo bombardovanie Berlína a niekoľkých ďalších východonemeckých miest v súčinnosti s postupom sovietskych vojsk, aby tak spôsobili zmätok medzi nemeckými jednotkami a utečencami z východnej fronty a narušili ich zásobovanie zo západu.

Správa zvláštnej britskej komisie s názvom German Strategy and Capacity to Resist (Nemecká stratégia a možnosti odporu), ktorá bola pripravená výlučne pre Winstona Churchilla, predpovedala, že Nemecko by sa mohlo zrútiť už okolo polovice apríla, ak Sovieti dokážu obsadiť ich východné pozície. Správa zároveň varovala, že Nemci by mohli vzdorovať až do novembra, ak Sovieti nedokážu obsadiť Sliezsko. Preto by mohla akákoľvek pomoc východnému frontu skrátiť vojnu.[14]

Plány na rozsiahly a intenzívny útok na Berlín a iné východonemecké mestá analyzovali Spojenci pod krycím názvom Operácia Thunderclap v polovici roku 1944, no napokon ho odložili na 16. augusta.[15] Dovtedy boli tieto plány znova prediskutované a Spojenci rozhodli o menej rozsiahlej operácii.[16]

22. januára poslal komodor RAF Sidney Osborne Bufton správu zástupcovi náčelníka leteckého štábu, sirovi Normanovi Bottomleymu, v ktorej uvádzal, že zdanlivý koordinovaný letecký útok RAF na pomoc Sovietskej ofenzíve by mohol mať ničivý efekt na morálku Nemcov.[17] 25. januára po tom, ako Spoločná spravodajská služba (Joint Intelligence Committee) usúdila, že Nemci presúvajú desiatky divízií zo západného frontu na východný, vyjadrila tejto myšlienke podporu s tým, že zastavenie presunu týchto jednotiek je dôležitou prioritou.[18] Arthur Harris, v britskej tlači prezývaný tiež „bombardér“ Harris, známy ako horlivý zástanca plošného bombardovania,[19] navrhoval koordinovaný útok na mestá Chemnitz, Lipsko a Drážďany.[20] Toho večera sa Churchill pýtal Archibalda Sinclaira (minister britského letectva) na plány pre uskutočnenie týchto návrhov, pričom nespomenul odpoveď sira Charlesa Portala (náčelník leteckého štábu), ktorý odpovedal: „Mali by sme použiť dostupnú silu na jeden veľký útok na Berlín a útoky na Drážďany, Lipsko a Chemnitz, prípadne akékoľvek iné mestá, kde by ťažké bombardovanie spôsobilo nielen chaos v evakuáciách z východu, ale prekazilo by aj pohyb nemeckých jednotiek zo západu.“[20] Avšak spomenul, že letectvo vyčlenené na takéto nálety by nemalo byť stiahnuté z aktuálnych úloh ničenia ropných rafinérií, tovární na výrobu prúdových lietadiel a ponorkových dokov.[20][21] Churchill nebol spokojný s takouto odpoveďou a 26. januára napísal Sinclairovi: „Pýtal som sa (minulú noc), či Berlín a bezpochyby aj ďalšie veľké mestá v Nemecku, by nemali byť teraz považované za dôležitý terč.... Prosím napíšte mi zajtra, čo sa ide diať.“[22]

4. februára, počas Jaltskej konferencie, nastolil sovietsky generál Alexej Antonov otázku narušenia presunu nemeckých jednotiek zo západného frontu leteckým bombardovaním dopravných križovatiek Berlína a Lipska. Portal, ktorý bol v Jalte, preto požiadal Bottomleyho, aby mu poslal zoznam cieľov, aby ich mohli prediskutovať so Sovietmi. Tento zoznam obsahoval ropné rafinérie, továrne na výrobu tankov a lietadiel. Takisto tu boli aj mestá Berlín a Drážďany.[23][24] Britský tlmočník neskôr tvrdil, že Antonov a Stalin žiadali spojencov o bombardovanie Drážďan, no v oficiálnych záznamoch z konferencie sa takáto zmienka nenachádza. Je preto možné, že išlo iba o propagandu v rámci Studenej vojny.[25]

Vojenský a priemyselný význam mesta

Drážďany boli siedmym najväčším nemeckým mestom a podľa záznamov RAF boli najväčším, zatiaľ nebombardovaným zastavaným územím.[26] Taylor napísal, že podľa oficiálnej príručky z roku 1942 bolo mesto „jedným z najdôležitejších priemyselných centier Tretej ríše“ a v roku 1944 najdôležitejším výrobcom zbraní. Nachádzalo sa tu 127 stredne veľkých a veľkých tovární a dielní, ktoré zásobovali nemeckú armádu vojenskou technikou.[27] Významnosť tohto mesta z vojenského hľadiska však nemusela byť pre Nemecko až taká veľká, ako sa domnievali plánovači bombardovania.[28]

Ako reakciu na medzinárodné obavy z bombardovania napísalo americké letectvo správu, ktorá bola utajená až do decembra 1978.[29] Písalo sa v nej, že v Drážďanoch bolo 110 tovární a 50 000 robotníkov. Podľa tejto správy sa v meste nachádzali fabriky na výrobu leteckých komponentov, továrne na výrobu jedovatých plynov (Chemische Fabrik Goye and Company), protilietadlová a delostrelecká továreň Lehman, továreň na výrobu optických zariadení Zeiss Ikon a tiež továrne na výrobu elektrických a röntgenových prístrojov (Koch & Sterzel), prevodoviek a diferenciálov (Saxoniswerke) a elektromerov (Gebrüder Bassler). V správe sa tiež písalo, že sa tu nachádzali kasárne, stanové tábory a muničné sklady.[30]

Americké letectvo tiež tvrdilo, že dve z drážďanských dopravných tepien majú vojenský význam: severojužná z Nemecka do Česko-Slovenska a východo-západná pozdĺž hraníc s Českom.[31] Mesto bolo križovatkou na dopravnej trase Berlín - Praha - Viedeň, Mníchov - Vroclav a Hamburg - Lipsko.[31] Americký plukovník Harold E. Cook, ktorý bol ako zajatec väznený v Drážďanoch neskôr vypovedal, že Drážďany boli ozbrojeným táborom s tisícami nemeckých jednotiek, tankov a delostrelectva a míľami nákladných áut naložených zásobami určenými na podporu nemeckých jednotiek na východnom fronte.[32]

V náletoch však spojenci neútočili na hlavné priemyselné oblasti na perifériách mesta, ktoré sa rozkladali na míle ďaleko.[3] Podľa Donalda Millera by ekonomické škody mohli byť oveľa väčšie, ak by sa bombardéry zamerali na periférie, kde bola sústredená väčšina drážďanského priemyslu.[33]

Referencie
  2. Angell (1953)
  3. McKee (1983), s. 62
  4. Addison (2006). Kapitola 9, s.194
  5. McKee (1983), s. 61-94
  6. Evans Richard, HDOT : Irving v. Lipstadt : Defense Documents : David Irving, Hitler and Holocaust Denial: Electronic Edition Cites Earl A. Beck, Under the Bombs: The German Home Front 1942-1945 (University of Kentucky Press, 1986): s. 179
  7. Bojan Pancevski Dresden bombing death toll lower than thought, Daily Telegraph, 3. október 2008.
  8. Kate Connolly, Panel rethinks death toll from Dresden raids, The Guardian, 3. október 2008.
  9. Landeshauptstadt Dresden. Erklärung der Dresdner Historikerkommission zur Ermittlung der Opferzahlen der Luftangriffe auf die Stadt Dresden am 13./14. Februar 1945 [online]. Landeshauptstadt Dresden, 2008-10-01, [cit. 2010-02-13]. Dostupné online.
  10. DYSON, Freeman. Part I: A Failure of Intelligence. Technology Review. Dostupné online [cit. 2009-04-24].
  11. Pforzheim – 23. Februar 1945 von Christian Groh (Stadtarchiv Pforzheim)
  12. Selden (2004), s. 30. Cituje Ronalda Schaffera. Poznámka: Počty obetí sú dnes považované za menšie ako tie z iných bombardovaní Osi; pozri bombardovanie Tokia 9. - 10. marca 1945, približne 100 000 mŕtvych a bombardovanie Hamburgu v júli 1943, približne 50 000 mŕtvych (Grayling s. 20).
  13. Taylor, Bloomsbury 2005, s. 262.
  14. Davis (2006), s. 491.
  15. Taylor, Bloomsbury 2005, s. 207.
  16. Longmate (1983), s. 332.
  17. Addison (2006) s. 21
  18. Taylor, Bloomsbury 2005, s. 209
  19. Sir Arthur 'Bomber' Harris (1892 - 1984). Historic Figures (BBC). Dostupné online [cit. 2009-02-21].
  20. Longmate (1983), s. 332.
  21. Taylor, Bloomsbury 2005, s. 209-211
  22. Taylor, Bloomsbury 2005, p. 212.
  23. Taylor, Bloomsbury 2005, s. 217-220
  24. Addison (2006), s. 27,28
  25. Addison (2006), Chapter by Sebastian Cox (2006) "The Dresden Raids: Why and How", s. 28
  26. Ross (2003), s. 180.
  27. Taylor, Bloomsbury 2005, s. 169.
  28. Addision (2006), kapitola Sonke Neitzel (2006) "The City Under Attack" s. 76
  29. Ross (2003), s. 184.
  30. Angell (1953). Cites "Interpretation Report No. K. 4171, Dresden, 22 March 1945", Supporting Document No. 3.
  31. Angell (1953). Citácia Chambers Encyclopedia, New York, 1950, zv. IV, s. 636,
  32. Miller (Simon and Schuster, 2006) s. 435.
  33. Miller (Aurum, 2006) p. 437

Iné projekty

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Bombing of Dresden in World War II na anglickej Wikipédii.

This article is issued from Wikipedia. The text is licensed under Creative Commons - Attribution - Sharealike. Additional terms may apply for the media files.