Bohuslav Križko

Bohuslav Križko (* 24. marec 1864, Kremnica – † 19. október 1938, Bratislava) bol slovenský banský inžinier, priekopník techniky, vynálezca.

Bohuslav Križko
slovenský banský inžinier, priekopník techniky, vynálezca
Narodenie	24. marec 1864 Kremnica, Slovensko
Úmrtie	19. október 1938 (75 rokov) Bratislava, Slovensko
Portál vedy o Zemi  Biografický portál

Narodil sa v rodine významného občana Kremnice Pavla Križka a jeho manželky Márie rodenej Marčekovej (pochádzala z Mošoviec - † 4. jún 1898). V rokoch 1870 – 1875 navštevoval ľudovú školu, 1875 – 1883 študoval na reálke v Kremnici.[1]

V rokoch 1883 - 1886 študoval na Vysokej škole banskej a lesníckej v Banskej Štiavnici a potom pokračoval v štúdiu na vysokej škole technickej Berlin-Charlottenburg, kde v roku 1889 získal titul inžinier.

Po návrate do Kremnice sa zaujímal o široký rozsah inžinierskych činnosti. Bol autorom mnohých vynálezov a patentov, napr. rotačného tlakového čerpadla, rotačného piestového motora, ohniska s kaskádovým roštom a frézy. Do ťažobnej praxi baní uviedol parné turbíny a rad elektricky poháňaných nástrojov. Podieľal sa na výrobe kyseliny sírovej s sírovodíka suchou destiláciou dreva, a od roku 1915. sa pokúšal získať syntetický benzín z uhlia. 9. decembra 1887 bol iniciátorom inštalácii a spustenia verejného osvetlenia Kremnice (ako prvého mesta v Uhorsku a druhého po Viedni v celej habsburskej monarchii). Vďaka jeho úsiliu tiež v tom istom roku bolo uskutočnené v Kremnici prvé telefónne spojenie.

V roku 1890 pôsobil v Severnom Macedónsku ako riaditeľ antimónových a arzénových baní v Alchar, potom pracoval v zlatých baniach v Botes (Bates[1]) a ortuťových baniach Aranyos. Od roku 1894 bol v Transylvánii, naposledy ako generálny riaditeľ lignitovej bane firmy Schil-Urikányer v meste Lupene (Lupeni). Tam vybudoval elektráreň, ktorá zásobovala celú baňu elektrinou. Založil fabriku na benzén, čpavok a naftu a ďalšie priemyselné závody a dočasne riadil aj naftové vrty v Holovci (Galícia). Príklade sa staral o zamestnancov (výstavba bytov, domov, škôl, kostolov, robotníckeho hotela, 2 nemocníc, kúpeľov) a zaviedol finančné bonusy (odmeny) a podiely na zisku.

V roku 1918 bol poverený reorganizáciou baníctva na Slovensku a až do roku 1933 bol predsedom vládnej komisie (hlavný vládny komisár) pre baníctvo a hutníctvo na Slovensku. Bol tiež predsedom kodifikačného jazykového oddelenia technickej terminológie Matice slovenskej. Propagoval elektrifikáciu Slovenska a rozvoj moderných bezpečnostných postupov predovšetkým v baníctve.[2]

Publikoval viacero odborných prác v nemčine a francúzštine.

Zomrel v roku 1938 v Bratislave a pochovali ho v Ľubochni. V roku 1985 jeho pozostatky previezli do Martina na Národný cintorín, kde je pochovaný v hrobe spolu s bratmi Milutínom, Jaromírom a Ladislavom.[3]